Obraz nepriateľa: židovsko-masonske sprisahanie, celosvetová komunistická vláda, imperializmus

„Iný“, v zmysle cudzí, alebo cudzinec, je to ten, kto ťa neprekonateľne priťahuje, a kto sa ti zdá nedosiahnuteľný, koho môžeš pozorovať cez kľúčovú dierku, ktorého podobu môžeš hádať, alebo si len predstavovať.

Taký bol neustále unikajúci a získavaný cieľ etnológie ako vedy, ktorá sa nemenne pokúšala nájsť prostredníctvom protikladov, tú určitú cudzosť, takú masovú a súčasne príťažlivú, že sa stáva blízkou a dôstojnou napodobovania. Je ako keby Peržanom Montesque, cez ktorého bola Európa  prizvaná posúdiť mieru svojich nedostatkov, obraz cudzej reality, ktorý sa nedá koniec koncov opísať. Už to nie je dobrý divoch, ale niekto nepostihnuteľný, ktorého predstavy o hodnotách a násilí, o láske, ktorého obraz v mysli sa nemôže porovnať s našim vlastným, teda na náš západný yard. To znamená, že cesta na návštevu k tomu „inému“, ak by sa podarilo ju uskutočniť, bola by cestou bez návratu.

Preto je pravdepodobne základným, už určeným a stále existujúcim pravidlom pre začínajúcich etnológov: musí byť včlenený do predmetu svojho výskumu a byť súčasne outsiderom, nestranným pozorovateľom. Ide o metodický predpis, v ktorom je v skutočnosti otázka predpokladaného predmetu etnologického výskumu. Preto pravdepodobne existujú rôzne formy koloniálnej politiky, ktoré by mohli sprevádzať dobytie alebo nadvládu nad inými národmi. Dve stručné vyjadrenia tejto politiky sú na jednej strane asimiláciou, ktorá robí “druhého” z právneho hľadiska rovnoprávnym, ale neuznáva právo na identitu a na druhej strane segregácia, ktorá zabezpečuje existujúci rozdiel a zbavuje “iných” príležitostí na zvýšenie otázky rovnosti.

Etnológia sa však neobmedzuje len na skutočnosť, že sama seba odporúča stať sa ako keby schizofrenikom. Keďže ak je ťažké byť súčasne aj sebou a iným, je možné, ba dokonca nevyhnutné, záver, že “druhá strana” tiež vytvára pre seba obraz svojho “iného”; a práve preto, že etnológia si uvedomuje prítomnosť obrazu “druhej strany” “iných”, je schopná prelomiť začarovaný kruh, do ktorého sa zdá, že jej pôvodná definícia bola ukončená.

Keďže tento “iný iných” nie je len osobou inej národnosti alebo inej kultúry, aj keď história a skúsenosti svedčia o dôležitosti tohto “iného”, dôkazom čoho sú  násilné činy, ktoré môžu vykryštalizovať imidž komunít, národností a skupín, ktoré nesú stigmu podstatne odlišných a sú tak alarmujúce a nebezpečné.

“Iný iných” je tiež obraz, ktorý si títo iní vytvárajú pre seba o jednotlivcovi “priateľovi”, alebo presnejšie, obraz, ktorý každý z nich vytvára pre seba o tých, s ktorými sa musí zaoberať, nevyhnutne v množnom čísle počet jeho postojov k životnému prostrediu, ktorý pozorovateľ pozoruje ako nediferencovaný “iný”.

Nič nie je ako také

Etnológia nás učí nestotožňovať spoločnosť a kultúru a neprenášať na subjekt podstatu, ktorá môže byť v dôsledku tohto stotožnenia: zovšeobecnený Rus, Róm, Žid, Maďar alebo predstaviteľ hocijakého plemena neexistuje ako taký, tak ako neexistuje zovšeobecnený Armén alebo Bask.  Etnológia nás tiež učí, že vo všetkých kultúrach vznikli teórie jedinca (indivídua), alebo predstavy o individuálnej jedinečnosti a o vzťahoch medzi ľuďmi, v podstate problematické predstavy, pretože neposudzujú len problematiku pohlavných a vekových rozdielov, pretože idú ešte hlbšie a skúmajú vzťah k akejkoľvek inej osobe, ktorého obe podstaty sú bez seba nemysliteľné. Akékoľvek vnímanie identity sa uskutočňuje cez vnímanie vzťahu. Je to najväčší úspech, posledným slovom antropológie, v zmysle porovnávajúcej etnológie, rituálnych obradov, kultov a suverenity.

