Prejav Isabel Schnabel, členky Výkonnej rady ECB, na konferencii Österreichische Vereinigung für Finanzanalyse und Asset Management

VIEDEŇ – Existujú dva protichodné názory na vplyv globalizácie na domácu infláciu.

Jedným z názorov je, že globálna zložka inflácie vo všeobecnosti odráža cenové výkyvy na trhoch s energiou a komoditami. Globalizácia môže ovplyvniť základnú infláciu, ale tieto vplyvy sa považujú za ekonomicky malé.

Alternatívny názor je, že globálna ekonomická nevyužitosť je dôležitá pre domácu základnú infláciu a že globalizácia mohla znížiť citlivosť inflácie na domácu nevyužitosť, teda sklon Phillipsovej krivky.

Hoci sa sila takýchto globálnych faktorov môže v jednotlivých ekonomikách líšiť, ich nesprávne zohľadnenie môže viesť k významným chybám v predpovediach. Ide o hypotézu „globalizácie inflácie“.

Vo svojich dnešných poznámkach budem tvrdiť, že pandémia a nedávno aj ruská invázia na Ukrajinu poskytujú hmatateľné dôkazy v prospech druhej hypotézy.

Veľké globálne nadmerné úspory a mimoriadne silný globálny nadmerný dopyt po mnohých medzinárodne obchodovaných tovaroch a komoditách prispeli k zvýšeniu cenovej sily firiem vo vyspelých ekonomikách. To prispelo k základným cenovým tlakom aj v krajinách, kde pretrváva domáca nevyužitosť.

Silný nárast predajných cien v eurozóne zmiernil vplyv nepriaznivého šoku z obchodných podmienok spôsobených vyššími cenami komodít a zvýšil zisky podnikov v sektoroch, ktoré sú najviac vystavené globálnemu dopytu. V dôsledku toho boli firmy v eurozóne v poslednom čase rovnako vývozcami inflácie – prostredníctvom vyšších vývozných cien – ako dovozcami.

Rozsah a pretrvávanie budúcich základných cenových tlakov bude závisieť od dvoch vecí: od miery, do akej budú firmy schopné naďalej prenášať vyššie vstupné náklady na spotrebiteľov, a od toho, či sa vyššie zisky premietnu do vyšších miezd. Skutočnosť, že infláciu do značnej miery ovplyvňujú globálne faktory, neznamená, že menová politika môže alebo by mala zostať bokom. Naopak, pretrvávajúce globálne šoky naznačujú, že pevné ukotvenie inflačných očakávaní sa stalo dôležitejším ako kedykoľvek predtým. A keďže narastajú riziká, že súčasná vysoká inflácia sa udomácňuje v očakávaniach, v posledných týždňoch sa zvýšila naliehavosť opatrení menovej politiky na ochranu cenovej stability.

Je inflácia v eurozóne a Spojených štátoch skutočne taká odlišná? Očakáva sa, že inflácia v eurozóne v apríli vzrástla na novú rekordnú úroveň 7,5 %, čo vyvolalo značné znepokojenie medzi firmami a domácnosťami. Veľká časť nárastu inflácie odráža výnimočný nárast cien energií. Energetika sa za posledných 12 mesiacov podieľala v priemere na polovici celkovej inflácie. Keďže eurozóna je čistým dovozcom energie, tento prudký nárast inflácie sa často označuje ako „importovaná inflácia“ – inými slovami inflácia, nad ktorou menová politika nemá žiadnu alebo len veľmi malú kontrolu. V tejto súvislosti sa často porovnávajú so Spojenými štátmi, kde energetika prispieva k celkovej inflácii menšou mierou, čo naznačuje, že cenové tlaky sú prevažne výsledkom domácich síl.

A skutočne, v súčasnosti existuje veľká priepasť medzi eurozónou a Spojenými štátmi, keď sa pozrieme na miery inflácie, ktoré nezahŕňajú energiu a potraviny…

Prinajmenšom z troch dôvodov by sa však k takýmto porovnaniam malo pristupovať opatrne.

Po prvé, aj keď vylúčime vplyv energie a potravín, inflácia v eurozóne je v súčasnosti na úrovniach, ktoré v histórii jednotnej meny ešte neboli.

Ceny tovarov a služieb iných ako energie a potraviny v súčasnosti rastú ročným tempom 3,5 %, čo je viac ako dvojnásobok historického priemeru pred pandémiou.

