Miroslav Tížik na seminári k 90. narodeninám Dilbar Alievej: Diskontinuita bez osobností, kontinuita v osobnostiach. Reflexie o význame osobností v slovenskej sociológii

BRATISLAVA – Slovenská sociologická spoločnosť –  doc. Mgr. Miroslav Tížik, PhD., Sociologický ústav SAV, v.v.i Príspevok na seminári SSS pri SAV „Medzi osobnosťami a inštitúciami – kontinuity a diskontinuity v slovenskej sociológii, Bratislava, 18. 6. 2026.

Kontinuita ako téma

Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia sa paradigmatickým výkladovým rámcom najnovších dejín slovenskej sociológie stali príspevky Soni Szomolányiovej, v ktorých na príklade dejín sociologického pracoviska na SAV vytvorila obraz sociológie na Slovensku ako negatívne zasiahnutej sériou diskontinuít. V súvislosti s týmito výkladovými rámcami sa do sociologického diskurzu na Slovensku vniesla téma kontinuít a diskontinuít a to nie len pre reflexii spoločenského vývoja, ale aj vývoja sociológie ako vednej disciplíny, prípadne aj do reflexie jednotlivých inštitúcií v slovenskej sociológii.

Pojmy kontinuita a diskontinuita získali zároveň silný normatívnych charakter, podobne ako tomu bolo v širšom spoločenskom diskurze.

Výzvou k reflexii kontinuít a diskontinuít sa súčasnosť a dejiny slovenskej sociológie stávajú obzvlášť v tomto období, keď sa normatívne hodnotenia oboch pojmov prepólovávajú. Kontinuita prestáva byť spájaná so želateľným a predpokladaným „normálnym“ stavom vývoja, oproti čomu sa reforma, zmena, inovácia, či odmietanie tradičných modelov fungovania stávajú v stále väčšej miere želateľným a teda normalizovaným východiskom hodnotenia v reflexii inštitucionálneho aj individuálneho života. Uvažovanie nad kontinuitou či diskontinuitou v posledných troch dekádach slovenskej sociológie už nie je témou. Výzvou sa preto v súčasnosti stáva, premýšľať nad kontinuitami a diskontinuitami v súčasnosti, keď už tieto koncepty nie sú populárnou a v politickom diskurze pozitívne hodnotenou témou.

Keď však boli spomínané historické analýzy z prelomu 80. a 90. rokov, reflektujúce dejiny sociológie alebo empirického sociologického výskumu, tieto sa však zvyčajne zacieľujú len na dejiny jednej inštitúcie alebo inštitúcií, ktoré na seba nejakým spôsobom (priamo či nepriamo) nadväzovali. Tohto príkladom môžu byť dejiny Sociologického ústav SAV (sociologického pracoviska) do roku 1989 od Soni Szomolányovej alebo dejiny Výskumného ústavu kultúry od Hallona a Leškovej z roku 2018, ktorý pod rôznymi názvami existoval v rámci alebo Osvetového ústavu alebo popri ňom.

Až nedávno sa objavili štúdie, ktoré prinášajú odlišný pohľad na výklad vývoja disciplíny. Napríklad Tížik alebo Turčan na príklade vývoja empirických výskumov na Slovensku ukazujú, že v slovenskej sociológii a oblasti sociálneho výskumu po druhej svetovej vojne nedošlo k tomu, čo naznačovala Szomolányová a nie v takej fatálnej miere ako popísala na príklade vývoja sociologického pracoviska na SAV. Szomolányiová ukazuje dve zásadné diskontinuity, Po roku 1948 a s nástupom normalizácie spája začiatok druhej osudnej diskontinuity v slovenskej sociológii. Na rozdiel od prvej „likvidačnej“, „existenčnej“, ktorá bola spojená so zmenou režimu v roku 1948, túto nazvala „sterilizácia“. Jej závery sú však formované aj s ohľadom na to, že sa sústredila len na jediné pracovisko, ktoré v podstate vytrhla so širších súvislostí celej sociológie na Slovensku a aj v Československu (kam slovenská sociológia v rôznych fázach svojej existencie v rôznej miere patrila). Toto zúženie záberu zneviditeľnilo rôzne druhy kontinuít, ktoré umožňovali alebo ovplyvňovali podobu viacnásobnej obnovy slovenskej sociológie, ktorú skúmala. Szomolányová však sama zdôrazňuje, že jej závery sa vzťahujú na situáciu na sociologickom pracovisku SAV, ktoré bolo podľa nej postihnuté normalizáciou viac ako iné sociologické pracoviská na Slovensku.