Všetky spoločnosti majú vnútorné rozdiely, ktoré neumožňujú stotožňovať s homogénnymi kultúrami, ktoré sú ako keby ich prirodzeným a špecifickým vyjadrením, všetky kultúry by na sebe okúsili s veľkou pravdepodobnosťou vplyv iných kultúr. Pravidlá, ktoré sú základom príbuzenských a rodinných väzieb, teórii zdedenia, pravidlá zdedenia a nástupníctva generácií, organizácia rodových, kastových a vekových spoločenstiev, ale aj predstavy o fyzickej a psychickej podobe a interpersonálnych vzťahoch vychádzajú zo zdvojenej myšlienky o „inom“ – ako osobnosti ale aj ako o sociálnom a etnickom fenoméne. Niet takej kultúry, ktorá by nebola syntézou myslenia samostatnej osobnosti a kolektívne vypracovaných postojov.

To znamená, že akúkoľvek kultúru by sa dalo definovať ako historickú a ako segmentovanú kategóriu. Je historická, pretože sama o sebe predstavuje prax, ktorá je vystavená vplyvom, výmenám, boju, zmenám, vytvárajúcim históriu; segmentujúcu – v tom zmysle,  ktorom etnológovia používajú tento pojem kvôli analýze vytvárania a rozvrstvenia rodových skupín vo všeobecných pyramídových štruktúrach, v ktorých sú úrovne totožnosti súčasne úrovňami protichodnosti.

Ak budeme venovať vzdialeným „iným“ takú pozornosť ako aj blízkemu „inému“, svojmu každodennému susedovi, etnológ si môže uvedomiť, že skúma nielen „iných“, ale skôr ich antropológiu, predstavu alebo predstavy, ktoré tí „iní“ majú o ňom samotnom, o ňom „inom“ pre nich, o vzťahoch medzi nimi. Preto ich inakosť, ich špecifickosť, sa mu bude zdať menej cudzou, a ich spoločnosť menej cudzie.

Počas mnohých storočí boli rôzne príčiny dôvodom súperenia, konfliktov a nepriateľstva medzi ľuďmi. V rôznych spoločnostiach a kultúrach sa rôznym spôsobom definovali tie štáty, národy, sociálne skupiny, ktoré sa považovali za nepriateľské, a samotné konflikty a vojny mali rôzne sociálne príčiny a rôzny sociálno-politický obsah. Prakticky vždy situácia napätia a konfliktu, vedúca k ozbrojeným konfliktom, vytvárala „obraz nepriateľa“, a následne ho podporovala; tento obraz sa vytváral vo vedomí ľudí a bol základom zvláštnej psychológie nepriateľstva a nenávisti k iným skupinám, národom a krajinám.

„Obraz nepriateľa“ sa napĺňa rôznym konkrétnym obsahom v závislosti od konkrétnych sociálnych,  kultúrnych a historických podmienok. Bez ohľadu na to, v rôznych historických situáciách, v rôznych spoločnostiach a kultúrach, „obraz nepriateľa“ získava niektoré spoločné črty. Nezávisle od konkrétneho kultúrno-historického kontextu vo vzťahu k danej skupine, alebo národu „nepriateľ“ sa v prvom prípade vníma ako „cudzí“; on je barbar, je hrozbou kultúry a civilizácie, je zversky krutý, fanatický a pripravený k lži a akýmkoľvek zločinom; je kat a násilník, nositeľ smrti. Súčasne je mimoriadne opatrný, ďalekozraký, presne vie čo chce a neúnavne sa snaží dosiahnuť svoj cieľ.

