Pred 40 rokmi zomrel mysliteľ Michel Paul Foucault

Michel Paul Foucault (* 15. október 1926, Poitiers, Francúzsko – † 25. jún 1984, Paríž) bol francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, historik a teoretik kultúry, sociálny teoretik a psychológ. Je považovaný za najväčšieho francúzskeho mysliteľa 20. storočia a niekedy je nie celkom správne pokladaný za hlavného predstaviteľa francúzskeho štrukturalizmu (spolu s Claudom Lévi-Straussom a Rolandom Barthesom).

Jeho otec bol lekárom a Michel na jeho želanie vyštudoval medicínu, začal sa však viac zaujímať o filozofiu.

Diplom z filozofie získal v roku 1948 na prestížnej škole École Normale Supérieure, v roku 1950 získal diplom aj z psychológie a roku 1952 z psychopatológie. V tomto čase vstúpil aj do francúzskej Komunistickej strany, ale neskôr z nej vystúpil. Pracoval v rôznych francúzskych kultúrnych inštitútoch v zahraničí (Uppsala, Varšava, Hamburg, Tunis), potom ako profesor filozofie na univerzite v meste Clermont-Ferrand, neskôr vo Vincennes pri Paríži, a napokon od roku 1971 na prestížnej Collège de France. Začiatkom 80-tych rokov pôsobil na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Plánoval sa natrvalo usídliť v USA, ale v roku 1984 predčasne zomrel v Paríži na zlyhanie imunity v dôsledku ochorenia na AIDS.

Ako dospelý muž trpel výčitkami a ťažkými depresiami pre svoju homosexuálnu orientáciu, s ktorou sa neľahko vyrovnával. Od začiatku 60-tych rokov žil až do svojej smrti v stabilnom zväzku s filozofom a sociológom Danielom Defertom.

Foucault sa stal známym svojím štúdiom sociálnych inštitúcií a ich vzťahu k človeku, najmä v rovine zdravia (hlavne duševného), sexuality, slobody poznávania, vyjadrenia a konania. Pri štúdiu a výskume čerpal najmä z širokých znalostí z oblasti psychiatrie, psychológie, dejín medicíny, histórie a ďalších humanitných vied. Dodnes aktuálne a vo vedeckých prácach hojne citované sú jeho závery o vplyve štátnej moci (či sociálnych a politických inštitúcií) na kontrolu ľudského správania, konania, myslenia a sexuality.

V druhej polovici 60-tych rokoch (po vydaní knihy Slová a veci) bol Foucault spájaný s filozofickou školou štrukturalizmu, ale on sám sa k tomuto ideovému prúdu nehlásil. Rovnako odmietal nálepku postštrukturalistu alebo postmoderného (postmodernistického) mysliteľa. Foucaultove myslenie, koncepcie a závery boli do istej miery ovplyvnené najmä nemeckým filozofom Friedrichom Nietzschem a jeho “genealógiou morálky”. Foucault však bol a ostáva jedným z najoriginálnejších mysliteľov druhej polovice 20. storočia.

Vo svojich prácach o ľudskom správaní (a najmä v rovine ľudskej sexuality), poznávaní a myslení Foucault tvrdil, že sú historicky podmienené a kultúrne obmedzené, a teda že nemôžu prekročiť dejinne daný poriadok a spôsob poznávania (Foucaultova epistéma). Myslenie a poznávanie tak nie je nikdy úplne slobodné a často nedospieva k objektívnym záverom, ale sa riadia podľa danej epistémy.

Ľudská spoločnosť na základe danej epistémy akékoľvek pokusy o slobodné myslenie a vyjadrenie často prenasleduje, penalizuje, alebo považuje za nenormálne či úchylné. Navyše sa aj správanie a morálka ľudí prispôsobujú vonkajšej moci, inštitúciám a usporiadaniu spoločnosti, ktorá sama vytvára mechanizmy na kontrolu myslenia a najmä konania ľudí. Podľa Foucaulta aj morálka je len umelo vytvorený systém hodnôt, názorov, príkazov a zákazov, ktoré sú produktom istého kultúrneho vývoja, sociálneho usporiadania, duchovnej tradície a náboženstva danej skupiny ľudí, a ktorý je pod kontrolou rôznych inštitúcií.

Neexistuje teda nejaká všeobecne platná morálka ani normy sexuálneho správania. Morálka i sexualita boli v minulosti a sú i dnes definované a kontrolované vonkajšou mocou (cirkvami, vládnymi orgánmi, vládnou mocou), ktorá niektoré formy sexuálneho správania nepripúšťa alebo priamo penalizuje (napr. homosexualitu, sexuálne vzťahy medzi príbuznými, pedofíliu a pod.). Foucault sa zaoberal definovaním vzťahu medzi mocou a podobami ľudskej sexuality v histórii ľudstva najmä vo svojom nedokončenom diele Dejiny sexuality. Známe a vplyvné je aj Foucaultovo dielo Dozerať a trestať, v ktorom venuje pozornosť mechanizmom ovládania človeka vonkajšou mocou (alebo spoločnosťou ako celkom), a to najmä pomocou zákonov a trestov.

(Spracované podľa verejne dostupných informačných zdrojov).