No dostatočným nezohľadnením osudov rôznych aktérov a osobností, teda fungovania širšej dobovej sociológie mimo tohto jedného pracoviska neumožnila vidieť, kde všade a akým spôsobom sa vytvárali zdroje aj pre neskoršie rôzne podoby obnovovania alebo rekonštrukcie sociológie a iných spoločenskovedných disciplín. Tak ako sociologické výskumy na prelome 40. a 50. rokov prebiehali pod inými názvami (ako sociálne alebo osvetové výskumy) na rôznych špecializovaných pracoviskách mimo fakúlt alebo SAVU či SAV, rovnako po roku 1970 došlo k preneseniu a diferenciácii množstva výskumných aktivít z oblasti sociológie do rezortných pracovísk. Deľba práce, striktnejšie rozlišovanie základného a aplikovaného výskumu má reálne dôsledky na možnosti a aj zameranie pracovísk základného a skôr len akademického výskumu.

Výsledky analýzy postavenej na dejinách jednej inštitúcie však v súčasnosti, v čase širšej spoločenskej a politickej zmeny, premenili do podoby kánonu uvažovania o slovenskej sociológii. V tomto duchu boli aj mechanicky aplikované na dejiny slovenskej sociológie v druhej polovici 20. storočia. Analýza sústredená na dejiny jednej z viacerých inštitúcií sociológie na Slovensku odhliadla od kontinuity v slovenskej sociológii, ktorú zabezpečovali osobnosti, ktoré pred, ale v niektorých prípadoch aj neskôr po roku 1990 boli nositeľmi kľúčových pilierov sociológie ako sociologickej disciplíny – sociologickej teórie, metodológie a dejín slovenskej sociológie. Odhliadnutie od úlohy formujúcich osobností slovenskej sociológie vytvára skreslenú predstavu vývoja sociologických inštitúcií na Slovensku a vývoja slovenskej sociológie ako takej. No zároveň sústredenie sa len na profily osobností, ako tomu bolo na začiatku 90. rokov zasa znižuje dôraz na inštitucionálne kontexty, v ktorých tieto osobnosti dávali tvár slovenskej sociológii.

Skúsenosť s vývojom slovenskej sociológie po roku 1990 a predovšetkým v posledných dvoch dekádach, poznačených zhora presadzovanou internacionalizáciou a zároveň poznačenom tlakom zo strany decíznej sféry na praktickosť, deľbu práce a užitočnosť vedeckého bádania (teda posilňovanie aplikačnej sféry na úkor základného výskumu) prináša novú perspektívu, z ktorej je možné pristupovať k reflexii minulosti, ale aj súčasnosti slovenskej sociológie. Oproti koncu 80. rokov sa totiž objavuje nová otázka, ktorú síce implicitne mnohí zohľadňujú a vnímajú, no explicitne s ňou nie je pracované a nie je braná do úvahy pri hodnotení stavu, „výkonu“, vývoja a smerovania disciplíny. Je ňou otázka na vzťah inštitúcií a osobností v „malej sociológii v globalizovanej disciplíne“. Malej v zmysle jazykovom, kvantitatívnom personálne aj inštitucionálne.

