Na základe čoho sa pápež vôbec kedysi stal teda pápežom? No predsa na základe falošných listín!

Každodenná múdrosť hovorí, že všetko tajné sa stáva zjavné.

Ale niekedy trvá odhalenie podvodu viac ako sto rokov. V podkroví sa často nájdu informácie o veľkých historických falzifikátoch: dokumenty o dobe a udalostiach, ktoré nikdy neexistovali, ale zároveň dramaticky ovplyvnili vývoj civilizácie.

V stredoveku neboli pápeži len hlavami katolíckej cirkvi. Vyhlasovali si nadradenosť nad Európou a prvenstvo nad všetkými kresťanskými cirkvami. Okrem toho boli pápeži zvrchovanými vládcami pápežských štátov – na stredoveké pomery veľmi rozsiahleho a bohatého štátu v strednom a severnom Taliansku. Organizovali krížové výpravy a úspešne bojovali proti nemeckým cisárom.

Vo svetovej histórii neexistujú žiadne iné príklady takejto sily náboženských vodcov. Náboženstvo vo svetských záležitostiach bolo takmer vždy a takmer všade, ak nebolo podriadené, potom vo vzťahu k svetskej moci sekundárne. Tak to bolo aj v Rímskej ríši po jej christianizácii. Všemohúcnosť stredovekých pápežov bola bezprecedentnou inováciou a potrebovalo ospravedlnenie. Toto ospravedlnenie bol „Konštantínov dar“.

Bol to list napísaný v mene Konštantína Veľkého, prvého kresťanského rímskeho cisára (306-337), a bol adresovaný rímskemu pápežovi Silvestrovi (314-335).

V Konštantínovom dare sa menom cisára píše, že ešte ako pohan ochorel na malomocenstvo a bol uzdravený až potom, čo ho pokrstil Silvester. Ako vďaku za to dal Konštantín pápežovi prvenstvo medzi všetkými kresťanskými svätými a celú západnú polovicu ríše aj s korunou. Silvester odmietol a Konštantín sa s ňou stiahol z Ríma do mesta Konštantínopol, odkiaľ začal vládnuť Východorímskej ríši, pričom Západorímsku Ríšu nechal Silvestrovi.

Tento dokument „vyplával na povrch“ v ôsmom storočí. Na tomto mieste je potrebné spomenúť historický kontext doby. V roku 751 ohrozovala Rím invázia Longobardov – germánskeho kmeňa ktorí sa usadil v severnom Taliansku. Rím bol nominálne považovaný za súčasť Byzancie, ale odtiaľ nebolo potrebné čakať na pomoc. Východná polovica ríše nemala ako pomôcť kvôli útokom Arabov a vnútorným konfliktom.

Preto sa pápež Štefan II. sa rozhodol požiadať o pomoc Frankov – ďalší germánsky kmeň, ktorý vytvoril svoje kráľovstvo na území bývalej Západorímskej ríše, v dnešnom Francúzsku. V tom istom roku 751 sa Pipin, prezývaný Krátky, stal kráľom Frankov.

Zosadil svojho predchodcu Karola Martela, ktorému slúžil ako majordóm (niečo ako prvý minister). Karol Martel bol potomkom zakladateľa franského kráľovstva a Pipin nebol z kráľovskej krvi, takže potreboval ospravedlniť legitimitu svojho nároku na trón. Pápež Štefan II. mu ponúkol dohodu: Pipin zachráni Rím pred Longobardmi a za to dostane kráľovské požehnanie od samotnej hlavy kresťanskej cirkvi.

A tak sa aj stalo. Pipin porazil Longobardov a následne daroval pápežovi krajiny, ktoré dobyli. Vznikol tak štátny útvar, v ktorom bol pápež nielen náboženským, ale aj svetským vládcom. Štefan II. na oplátku korunoval Pipina a symbolicky požehnal jeho vládu.

Legálnosť toho, čo sa deje, nebola pre súčasníkov týchto udalostí ani zďaleka témou. V tej dobe bol potrebný „Konštantínov dar“: potvrdilo to pápežovo právo na menovanie svetských vládcov v bývalej Západorímskej ríši a právo na svetskú moc. Pokiaľ trvalo spojenectvo medzi pápežským trónom a franským kráľovstvom, na „dar“ sa zrejme často nespomenulo. V priebehu nasledujúcich troch storočí sa však situácia dramaticky zmenila. Moc Frankov sa rozpadla. Vládcovia Východofranského kráľovstva sa začali dožadovať dedičstva Západorímskej ríše a svojich panovníkov titulovali ako cisárov.