Väčšina ľudí v eurozóne teda vo všeobecnosti zaznamenáva výrazné zvýšenie svojich životných nákladov. Dáva im malú útechu, že inflácia v iných krajinách môže byť ešte vyššia.

Po druhé, rozdiely medzi eurozónou a Spojenými štátmi už existovali predtým. Počas desiatich rokov pred pandémiou bola inflácia bez potravín a energií v Spojených štátoch v priemere o 50 % vyššia ako v eurozóne. Inflácia v Spojených štátoch teda začala z viditeľne vyššej úrovne.

Zdá sa, že rastúca priepasť v tomto meraní naznačuje, že tieto rozdiely sa za posledné dva roky prudko zväčšovali. Medziročné rozdiely však do značnej miery spôsobilo niekoľko mesiacov extrémnych odľahlých hodnôt, najmä na jar 2021.

Odvtedy sa rozdiely v medzimesačných zmenách inflácie bez energií a potravín vo všeobecnosti vrátili do stavu pred pandémiou (snímka 3, pravá strana).

Treťou a možno najdôležitejšou otázkou je, že opatrenia založené na vylúčení nemusia byť tým najvhodnejším meradlom na porovnávanie základných inflačných trendov v jednotlivých ekonomikách.

Keď sa pozrieme na iné ukazovatele, než sú jednoduché indexy založené na vylúčení, dynamika základných cien v eurozóne vyzerá viac podobne ako v Spojených štátoch.

Alternatívnym meradlom na meranie základných cenových tlakov je napríklad skrátená stredná inflácia. Namiesto vylúčenia určitých produktov, ako sú energie a potraviny, extrahuje pomaly sa pohybujúcu zložku inflácie odrezaním položiek na extrémnych chvostoch mesačných zmien cien.

Toto opatrenie naznačuje, že základné cenové tlaky sa zrýchľujú pomerne podobným tempom na oboch stranách Atlantiku. Ak vôbec niečo, skrátená priemerná inflácia rástla v eurozóne od konca roku 2020 rýchlejším tempom.

Jedným z dôvodov tejto podobnosti je, že v Spojených štátoch bola inflácia spôsobená relatívne malým počtom položiek s veľmi vysokou mierou inflácie. Napríklad samotné zvýšenie cien ojazdených áut a nákladných vozidiel predstavovalo približne polovicu nárastu inflácie CPI v USA bez potravín a energií v období od januára do júla 2021 a dodnes predstavuje približne jednu tretinu.

Inak povedané, ojazdené vozidlá spôsobujú infláciu v USA to, čo energia spôsobuje inflácii v eurozóne. Keď odstránime tieto veľmi volatilné položky, základné cenové tlaky budú vyzerať podobnejšie, čo poukazuje na významný stupeň globálnej cenovej synchronizácie.

Vidno to aj pri pohľade na vývoj očakávaní finančného trhu.

Asi pred rokom investori oceňovali dlhodobý výhľad inflácie v eurozóne, ktorý bol výrazne odlišný od výhľadu v Spojených štátoch.

Široko používané meradlo dlhodobejších trhových inflačných očakávaní, očakávaná priemerná miera inflácie za päťročné obdobie počínajúc piatimi rokmi, ako je oceňované finančnými trhmi, bola v eurozóne približne o celý percentuálny bod nižšia.

Minulý týždeň bol rozdiel len 20 bázických bodov, čo je zlomok priemeru pred pandémiou, čo naznačuje, že budúce očakávané trendy inflácie sa tiež hodnotia ako zhruba podobné napriek prevládajúcim rozdielom v relatívnej dôležitosti súčasných hnacích síl základných cenových tlakov, vrátane rastu miezd.

Bežné šoky a presahy z idiosynkratických šokov poháňajú globálnu cenovú synchronizáciu

Globálna synchronizácia cien nie je novým fenoménom.

Analýza vykonaná pracovníkmi ECB ukazuje, že nielen celková, ale aj jadrová inflácia bola vo veľkej miere korelovaná naprieč ekonomikami už pred pandémiou (snímka 5). Tieto korelácie niekedy nebolo ľahké odhaliť jednoducho preto, že na rozdiel od celkovej inflácie sa základné cenové tlaky často pohybujú globálnou ekonomikou rôznou rýchlosťou, pretože trvá nejaký čas, kým zmeny v ponuke a dopyte v jednej krajine ovplyvnia ceny inde.