Pre reflexiu vývoja a súčasnosti slovenskej sociológie a analýzu vzťahu osobností a inštitúcií je možné vybrať emblematické osobnosti, ktoré reprezentujú tri základné pilierov sociológie ako vednej disciplíny (v duchu ako už pred rokmi formoval vedeckovýskumné profily základných sociologických inštitúcií Juraj Schenk). Týmito osobnosťami môžu byť Alexander Hirner, Martin Katriak a Dilbar Alieva. Tieto osobnosti boli svojou odbornou profiláciou nositeľmi tematickej a profesionálnej kontinuity, ktorú udržiavali v rámci viacerých inštitúcií, ktoré nedokázali samy osebe svoju kontinuitu alebo kontinuitu disciplíny zachovať.

1. Alexander Hirner  (13. 12. 1911, Smolenice — 17. 11. 1987, Bratislava)

Je príkladom životopisu, kde na pozadí série radikálnych diskontinuít vidieť silnú disciplinárnu, metodologickú a teoretickú kontinuitu. Keďže ide o osobnosť spomedzi všetkých najdôkladnejšie historicky zanalyzovanú, pripomeniem len jeden zásadný argument. V osobnosti Alexandra Hirnera vidieť kontinuitu slovenskej sociológie od začiatku 40. tych rokov 20. storočia až do začiatku 90. rokov, keď aj po jeho odchode boli základným zdrojom vo výučbe metodológie sociológie a v dejinách slovenskej sociológie práve jeho dielo.

Jeho prínos pre slovenskú sociológiu nemožno obmedziť na spojenie s jedinou inštitúciou. Jeho meno je spojené (priamo alebo aj nepriamo) so všetkými základnými dobovými sociologickými pracoviskami – Sociologický odbor Matice slovenskej, Filozofická fakulta Slovenskej univerzity, Ústav pre výskum verejnej mienky pri Povereníctve informácií (1948-1950), Sociologickú ústav (Ústav pre sociálne výskumy) SAVU, Osvetový ústav, Sociologický ústav SAV, Slovenská sociologická spoločnosť (vrátane jej vedenia v krátkom období), Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Československý ústav práce, Výskumný ústav životnej úrovne, Slovenská pedagogická knižnica a ústav školských informácií v Bratislave. Dôchodkový vek v posledných rokoch života bol poznačený vydávaním samizdatového (vlastné vydanie) Sociologického zápisníka.

Napriek nedobrovoľnej inštitucionálnej neukotvenosti vytvoril zásadnú kontinuitu v podobe jasného metodologického prístupu, paradigmy výkladu dejín slovenskej sociológie a špecifickej teoretickej koncepcie. Okrem toho ukotvil modernú slovenskú sociológiu do prúdu uvažovania o spoločnosti od predsociologických mysliteľov osvietenstva a aj do základných tém slovenskej sociológie, medzi ktoré patrí napríklad téma sociálnej zmeny a urbanizácie slovenského vidieka. Zároveň udržal kontinuitu s metodologickými ambíciami západnej sociológie.

Dalo by sa povedať, že je tvorcom toho, čo by sa dalo označiť ako škola a tá v istej inštitucionalizovanej podobe existovala do prvej dekády 21. storočia. No v súčasnosti existuje už skôr len vo forme jednotlivcov, ktorí sa sporadicky vracajú k jeho dielu. Aktuálna nízka a slabnúca reflexia sociologického odkazu Alexandra Hirnera v slovenskej sociológii naznačuje na skutočnú ruptúru vo vývoji slovenskej sociológie, viditeľnej asi od roku 2010.

2. Martin Katriak (31. 7. 1913, Čačín – 4. 1. 1999, Bratislava)

K tejto osobnosti ako symbolu a tvorcovi kontinuity som sa dostal náhodou a to viacnásobne. Najskôr pri výskume prvých výskumov verejnej mienky na Slovensku v rokoch 1948-1950 a neskôr ma oslovil jeho vnuk Juraj Katriak, ktorý ma požiadal o spoluprácu pri odovzdaní pozostalosti po M. Katriakovi do archívu SAV. Podľa materiálov odovzdaných do archívu SAV ide o príbeh silnej životnej kontinuity spojenej so slovenskou sociológiou. Ide o druhú formujúcu osobnosť slovenskej sociológie, ktorá aktívne pôsobila a formovala jej podobu aj v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ktoré spája S. Szomolányiová s diskontinuitou slovenskej sociológie. Aj v prípade M. Katriaka ide v jeho osobe napriek diskontinuitám v zamestnaniach (v menšom rozsahu ako Hirner) o kumuláciu rôznych kontinuít.