Eskalácia psychológie nepriateľstva má zvláštnu logiku, ktorá vedie k úplnej dehumanizácii (odľudšteniu) „obrazu nepriateľa“, ktorý je zbavený akýchkoľvek ľudských čŕt, tváre človeka. Preto je „absolútny nepriateľ“ prakticky neosobný, bez tváre, on je abstrakcia ako napríklad medzinárodné „židovsko-masonske sprisahanie“, „celosvetová komunistická vláda“, „svetový imperializmus“ a podobne.

Ideologický absolutizmus

V mnohých aspektoch sa „obraz nepriateľa“ definuje ako protikladná téza voči vlastným hodnotám a ideálom, ktoré sa hlučne deklarujú. Čím viac sú tieto ideály napáchnuté ideologickým absolutizmom, či ak chcete feudalizmom, o to väčšie je pokušenie nájsť v „obraze nepriateľa“ vonkajšieho „obetného baránka“, ktorý môže byť obvinený z toho, že existuje nesúlad slov a činov.

Tento obludný „obraz nepriateľa“, ktorý vykresľuje protivníka ako barbara a fanatika, ktorý je odhodlaný páchať akékoľvek zločiny, luhať a podvádzať, zdôvodňuje voči nemu akékoľvek činy, a nedáva možnosť ani na minútu zaspať akejkoľvek najmenšej pochybnosti vo vlastnej pravde.

Okolitý sveta sa apriori vníma ako nepriateľský, plný nepriateľov, čo sa podporuje dvojitým metrom v hodnotení vlastných a cudzích činov.

Psychológia nepriateľstva vedie k vytvoreniu zvláštnej politickej morálky so známym zoznamov princípov: „Kto nie je s nami, ten je proti nám“. „Ak sa nepriateľ nevzdá, zničia ho.“ Čo je zlé pre protivníka, je dobré proti nám“.

„Obraz nepriateľa diktuje aj politická vypočítavosť, vyplývajúca z najhoršej varianty, ktorá získava vlastnú zotrvačnosť a stáva sa takzvaným „sebarealizujúcim sa proroctvom“, ktoré vedie špirálovitej esklácii napätia a nepriateľstva.

„Obraz nepriateľa“ prudko obmedzuje možnosti racionálneho a kontrolovateľného správania sa, prekáža vytvoreniu spoločných záujmov, všetkého, čo by tak, či inak mohlo by spojiť úsilie oboch strán. Dôraz sa kladie výhradne na protirečenia a protiklady, čo následne diktuje tvrdú logiku jednostranných činov zameraných proti nepriateľovi. To vedie k protiopatreniam a v konečnom dôsledku k nebezpečnej eskalácii konfliktu. Myslenie podriadené

Myslenie podriadené psychológii nepriateľstva, je hluché voči mravným kritériám, a v prvom rade voči všeobecným ľudským normám mravnosti, pretože jeho základom je skupinový egoistický záujem, ktorý sa snažia dosiahnuť na účet iných. Myslenie naplnené „obrazom nepriateľa“ je vytvorené a následne podporené nevedomosťou. Obraz nepriateľa je jednou z hlavných prekážok na ceste k dialógu a komunikácii, kategoricky vylučuje možnosť civilizovanej medzinárodnej komunikácie, veď spolužitie s nepriateľom nie je jednoducho možné a morálne poškvrnené.

Medzinárodné vzťahy

Nakoniec obraz nepriateľa je nielen nebezpečný pre stabilitu a bezpečnosť medzinárodných vzťahov, ale prináša aj mimoriadne negatívne dôsledky pre vnútropolitický život krajiny, pretože hystéria kvôli domácej, alebo zahraničnej hrozby, sa často používa kvôli zdôvodneniu politického systému postaveného na režime tajnostkárstva (my vieme svoje) a všeobecnej podozrievavosti, vytvorenia „mobilizovanej spoločnosti, umelej národnej jednoty, „poľovania na bosorky“, potláčania slobody myslenia, odpútania pozornosti od vlastných vnútorných problémov.