Samozrejme, takéto korelácie hovoria len málo o konečnom zdroji šoku, a teda o vhodnej politickej reakcii.

V integrovanej globálnej ekonomike sa inflácia môže pohybovať naprieč ekonomikami z dvoch dôvodov: buď kvôli spoločným šokom, ktoré zasiahli všetky krajiny súčasne, aj keď nie symetricky, ako napríklad ropné šoky v 70. rokoch, alebo kvôli idiosynkratickým alebo regionálnym šokom, ako napríklad ázijská finančná kríza v roku 1997 alebo kríza štátneho dlhu v eurozóne v roku 2012, ktoré sú dostatočne veľké na to, aby ovplyvnili produkciu a ceny na celom svete.

Dnes vidíme obe sily pri práci.

Bohatstvo domácností z nahromadených úspor zvyšuje cenovú silu podnikov

Spoločný šok súvisí s vplyvom pandémie na globálne bohatstvo domácností a cenovú silu firiem. Prísne blokády prakticky vo všetkých krajinách umožnili domácnostiam na celom svete nahromadiť obrovské množstvo nedobrovoľných nadmerných úspor.

V Spojených štátoch to predstavuje približne 2,7 bilióna USD alebo 16,9 % ročného disponibilného príjmu v roku 2019. V eurozóne je to 900 miliárd EUR alebo 12,4 % ročného disponibilného príjmu v roku 2019.

Tieto úspory do značnej miery pramenia z ráznej reakcie fiškálnej politiky na krízu. Napríklad v eurozóne schémy dovoleniek pomohli udržať veľa ľudí v zamestnaní, chránili pracovné príjmy, zatiaľ čo americké domácnosti mali prospech zo štedrých stimulačných kontrol (snímka 6, ľavá strana).

Hoci nadbytočné úspory sú rozdelené nerovnomerne medzi hospodárstvami aj v rámci nich, viditeľne zvýšili cenovú silu spoločností tým, že vytvorili prostredie, v ktorom sú spotrebitelia na celom svete ochotnejší a schopnejší tolerovať zvyšovanie cien.

Dá sa to vidieť dvoma spôsobmi.

Jedným z nich je obzvlášť silná dynamika cien v odvetviach služieb náročných na kontakt. Reštaurácie, kiná a iní poskytovatelia služieb zvyšujú svoje ceny, keďže ekonomiky sa znovu otvárajú .

V eurozóne sú tieto sektory v súčasnosti hlavnými ťahúňmi inflácie cien služieb, ktorá je na najvyššej úrovni za posledných 20 rokov.

Tieto efekty dobiehania neprebiehajú súčasne v rámci jednotlivých ekonomík, keďže obmedzenia v oblasti sociálnych kontaktov sa odstraňujú rôznou rýchlosťou. Dejú sa však vo väčšine vyspelých ekonomík, pretože fiškálna politika uspela pri ochrane príjmov domácností, a tým podporila zadržiavaný dopyt.

Druhý spôsob, ako môžeme vidieť nárast cenovej sily podnikov, súvisí s rozsahom, v akom sa rastúce ceny komodít premietajú do cien pre konečných spotrebiteľov.

Roky, ktoré predchádzali pandémii, boli silnou pripomienkou toho, že cenotvorba podnikov je podmienená štátom. Existuje množstvo empirických dôkazov, ktoré naznačujú, že prenos vstupných nákladov je vo všeobecnosti slabý pri nepriaznivých ponukových šokoch, ako sú rastúce náklady na energiu, a silný v reakcii na priaznivý dopytový šok.

Aby teda firmy mohli zvyšovať svoje ceny tak, ako to robia dnes, musia pôsobiť v trhovom prostredí, v ktorom je silný dopyt, a teda aj cenová sila vysoká.

Nadmerný globálny dopyt tlačí ceny nahor na celom svete

To ma privádza k idiosynkratickej zložke súčasnej globálnej cenovej synchronizácie, ktorá súvisí s tým, ako spotrebitelia v rôznych krajinách míňajú veľké fiškálne transfery a nadmerné úspory a ako sa to prelieva do iných ekonomík.

Aby ste to videli, je užitočné pozrieť sa na tovar dlhodobej spotreby, ako sú počítače, nábytok alebo bicykle. Mnohé z týchto produktov sú štandardizované a predávané na svetových trhoch.

