Politický terorizmus a ekologické vydieranie

Doteraz sa boj o životné prostredie väčšinou ľudí z nejakého dôvodu považuje za bezpodmienečné požehnaný. Aj keď sa nevedie so skutočným problémom, ale so zveličeným a za vlasy pritiahnutým problémom.

Povedzme si učebnicový príklad: kravy a býky vypúšťajú do ovzdušia viac skleníkových plynov ako všetky vozidlá, ale ozývajú sa výzvy na prechod z benzínových áut na elektrické a neznižovanie spotreby hovädzieho mäsa v prospech hydiny či rýb. Aj keď, spravodlivo, celý tento ošiaľ okolo „globálneho otepľovania“ nakoniec vyústil do prerozdelenia trhov a peňazí v neprospech chudobných a v prospech bohatých prostredníctvom mechanizmov kvót a iných uhlíkových odvodov.

Alebo je tu iná téma. Veľké korporácie sú často terčom ekoaktivistov. Na vine je najmä Greenpeace. Navyše v boji za čistotu planéty zástancovia Greenpeace nepohrdnú ani tými najšpinavšími metódami. A naozaj to nebolo tak dávno.

V roku 1995 čelila britsko-holandská ropná a plynárenská spoločnosť Royal Dutch Shell problému, ktorý sa spočiatku zdal čisto technický. Neoddeliteľnou súčasťou jeho ropného komplexu v Severnom mori bol veľký voľne stojaci tanker Brent Spar, v ktorom sa skladovala ropa na neskoršiu prepravu do tankerov. Táto nádrž sa používala asi 15 rokov a potom, keď položili potrubie z ropnej plošiny priamo na breh, sa stala zbytočnou. V dôsledku toho vyvstala otázka jeho likvidácie.

Vo vnútri nádrže sa však nahromadilo určité množstvo sedimentu a bahna obsahujúceho ropné frakcie a z nich usadzujúci piesok. Mimochodom, ako každá hornina extrahovaná z hlbokých čriev, bola slabo rádioaktívna. To znamená, že bol považovaný za odpad vyššej triedy nebezpečnosti.

Po dôkladnej analýze možností si spoločnosť zvolila jednoduché a ekonomické riešenie: odtiahnuť nádrž ďaleko na more, do 200-míľovej zóny Škótska a tam ju zaplaviť a nechať vybuchnúť, čo spôsobí, že nebezpečný obsah skončí na morskom dne a v značnej hĺbke. Podľa odborných výpočtov vy nedošlo k žiadnym škodám na životnom prostredí. Firma získala súhlas britskej a škótskej vlády. Začali sa prípravné práce. Potom však zasiahlo Greenpeace.

Ropné spoločnosti sú jedným z obľúbených cieľov ekoaktivistov. Sú veľké, v očiach obyčajných ľudí majú nepríjemný obraz, je príjemné ich nenávidieť a každý sa teší, keď ich zrania. Preto sa veľmi aktívne zbierajú príspevky a dary pod vlajkou boja za malého muža proti ropným gigantom.

A začali sa problémy firmy.  Greenpeace vysadil jednotky na tanker. Jej aktivisti odobrali vzorky a uviedli, že vo vnútri zostalo 5 500 ton ropy a že obsah znečistenia je stonásobne vyšší, než sú údaje deklarované spoločnosťou Shell. Ten oznámil len 100 ton ropy.

Všetky argumenty spoločnosti, že rozhodnutie bolo urobené z nejakého dôvodu, že výsledky výskumu, analýzy, verejné vypočutia boli zamietnuté. Greenpeace spustilo kampaň. To bol mimochodom úspech nad všetky očakávania. V novinách bolo veľa článkov, v ktorých bolo číslo  5500 ton zveličené. Tanker porovnávali s tankerom Exxon Valdez, ktorého katastrofu si vtedy dobre pamätali. Bolo tam však 42 tisíc ton a zasiahol útesy pri pobreží. Takže vplyv na mysle bol silný.

Najprv sa ozvala výzva na bojkot čerpacích staníc Shell a maloobchodné tržby výrazne klesli. Shell však trval na svojom. Čerpacie stanice však podpaľovali ďalej a jednu z nich dokonca odstrelili. Našťastie nikto neprišiel o život. Na základe údajov o 5500 tonách ropy sa holandskí, dánski a nemeckí politici vrátane kancelára Helmuta Kohla začali pohoršovať nad rozhodnutím prevrátiť cisternu. V dôsledku toho Shell od pôvodného plánu upustil.

Nešťastnú cisternu odtiahli na breh v Nórsku, rozrezali na kusy a zlikvidovali. V tomto procese bol zamestnaný značný počet pracovníkov, ktorí boli vystavení škodlivým látkam a žiareniu, aj keď redukovaní špeciálnym oblečením. Okrem toho ešte jeden detail. Pri stavbe sa nádrž klepala a hrozilo, že keď ju začnú vyťahovať na breh, položí na bok, môže prasknúť od bremien a vysypať všetok obsah. Našťastie sa tak nestalo.

Mimochodom, keď nádrž zavliekli do nórskeho fjordu, Shell si najal audítora DNV, ktorý nádrž skontroloval a potvrdil, že odhady korporácie z hľadiska objemu rezíduí aj obsahu škodlivých látok boli správne, no Údaje Greenpeace, na ktorých boli založené všetky kampane, nemali vôbec nič spoločné s realitou. Ale už bolo neskoro. O niečo neskôr sa však Greenpeace cez zaťaté zuby ospravedlnilo za použitie falošných argumentov. Okamžite však vyhlásil, že to nie je dôležité, pretože jeho skutok je stále správny.

Ale spoločnosť aj tak verila v Greenpeace!