Politická ruvačka na hranici demokratickej súťaže

Pozorujem, ako sa nám tu začínajú vynárať epigóni tragicky známeho prokurátora Urválka. Zdá sa mi, že intenzita politickej ruvačky sa dostáva až na samotnú hranicu toho, čo je ešte demokratická súťaž. 
Viem pochopiť ľudí, čo sa boja, aby sa Slovensko zaväzovalo spoločne zápasiť s javom, ktorý sa nazýva migrácia. A to i napriek tomu, že sa to týka väčšiny štátov sveta. Rozumiem tiež politikom, ktorí si z tejto témy vyrobili vlnu, na ktorej chcú zarobiť. Viem aj, že diskusia ani trochu nie je o obsahu marakéšskeho dohovoru, ale je o tom, aké má kto stanovisko voči tomu, aký by mal byť postoj nášho štátu voči migrácii. To všetko je i v demokracii celkom legitímne. Politický zápas sa nevedie ako vedecké sympózium. Je aj o emóciách, často nie o hľadaní pravdy. A to aj v slobodnej spoločnosti.
Ibaže ak niekto svojho názorového súpera označí za vlastizradcu, tak to už je faul. Nejde ani tak o to, že je to číry nezmysel, lebo Globálny rámec OSN podpíše nejakých sto štátov sveta a nikoho ani nenapadne, že by to bolo akési sprisahanie diplomatov, čo sa rozhodli zradiť svoje domoviny. Ale v našom prípade v tom vidím oživovanie mentality, ktorá bola typická pre diktatúru. Mentality, ktorá priviedla stovky nevinných ľudí na popravisko a desaťtisíce do žalárov. Rešpektujme si vzájomne právo na to, že môžeme mať i k vážnym veciam rozličné názory! Inak sa púšťame na cestu do nešťastia.

Ivan Šimko