Objektívnejší pohľad na Pražskú jar písanú zdola
Tohto roku si pripomíname pol storočia udalostí spojených so spoločenskými, politickými a ekonomickými procesmi, ktoré sa označujú pojmom Pražská jar. Najlepšou publikáciou, ktorá nielen pripomína tieto udalosti, ale ich aj hodnotí je publikácia Príliš ľudská tvár socializmu? Reforma zdola a okolnosti reformného procesu v Československu. Napísal ju kolektív autorov, ktorých viedli Miroslav Tížik a Norbet Kmeť. Vyšla v roku 2016 v Sociologickom ústave SAV.
Publikácia je rozdelená do piatich relatívne samostatných kapitol, ktoré však jedna na druhú vzájomne nadväzujú. Celkom sa na monografii podieľalo sedemnásť autorov. Predmetom práce je analýza pohľadu spoločenských vedcov na Pražskú jar. Pražská jar sa nazýva obdobie od konca roku 1967 do okupácie Česko-Slovenska v auguste 1968. V týchto mesiacoch došlo postupne k uvoľneniu politickej situácie v Česko-Slovensku, demokratizácii spoločnosti a k pokusu o opatrnú reformu socialistického politického systému.
Dovolíme si malé odbočenie V Česko-Slovensku zavŕšila Pražská jar obdobie otepľovania v záujmovej sfére ZSSR jeho vtedajších satelitov. To bolo umožnené politickým uvoľnením v ZSSR, ktoré otvoril prvý tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Nikita Chruščov koncom 50-tych rokov. Na XX. Zjazde KSSZ predniesol 25. februára 1956 tajný prejav „O kulte osobnosti a jeho následkoch“, v ktorom kritizoval niektoré Stalinove zločiny. Tým odštartoval mnohé zmeny v krajinách s socialistickým spoločenským zriadením. Pražská jar sa začala 5. januára 1968 keď bol do funkcie prvého tajomníka Komunistickej strany Československa zvolený Alexander Dubček.
V úvode publikácie si obaja redaktori publikácie kladú rečnícky otázku: „Reforma, alebo ľudová nespokojnosť?“ Editori tvrdia, že reforma nebola len procesom zhora, teda výsledok činnosti Komunistickej strany Československa, ale aj procesom, ktorý prišiel zdola, teda zo strany obyvateľov vtedajšieho Československa. Preto sa autori zamerali na aktérov, ktorí boli mimo straníckych štruktúr. Súčasne autori konštatujú, že nevenovali oblasti ekonomiky, podnikov, či ekonomickej teórie.
Prvá kapitola sa zaoberá predstavami čo by to mala byť občianska spoločnosť, verejná sféra, sloboda. V tejto časti knihy sa autori zaoberajú porovnaním predstáv o tom, aké boli podobné obsahy myslenia v roku v 1968 a v roku 1989. V kapitole sa konštatuje, že verejná mienka na Slovensku sa v roku reforiem najviac prikláňala k juhoslovanskému modelu národného hospodárstva. Tento model ekonomiky bol otvorený voči ostatnému svetu, ale maj aj konkurenčné prvky socializmu. Názory obyvateľov v roku 1968 na demokraciu obyvateľov sa prikláňali názorom, že obyvatelia tvrdili, že nevedia čo je to demokracia a musia sa jej naučiť.
Základným stavebným prvkom Pražskej jari bol socializmus s ľudskou tvárou, alebo humánny socializmus. V roku 1989 bola verejná mienka naklonená k tomu, aby na Slovensku existovalo niečo čomu sa hovorí socializmus bez deformácií.
V roku 1968 bola dôležitým problémom federalizácia Československa, teda zrovnoprávnenie postavenia českého národa, slovenského národa a iných etník v Československej republike. Prvá kapitola sa venovala národnostným právam na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Autor tejto podkapitoly hovorí o vývoji národnostných vzťahov v Československu. Tým sa venovala komunistická strana na rôznej úrovni. Záverom bol ústavný zákon o postavení národnostných menšín v Československu.
Druhá kapitola sa venuje zmenám v sfére náboženstva. Ústava Československej socialistickej republiky z roku 1960 deklarovala náboženskú slobodu. V jej úvode sa hovorí o vzťahu štátu a cirkvi, ale aj o meraní religiozity v Československu. Z evidencie obyvateľstva hlásiaceho sa k tomu, či inému náboženstvu od roku 1921 po rok 1991 vidieť, že v Českej republike sa za 40 rokov štátneho socializmu dva razy väčší podiel tých, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, alebo sa nezistila ich religiozita.