Vyvstala otázka: kto je dôležitejší – pápež alebo cisár? Najdôležitejším argumentom pápežov bol „dar Konštantína“, preto v roku 1001 cisár Otto III. dokonca vydal špeciálne nariadenie, v ktorom označil tento dokument za sfalšovaný. Pápežstvo v jedenástom storočí už nebolo také slabé ako v ôsmom: pápeži teraz nemali iba duchovnú autoritu, ale aj značné bohatstvo. Konflikt medzi pápežmi a cisármi vyvrcholil takzvaným bojom o investitúru.

Investitúra je katolícky obrad vysvätenia biskupa s predstavením pastoračného personálu (na znak duchovnej autority) a prsteňa (na znak svetskej moci – biskupi okrem iného boli vládcami veľkých kniežatstiev). Biskup a jeho stádo poslúchli, kto vykonal tento obrad, a stádo je príjem, vojaci atď. Jedným z najdôležitejších argumentov pápežov v tomto spore bol opäť „Konštantínov dar“.

Boj o investitúru v jedenástom a dvanástom storočí vyústil do niekoľkých krvavých vojen. Nemeckí cisári prehrali a pápeži sa etablovali ako de facto vodcovia katolíckeho sveta. Po tomto víťazstve nasledovala éra križiackych výprav. V jedenástom storočí sa zintenzívnil dlhotrvajúci konflikt medzi pápežom a konštatinopolským patriarchom o prvenstvo v kresťanskom svete.

V roku 1054 pápež Lev IX. napísal list patriarchovi Michaelovi Kerulariusovi, v ktorom svoju nadradenosť odôvodnil Konštantínovým darom. Michael odmietol uznať svoju podriadenosť s odvolaním sa na rozhodnutia ekumenických koncilov, ktoré zrušili „prvenstvo cti“ rímskeho veľkňaza udelené Konštantínom. V dôsledku toho sa pápež a patriarcha navzájom exkomunikovali.. Vzájomné vylúčenie sa z cirkvi bolo zrušené až v roku 1965. Tak nastal Veľký rozkol, teda rozdelenie kresťanstva na západné, katolícke a východné, pravoslávne.

Prostredníctvom Byzancie argument Konštantínovým darom prenikol aj do Ruska. Odkazy na neho boli použité na potvrdenie práv kláštorov na vlastníctvo pôdy v „Stoglave“ (1551). Patriarcha Nikon (1652-1666) sa ním bránil proti zasahovaniu svetských autorít do cirkvi záležitosti. Od polovice sedemnásteho storočia bol Koštantínov dar zmienený v súbore zákonov a nariadení ruskej cirkvi. História Konštantínovho daru ukazuje, že aj v stredoveku bol „papier“ niekedy silnejší ako zbraň. Kňaz so starodávnym listom dokázal premôcť mocného panovníka.

Paradoxom je, že údajne starodávny dokument sa ukázal byť falošný. S touto teóriou ako prvý prišiel Lorenzo Valla, brilantný intelektuál a polyhistor z päťnásteho storočia. Bol známy tým, že klasickú latinčinu ovládal rovnako dobre ako Cicero, a taktiež svojou hádavou povahou. Tá mu znemožnila získať miesto na pápežskom dvore. Preto sa stal tajomníkom aragónskeho, sicílskeho a neapolského Alfonza V. Pápež Eugen IV. tvrdil, že to on má ako jediný právom vládnuť nad Neapolom, čo dokazuje listina Konštantínov dara. Alfonz V. sa nechcel deliť sa o moc a Valla hľadal príležitosť, ako sa pomstiť pápežovi. Preto v roku 1440 napísal pojednanie „O falšovaní Daru Konštantína”.

Valla vo svojom traktáte uviedol, že v žiadnych autenticky starovekých historických rukopisoch nebol spomenutý prenos moci Konštantínom na pápeža. Takýto čin by bol v rozpore so všetkými predstaviteľnými zákonmi a zvyklosťami Rímskej ríše, nehovoriac o jednoduchom zdravom rozume. A čo je najdôležitejšie, latinčina, v ktorej je napísaný „darček“, rozhodne nie je klasická latinčina 4. storočia, ale stredoveká.