Podľa životopisu prešiel množstvom pracovísk a inštitúcií – okrem učiteľskej profesie cez úradnícke pozície na ministerstve školstva vojnovej Slovenskej republiky, cez pracovníka Povereníctva informácií, školstva a osvety (so zameraním na vedu a rezortné vedecké ústavy), cez Osvetový ústav, neskôr Filozofický ústav SAV, kde spoluzakladal Sociologický ústav SAV. Spoluzakladal Sociologickú spoločnosť pri SAV (kde bol aj jej predsedom rokoch 1966-69), prednášal (externe) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (tu sa aj habilitoval), Vysokej škole ekonomickej a neskôr pracoval aj na Ústave zdravotníckej výchovy (už ako dôchodca). Taktiež bol súčasťou medzinárodnej sociologickej spolupráce.

Napriek diskontinuitám v zamestnaniach sa kontinuálne venoval rozvoju metodológie a empirickým výskumom. Ako absolvent sociológie u A. Štefánka udržiaval kontakt so svojím učiteľom aj po roku 1948 a v 80. rokoch sa pokúsil oživiť spoločenstvo absolventov sociografickej školy. Svojou monografiou Devičany (1981) naznačil väzbu k tomuto prúdu sociologického uvažovania na Slovensku, ktoré sa snažilo zachytiť realitu zmeny slovenského vidieka. Podľa zápiskov a poznámok vpísaných v Sociologickom zápisníku z roku 1998 bol až do posledných dní aktívnym pozorovateľom situácie v slovenskej sociológii a pokúšal sa do nej prispieť.

Druhá jeho kontinuita je spätosť s výskumami verejnej mienky na Slovensku. Najskôr ako referent Povereníctva informácií, kde bol v úradníckej pozícii pri vzniku a fungovaní ÚVVM pri Povereníctve informácií, neskôr ako pracovník Sociologického ústavu SAV vytvoril plán na zriadenie ÚVVM pri SAV a keď bol tento plán zastavený, spolupracoval pri vzniku a neskôr fungovaní ÚVVM (pod rôznymi názvami) pri Osvetovom ústave a neskôr aj pri Slovenskom štatistickom úrade. V oblasti výskumov verejnej mienky a reprezentatívnych výskumov je dôležitý aj jeho výskum fajčenia v druhej polovici 70. rokov 20. storočia. Výskum prebehol mimo hlavných sociologických inštitúcií, napriek tomu boli z neho čiastkové výsledky publikované aj v časopise Sociológia, no žiaľ hlbšej reflexie sa tento výskum nedočkal.

3. Dilbar Alieva (17. 6. 1936, Moskva)

Čerstvá jubilantka má kľúčové miesto v modernej slovenskej sociológii. Stala sa symbolom jej kontinuity od znovuobnovenia v rokoch 1964-65až po súčasnosť. Hoci sa najčastejšie spája s pôsobením na Katedre sociológie FiF UK v Bratislave, je osobnosťou udržiavajúcou kontinuitu v slovenskej sociológii ako celku. Ovplyvňuje slovenskú sociológiu už 61 rokov, z čoho najdlhšie kontinuálne v rámci Slovenskej sociologickej spoločnosti, v ktorej už od roku 1978 je vedúcou sekcie sociologickej teórie a kde bola opakovane aj predsedníčkou spoločnosti. Funkcionárkou spoločnosti je už 48 rokov a členkou ešte dlhšie, čo je celkovo najdlhšie pôsobenie v rámci sociologických inštitúcií na Slovensku.