V druhej polovici šesťdesiatych rokov začala na Slovensku rozvíjať sociológia náboženstva. Tá obrazne povedané neexistovala štyridsať rokov, hoci v roku 1969 sa na Slovensku a v tom čase aj v celom Československu podarilo zorganizovať prvý reprezentatívny výskum religiozity. Robil sa na pôde Kabinetu pre výskum verejnej mienky Osvetového ústavu.
Konflikty sa týkali sporov medzi skupinou katolíkov, ktorá sa skompromitovala pri spolupráci s vládnucou stranou a tou, ktorá bola relatívne samostatná. Podobná situácia bola aj medzi evanjelikmi. Po roku 1948 bola grécko-katolícka cirkev administratívne včlenená do Pravoslávnej cirkvi. Biskupi, ktorí sa nepodvolili tomuto rozhodnutiu boli uväznení. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa objavili snahy o obnovenie grécko-katolíckej cirkvi. K jej faktickému obnoveniu došlo v júni 1968. Behom roka obnovili svoju činnosť aj grécko-katolícke fary. Napriek tomu, že došlo k zmenám, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokov štát preferoval pravoslávnu cirkev. Záver tejto kapitoly mapuje národnostné a náboženské pomery na severovýchodnom Slovensku, presnejšie povedané v novom okrese Svidník.
Tretia kapitola sa venuje vysokoškolákom, ktoré bolo nositeľom zmien v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a to nielen v Československu, ale aj vo Francúzsku, Nemecku, USA a Japonsku. Rok 1968 bol rokom študentských revolt. Československé študentstvo v šesťdesiatych rokoch patrilo k tým spoločenských vrstvám, ktoré boli proreformné. Na Slovensku bol prvým významným stretom študentstva a politickej elity majáles v roku 1956. V Českej republike bol najznámejší majáles v roku 1965. Monografia prináša opis rôznych diskusií, podujatí, či iných foriem komunikácie vedenia strany, či orgánov štátnej správy s mládežou v rámci rôznych platforiem. Nemenšiu pozornosť monografia venuje úlohe československých študentov v období pražskej jari. Mládež patrila medzi najradikálnejšie spoločenské vrstvy v spoločnosti. Študenti vytvorili rôzne samosprávne organizácie. Tie nemali proti systémový charakter, ale boli oporou reformného hnutia.
Súčasťou tejto kapitoly je pohľad na Slovenské národné povstanie z hľadiska liberalizácie a aj normalizácie spoločenských pomerov v Československu v rokoch 1968 až 1970. SNP sa stalo dôvodom obhajoby reformných, ale aj normalizačných procesov. Záver tejto kapitoly monografie sa venuje médiám a výtvarnému umeniu počas reformného obdobia. Týždenník Kultúrny život mal v tom čase významné postavenie v spoločnosti. Zrejme preto sa mu v rôznych podkapitolách venujú súčasne až dvaja autori.
Štvrtá kapitola prináša pohľad na socializmus s ľudskou tvárou dnes. Prináša hodnotenie pohľadu vidieckeho obyvateľstva na rôzne udalosti v minulom storočí, ale aj analýzu výsledkov výskumov verejnej mienky. Hodnotenia verejnosti historických udalostí sa podľa autorov monografie skôr spája so zásahom vojsk Varšavskej zmluvy, ako s hodnotením obsahu reforiem.
Záverečná kapitola je hodnotením knihy kolektívu autorov, ktorý viedol Pavel Machonin venovanej sociálnemu rozvrstveniu československej spoločnosti. Hlavnou zásluhou Pavla Machonina bolo to, že dokázal identifikovať štyri sociálne vrstvy tri zoskupenia nositeľov rôznych statusov. A nielen to priniesol poznatky o posunoch po vertikálnej osi sociálnej stratifikácie.
Kniha je mimoriadne dôležitým dielom, ktoré mapuje takmer všetky aspekty spoločenského diania v Československu v Období Pražskej jari, bohužiaľ bez ekonomiky. Snáď nabudúce.
(Písané pre časopis Sociológia)