Spotreba týchto tovarov v eurozóne po prvom blokovaní v roku 2020 opäť vzrástla, ale zostala pod úrovňou spred pandémie.

Naopak, v Spojených štátoch spotreba tovaru dlhodobej spotreby vzrástla v prvom štvrťroku 2022 o viac ako 25 % v porovnaní s priemerom v roku 2019.

Mnohé z týchto tovarov však neboli vyrobené v Spojených štátoch, ale boli dovezené zo zahraničia. Objemy dovozu tovaru dlhodobej spotreby do USA v súčasnosti vzrástli o viac ako 50 % v porovnaní s rokom 2019 – bezprecedentné tempo expanzie. V ročnom vyjadrení rástol dovoz tovaru dlhodobej spotreby v roku 2021 zhruba osemkrát rýchlejšie ako priemer zaznamenaný za päť rokov pred pandémiou.

Silný nárast dopytu z krajín mimo eurozóny prispel k tomu, že svetový dopyt prevýšil svetovú ponuku. To malo dôsledky na nedostatok medziľahlých vstupov, ako sú polovodičové čipy. Podľa výskumu Deutsche Bank dosiahol celosvetový predaj polovodičových čipov v roku 2021 rekordnú výšku.

Optimalizácia globálnych hodnotových reťazcov viedla k tomu, že výroba mnohých kritických vstupov sa stala vysoko koncentrovanou v určitých geografických oblastiach. Napríklad v roku 2020 predstavovali Taiwan a Južná Kórea viac ako 80 % celkových globálnych tržieb zlievarní.

Keďže táto koncentrácia podstatne obmedzuje priestor na flexibilné rozširovanie výroby, náklady na takéto vstupy sa stávajú plne závislými od globálneho dopytu, čím sa zvyšujú ceny tovaru dlhodobej spotreby na celom svete, a to aj v ekonomikách, ako je eurozóna, kde dopyt zostal. tlmenejšie.

Tieto globálne cenové tlaky zase posilnili domáce cenové tlaky vyplývajúce zo znovuotvorenia našich ekonomík a vysokého zadržiavaného dopytu.

Dôvodom je to, že v prostredí silného globálneho dopytu boli firmy v eurozóne doteraz schopné merateľne zvýšiť svoje vývozné ceny, čím získali späť veľkú časť transferu príjmov, ktorý bol výsledkom prudkého nárastu cien energií a iných komodít.

Druhým a súvisiacim dôsledkom je, že mnohé firmy boli schopné zvýšiť svoje jednotkové zisky v prostredí globálneho nadmerného dopytu napriek rastúcim cenám energií. Odolnosť ziskov je zrejmá najmä v tých odvetviach, ktoré sú najviac vystavené globálnym podmienkam, ako je priemysel a poľnohospodárstvo.

Dôkazy z finančných trhov vykresľujú podobný obraz. Vykazované zisky spoločností EURO STOXX sú na historickom maxime a podľa očakávaní analytikov sa v nasledujúcich 12 až 18 mesiacoch budú ďalej zlepšovať.

Ako vždy, tieto údaje skrývajú výraznú heterogenitu na úrovni firiem a krajín. Zatiaľ čo veľké firmy orientované na export z toho pravdepodobne profitujú najviac, mnohým menším firmám, najmä v službách s intenzívnym kontaktovaním, sa zisky obnovia len postupne.

Tieto údaje však naznačujú, že v priemere boli zisky v poslednom čase hlavným prispievateľom k celkovej domácej inflácii, nad ich historickým príspevkom.

Provokatívnejšie povedané, mnohé firmy v eurozóne, hoci v žiadnom prípade nie všetky, získali z nedávneho prudkého nárastu inflácie. Majetok podnikov a domácností sa rozchádzal aj mimo eurozóny, pričom zisky podnikov v mnohých vyspelých ekonomikách v posledných štvrťrokoch prudko vzrástli.

Chudobnejšie domácnosti sú často zasiahnuté obzvlášť tvrdo – nielenže trpia historicky vysokou infláciou, ktorá znižuje ich reálne príjmy, ale nemajú prospech ani z vyšších ziskov z držby akcií alebo iných druhov participácie.

Pretrvávanie šoku by znamenalo rastúce základné cenové tlaky

To, čo firmy urobia s týmito ziskami a ako sa budú v budúcnosti vyvíjať, bude formovať smer ekonomiky a tým aj smerovanie menovej politiky.