Vzniká otázka. V čom sú príčiny existencie „obrazu nepriateľa“. Navždy sa zakorenil v ľudskom vedomí a preto bude vždy vytvárať napätie, konflikty a vojny?

Je samozrejmé, že v minulosti vojny boli príčinou obrovských škôd civilizácii, ale nespochybňovali jej celkové napredovanie. V minulosti keď náklady spojené s nepriateľstvom neboli hrozbou úplnej katastrofy, ľudstvo si mohlo dovoliť existenciu „obrazu nepriateľa“.  Dnes je veľkosť najvyššej hrozby, a zložitosť globálnych problémov, a dosiahnutá úroveň ľudského myslenia, všetko si to vyžaduje iný prístup v komunikácii s inými skupinami, štátmi, krajinami, vypracovanie adekvátnejších vzájomných predstáv jeden o druhom, o iných v okolitom prostredí.

Pravdepodobne by bolo naivné predpokladať, že  najbližšom čase sa bude dať obraz nepriateľa naradiť obrazom priateľa. Existuje príliš veľký nesúlad, veľmi ťažký ja batoh predsudkov, predpojatosti, podozrievavosti a nedôvery. Oveľa realistickejšou úlohou je pokus postupného vytlačenia obrazu nepriateľa v jeho mimoriadne ideologizovaných formách, ktoré predstavujú najväčšie nebezpečenstvo.

Treba brať do úvahy najmä to, že „obraz nepriateľa“ zvlášť v umelej ideologizovanej manicheistickej a moralizujúcej podobe už dávno neexistujúceho náboženstva, ako ho poznáme v súčasnosti, nie je vrodenou vlastnosťou vedomia, ale skôr produktom umelej manipulácie s vedomím.

Manicheizmus   bolo náboženské učenie založené iránskym prorokom Máním v Novoperzskej ríši. Hlásalo prepracovanú dualitickú kozmológiu popisujúcu boj medzi dobrým duchovným svetom svetla a zlým materiálnym svetom tmy. Prostredníctvom procesu, prebiehajúceho v ľudskej histórii, sa svet svetla postupne vymaňuje zo sveta hmoty a vráti sa do sveta svetla, odkiaľ prišiel.

V istom zmysle manicheizmus spájal radikálny dualizmus zoroastrizmus s kresťansko-gnostickou ideou spasenia, tu chápanou ako „vykúpenie z telesnosti“.

Vojenský konflikt

Obraz nepriateľa bol vždy súčasťou prípravy armády na vojenský konflikt. S rozvojom masovej propagandy, zameranej na celú populáciu sa na konflikt pripravuje nielen armáda, ale aj celé obyvateľstvo, nielen vlastné obyvateľstvo, ale aj obyvateľstvo protivníka.

Manipulujú tie skupiny populácie a tie elity, ktoré zdôvodňujú svoju existenciu v spoločnosti prítomnosťou nepriateľa, existenciu vnútornej, alebo vonkajšej hrozby. „Obraz nepriateľa je dôležitým komponentom ideológie militarizmu, ideologickej a psychologickej prípravy vojny. Účinky manipulácie sa dajú dosiahnuť len pri určitom objeme vynaložených finančných prostriedkov. Obraz nepriateľa je vhodným zdôvodnením zvyšovania nákladov na zbrojenie v ktorejkoľvek krajine. Nepriateľ neváha, musíme zbrojiť. Aj v minulosti boli známe plagáty s „úsmevom vlkolaka komunizmu“, alebo s  „úsmevom vlkolaka imperializmu.“ Plagáty sprevádzalo čierno-biele videnie reality. Vlkolak je v ľudových poverách mytológii človek, ktorý sa dočasne za určitých okolností, najmä v noci, mení na vlka, správa sa ako vlk a robí rôzne zlé skutky.

Ak v politickom myslení existuje dehumanizovaný obraz nepriateľa, vedie to aj k dehumanizácii vlastného obrazu, predstáv o samom sebe, alebo o vlastnej skupine, teda o sebe samých.