Okrem charakteristickej „barbarskej“ gramatiky a štýlu text obsahuje napríklad aj slovo beneficium vo význame „udelenie pozemku“ – to je realita stredovekého feudalizmu, nie však staroveku. Rímsky cisár štvrtého storočia nemohol svojich guvernérov nazvať „satrapami“. A Valla našla oveľa viac takýchto príkladov. V pätnástom storočí toto dielo nehralo rozhodujúcu úlohu v osude Neapolského kráľovstva. Alfonz V. musel brániť svoje práva na trón so zbraňami v ruke.

Vallov traktát sa stal vplyvným až po autorovej smrti. Na začiatku šestnásteho storočia ho vydal nemecký humanista Ulrich von Hutten. Nebolo to prvé dielo, v ktorom bol „Konštantínov dar“ vyhlásený za falošný. Ale ako prvé prišlo s vedecky valídnymi dôkazmi potvrdzujúcimi jeho falošnost . Martin Luther sa o „O falšovaní Daru Konštantína” zmienil v polemike s pápežstvom. V druhej polovici 16. storočia kardinál Caesar Baronius, autor viaczväzkových polooficiálnych dejín katolíckej cirkvi, pod tlakom Vallových argumentov priznal, že dokument bol sfalšovaný. Trval ale na tom, že existuje samotná skutočnosť „daru Konštantína “.

Pápežský trón sa tvrdení o pravdivosti listiny Konštantínovho daru držali až do deväťnásteho storočia, keď oficiálne cirkevné publikácie (najmä katolícke encyklopédie) konečne uznali falšovanie dokumentu i udalosti v ňom popísanej. Medzi historikmi v súčasnosti panuje konsenzus, že na začiatku vlády Konštantín neprijal krst, ale iba oznámenie (to znamená, že verejne oznámil svoj úmysel pokrstiť sa v budúcnosti), pričom kresťanom sa stal až na smrteľnej posteli. Podľa väčšiny moderných vedcov „Konštantínový dar“ vznikol v ôsmom storočí, keď bola uzavretá dohoda medzi Štefanom II. a Pipinom Krátkym, prípadne o niečo neskôr, čím sa táto dohoda spätne odôvodňovala. Predstavy stredovekých autorov o autenticite sa veľmi líšili od moderných: mohli úprimne veriť, že skutočná udalosť „daru Konštantína“ udiala a predloženie dokumentu potvrdzujúceho túto skutočnosť nebolo falzifikátom, ale vyplnením historickej a právnej medzery. Nestarali sa o to, ako veci skutočne sú, ale o podstatu a zmysel minulých udalostí, ako si ich predstavovali.

V tomto ohľade bol Vallov spôsob myslenia oveľa bližší modernému.  Zaujímal sa „o skutočnosti“, autentickosť bola pre neho dôležitejšia než tradícia. Metóda, ktorou dokázal nepravdivosť „Konštantínovho daru“, je dnes známa pod názvom „historická a filologická kritika“. Obsahuje podrobnú štúdiu formy i obsahu: jazyka a štýlu historického rukopisu, teda jeho „vzťahu“ k iným rukopisom ako citácie, prevzaté pasáže, odkazy, referencie.

V sedemnástom storočí jezuitský učenec Jean Bolland vymyslel pravidlá pre historickú a filologickú kritiku na základe zákona Acta Sanctorum – kritického vydania života katolíckych svätcov, tak monumentálneho, že ho nikdy nedokončil. Jeho mladšia súčasníčka, benediktínka Jean Mabillonová, metódu rozšírila o základy paleografie a diplomacie, to znamená o štúdium písacích materiálov rukopisu a formálnej štruktúry dokumentu. Historická a filologická kritika umožnila zmeniť históriu na vedu. Môžeme povedať, že táto metóda je rovnaká ako experiment vo fyzike. Bez tejto zručnosti historik ľubovoľne vyberá pramene, verí alebo neverí podľa vlastného chápania, interpretuje ich na základe vlastných predstáv o tom, ako sa všetko stalo – v dôsledku toho sa získa kronika založená všeobecne na literárnych, a nie vedecká, kreativita. Preto sa metóda vyvinutá Vallom, Bollandom a Mabillionovou neustále zdokonaľuje a dodnes zostáva zásadná pre akýkoľvek vedecký historický výskum.

 Rukopis Lorenza Valla.