Dva scenáre by mohli viesť k pretrvávajúcim základným cenovým tlakom.

V prvom scenári sú firmy schopné udržať si vysoké ziskové marže po určitú dobu. Na prvý pohľad vyzerá tento scenár dosť nepravdepodobne.

Vojna viditeľne spomaľuje hospodársky rast na celom svete. V reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu klesá dôvera spotrebiteľov a náklady na energie a materiály ďalej rastú.

Najnovšie dôkazy z prieskumu však naznačujú, že firmy sa stále zdajú byť schopné chrániť svoje ziskové marže. V apríli viac firiem ako kedykoľvek predtým vo všetkých ekonomických sektoroch uviedlo, že chcú v najbližších mesiacoch zvýšiť predajné ceny (snímka 9, graf vpravo).

Jedným z faktorov, ktorý naďalej podporuje cenovú silu firiem, je pretrvávanie súčasného šoku: možno očakávať, že globálny nadmerný dopyt bude klesať len postupne.

Na strane ponuky zostávajú globálne hodnotové reťazce pod obrovským tlakom, pretože prísne blokády v Číne obmedzujú prístup k mnohým medziproduktom a konečnému spotrebnému tovaru. Vojna sa pridáva k prekážkam zásobovania. Napríklad nedostatok v sektore dopravy v Európe sa môže zhoršiť, pretože mnohí ukrajinskí a ruskí vodiči už nie sú k dispozícii na prácu.

Na strane dopytu fiškálna politika poskytuje hmatateľnú podporu na ochranu príjmov tých, ktorí sú najviac postihnutí nárastom cien energií, posilnená pokračujúcim rastom zamestnanosti a veľkými zostávajúcimi nadmernými úsporami.

Možno očakávať, že základné cenové tlaky budú pretrvávať dovtedy, kým sa globálna nerovnováha ponuky a dopytu viditeľne nezlepší.

Druhý scenár je, že vyššie zisky vedú k vyšším mzdám.

Inflačný šok zatiaľ najviac znášajú pracujúci, keďže rast nominálnych miezd zostal utlmený. Odkedy začala inflácia v druhej polovici roku 2021 výrazne rásť, došlo k opätovnému prerokovaniu len relatívne malého počtu mzdových zmlúv.

Sila mzdového kanála závisí od relatívnej vyjednávacej sily pracovnej sily. A táto vyjednávacia sila sa pravdepodobne posilňuje.

Podmienky na trhu práce v eurozóne sa naďalej sprísňujú.

V marci miera nezamestnanosti v eurozóne a pomer nezamestnanosti k voľným pracovným miestam – širšia miera nevyužitia trhu práce – klesli na nové rekordné minimá (snímka 10, ľavá strana). A prieskumy ukazujú, že podniky počas dvoch mesiacov po ruskej invázii na Ukrajinu pokračovali vo vytváraní pracovných miest stabilným tempom.

Výsledkom je, že podiel spoločností v eurozóne, ktoré uvádzajú prácu ako faktor obmedzujúci výrobu, je teraz vyšší ako kedykoľvek predtým.

Takýto napätý trh práce v čase, keď firmy stále pridávajú pracovné miesta značným tempom, je zvyčajne dobrým prediktorom silného budúceho rastu miezd.

V tých odvetviach, kde sú podmienky na trhu práce najprísnejšie, ako je napríklad informačný a komunikačný sektor, sa hodinová mzda v poslednom štvrťroku 2021 zvyšovala ročným tempom takmer 4 %.

V oboch scenároch je preto pravdepodobné, že základné cenové tlaky zostanú zvýšené, čo znamená, že inflácia by mohla zostať na bolestivo vysokých úrovniach počas značne dlhého obdobia s rizikom, že by mohla klesnúť späť k nášmu cieľu 2 % pomalším tempom ako predtým predpokladané.

Normalizácia menovej politiky je čoraz naliehavejšia

Menová politika preto musí prijať opatrenia na zachovanie cenovej stability.

Už dnes stúpajú riziká, že súčasná vysoká inflácia sa udomácňuje v očakávaniach.

Na finančných trhoch investori požadujú vyššiu kompenzáciu za riziko, že strednodobá inflácia bude vyššia ako náš 2% cieľ.