Podobne ako aj predchádzajúce dve osobnosti, aj Dilbar Jakubovna Alieva je spojená s pôsobením na viacerých akademických inštitúciách – na Katedre sociológie FiF UK v Bratislave 37 rokov (a potom ešte dva roky v období 2013-14), Na Katedre sociológie Trnavskej univerzity 9 rokov (2001-2010), na Katedre sociológie UKF v Nitre (kde na ňu pri mojej účasti na konferencii jej bývalí kolegovia spomínali) takmer 2 roky. Od roku 2014, teda už 12 rokov pôsobí na Sociologickom ústave SAV, najskôr ako samostatná vedecká pracovníčka, neskôr ako emeritná pracovníčka. Sociologický ústav, najmä vďaka jej žiačke Zuzane Kusej sa stal pôdou, ktorý vydal niekoľko publikácií spojených s akciami Slovenskej sociologickej spoločnosti, priamo spojených s osobou Dilbar Alievy.

Jej dielo ťažko spojiť s jedinou inštitúciou a ak, tak asi najskôr so Slovenskou sociologickou spoločnosťou, prostredníctvom ktorej sa stala integrátorom sociologického (a širšieho spoločenskovedného) života na Slovensku ale aj v rámci česko-slovenského sociologického priestoru. Lebo jej pôsobenie je doslovne nadinštitucionálne a dalo by sa povedať, že aj transnacionálne. K jej kontinuálnemu pôsobeniu a formovaniu sociológie je možné pristúpiť z viacerých strán:

1. Publikačne: Jej monografie boli určené vždy širšiemu akademickému prostrediu – jej v česko-slovenskom prostredí priekopnícke dielo Súčasná americká sociológia vyšla v roku 1986 v nakladateľstve Pravda, jej Sociológia každodennosti na Sociologickom ústave SAV, Monografia o A. Schutzovi s jeho prekladmi vo vydavateľstve SLON, podobne ako aj viaceré zborníky, ktoré editovala (v posledných rokoch napríklad O revolúcii či o Umelej inteligencii) boli publikované tak, aby mohli osloviť širšie akademické prostredie, viaceré sú z nich voľne dostupné. Pohľad do jej publikačnej činnosti ukazuje prienik okrem českej sociológie prostredníctvom štúdií v Sociologickom časopise či iných českých zborníkoch aj do medzinárodného akademického prostredia – do ruskej, francúzskej, nemeckej či talianskej sociológie prostredníctvom publikovaných štúdií.

2. Organizačne: Najmä v rámci pôsobenia v Slovenskej sociologickej spoločnosti kontinuálne rozvíjala (obsahovo aj návštevnosťou) dlhodobo pravdepodobne najúspešnejšie podujatia spoločnosti. Či už vo forme pozývania prednášajúcich (M. Maffesoli), alebo organizovaním seminárov ku kľúčovým teoretikom a teoretickým prúdom v sociologickej teórii (M. Weber, T. Parsons, E. Goffman, J. Alexander, A. Schutz, semináre o fenomenológii a neofenomenológii, marxizme a postmarxizme, hermeneutike, makro a mikrosociológia a podobne). Českí kolegovia spomínajú, že niektoré témy programovo v Česku nerobili, lebo najkompetentnejším a najlepším organizátorom takýchto seminárov bola Dilbar Alieva na Slovensku.

3. Inovatívnosť: Toto dnes už sprofanované slovo však dokázala Dilbar Alieva kontinuálne napĺňať jeho skutočným obsahom. Do prostredia slovenskej a českej sociológie priniesla ako prvá a systematicky rozvíjala témy z oblasti interpretatívnej sociológie, predovšetkým etnometodológie, ktorú priniesla do vtedajšej československej sociológie, prvá do nášho priestoru priniesla reflexiu koncepcie M. Maffesoliho. Bola vždy bránou k aktuálnym dobovým debatám v západnej (americkej a francúzskej) sociológii, bola nositeľkou poznania o intelektuálnych diskusiách v sociológii v perestrojkovom Sovietskom zväze a neskôr v transformujúcom sa Rusku. Ešte len v čase nastupujúceho internetu u nás organizovala seminár k téme virtuálneho sveta a komunikácie, ešte pred nástupom masového spustenia umelej inteligencie k téme zorganizovala seminár.