Podobne aj náš najnovší prieskum spotrebiteľských očakávaní ukazuje, že stredné očakávania inflácie na tri roky dopredu, ktoré boli počas pandémie pevne ukotvené na našom 2-percentnom cieli, sa v marci zvýšili na 3 % (snímka 11, pravá strana).

A medzi firmami v eurozóne náš najnovší prieskum o prístupe firiem k financiám ukazuje, že očakávaná inflácia sa stáva dôležitým faktorom pri určovaní budúcich predajných cien.

To všetko znamená, že musíme dôraznejšie zdôrazniť naše odhodlanie a záväzok chrániť náš primárny mandát. Ak by bol náš záväzok spochybnený, návrat inflácie k nášmu cieľu by bol výrazne nákladnejší.

Udržiavanie ukotvených inflačných očakávaní si nevyhnutne nevyžaduje, aby menová politika potláčala domáci dopyt. Vplyv vojny na reálne príjmy a dôveru a sprísnenie globálnych finančných podmienok už tlmia nadmerný dopyt.

Namiesto toho, aby menová politika zostala v súčasnom prostredí dôveryhodná, nesmie byť sama osebe inflačným zdrojom.

Hoci nominálne úrokové sadzby rastú, menová politika stále prispieva k stimulácii ekonomiky. Stále vykonávame čisté nákupy aktív a naša hlavná úroková sadzba je stále záporná.

Reálne úrokové sadzby, či už sú deflované očakávaniami finančného trhu alebo prieskumami, zostávajú hlboko v zápornom pásme, blízko k historickým minimám. Prieskumy tento názor potvrdzujú. Napriek rastúcim nominálnym úrokovým sadzbám sa náklady na financovanie stali menej dôležitými pre cenové rozhodnutia firiem.

Je preto načase skoncovať s opatreniami, ktoré boli aktivované v boji proti nízkej inflácii. Teraz musíme konať, aby sme čelili riziku zrušenia ukotvenia inflačných očakávaní v súlade s naším prísľubom postupovať v závislosti od údajov.

Záver

Dovoľte mi na záver uviesť niekoľko kľúčových poznatkov.

Po prvé, globálny nedostatok vecí je dôležitý.

Pred pandémiou viedla integrácia mnohých veľkých rozvíjajúcich sa trhových ekonomík do globálnych hodnotových reťazcov k bezprecedentnému nárastu globálnej výrobnej kapacity, čo malo vplyv na infláciu. Globálny dopyt dnes prevyšuje globálnu ponuku, čo spôsobuje trvalý tlak na zvyšovanie cien v krajinách po celom svete.

Po druhé, to, či ropné šoky prispievajú k jadrovej inflácii, závisí od makroekonomického prostredia.

Aby sa tieto šoky zmenili z relatívnych cenových šokov na šoky cenovej hladiny, je potrebné prostredie nadmerného dopytu, a teda silná cenová sila podnikov. V tejto situácii, ktorej čelíme dnes, môže silný prenos vyšších vstupných nákladov do vývozných cien zmierniť negatívny šok z obchodných podmienok.

Po tretie, zmeny v globálnom využívaní kapacít môžu mať dôležité dôsledky nielen na distribúciu príjmov medzi hospodárstvami, ale aj v rámci nich. Za posledný rok mohli mnohé firmy zvýšiť svoje zisky, čo často naznačuje, že bremeno inflačného šoku znášajú skôr spotrebitelia ako akcionári.

Napokon, globalizácia inflácie neznamená, že menová politika môže zostať bokom.

Podmienky na domácom produktovom a pracovnom trhu, ktoré môže menová politika priamo ovplyvňovať, sú stále kľúčovými motormi výrazného podielu na celkovej inflácii.

Znamená to skôr, že sa zvýšil význam udržania inflačných očakávaní pevne ukotvených na našom cieli. Veľké a pretrvávajúce globálne otrasy môžu destabilizovať inflačné očakávania, aj keď hlavný zdroj expanzie alebo poklesu pochádza zo zahraničia.

V roku 2010 boli globálne šoky prevažne dezinflačné, čo prispelo k sekulárnemu poklesu dlhodobých inflačných očakávaní. Globálne podmienky dnes vyvolávajú riziko ukotvenia inflačných očakávaní smerom nahor.

Pohotovou a rozhodnou reakciou na tieto riziká môže menová politika zabezpečiť cenovú stabilitu v strednodobom horizonte, čím sa vyhne oveľa vyšším ekonomickým nákladom na príliš neskoré konanie.

Ďakujem.