4. Tématicky: Kontinuálne budovanie sociologickej teórie každodennosti a to kombináciou makro a mikroperspektívy, so silným akcentom na interpretatívne východiská uvažovania. V jej prístupe sa tiahne celá sociologická tradícia, počínajúc Maxom Weberom, ktorého chápanie každodennosti dokázala Dilbar Alieva ilustrovať na základe kvalitatívneho a kvantitatívneho rozboru používania slova každodennosť v Protestantskej etike.

5. V sociálnych vzťahoch. V priebehu generácií študentov a spolupracovníkov postupne rástol počet tých, ktorí sa môžu považovať za jej žiakov a kolegov. Dá sa povedať, že vznikla sieť jej žiakov a intelektuálnych kolegov, ktorých inšpirovala. V publikácii zostavenej Zuzanou Kusou Sociológia a každodennosť (SÚ SAV, 2016) je v publikovanom preklade rozhovoru Genadyja S. Batygina s D. Alievou schéma z roku 2005, popisujúca biografickú sieť Dilbar Alievy spojenú s jej vzťahmi s osobnosťami na Moskovskom MGU, IKSI, MGIMO a Univerzite Komenského v Bratislave asi do roku 1990. Táto sieť by mala byť aktualizovaná a rozšírená okrem siete okolo CEAQ M. Maffesoliho v Paríži aj o sieť jej študentov a kolegov na ďalších pracoviskách kde pôsobila na Slovensku a o sieť kolegov v Českej republike, ktorí neopomenuli ani jej výročie v tohtoročnom Zpravodaji České sociologické společnosti. Jej sieť sa spájala s okruhmi ľudí okolo časopisov Biograf, Sociológia, Sociologický časopis, v dávnejšom období okolo Sociologického zápisníka editovaného Zuzanou Kusou, či vydavateľstva SLON (Alena Miltová či Jiří Ryba), sociológmi v Olomouci a takých mien v českej sociológii ako boli Josef Alan, Miloslav Petrusek alebo Zdeněk Konopásek, či Marek Skovajsa, Jakub Mlynář alebo Miroslav Paulíček z generácie mladšej.

6. 

Tento príspevok bol uvedený otázkou, akú úlohu majú osobnosti v „malej“ sociológii, poznačenej inštitucionálnymi diskontinuitami a silným tlakom „zhora“ na pravidlá jej fungovania. Dilbar Alieva viackrát vstúpila do diskusií o formovaní škôl a paradigiem v sociológii a to aj v slovenskej. Naznačovala, na základe skúsenosti s vývojom sociológie od polovice 60. rokov na Slovensku, že po istej klasterizácii dochádza k formovaniu toho, čo by sa dalo označiť ako škola, vytvorená na základe svetonázorových matríc. Ako príklad uvádza Hirnerovu školu. Otázkou však je, či aj s odstupom dvoch dekád od týchto konštatovaní môžeme stále vidieť takýto druh kryštalizácie alebo pretrvávania nejakej školy. Tak, ako sa mení fungovanie základných sociologických inštitúcií na Slovensku, dochádza k oslabeniu, či až pretrhnutiu väzieb na toto obdobie spred roka 2000. Je pravdepodobné, že veľká časť súčasných sociológov mladších ako 40 rokov by mala zásadné problémy akýmkoľvek spôsobom komunikovať s dielami tu uvedených troch postáv slovenskej sociológie. Napriek tomu sú to postavy, ktoré inšpirovali veľké množstvo sociológov a sociologičiek, aby im venovali priestor vo svojich reflexiách, profilových medailónoch, alebo aby sa podieľali na sprostredkovaní ich tvorby.

Tu sa ukazuje ako nedocenená no zároveň aj dostatočne nevyužitá úloha Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV. Všetky tri uvedené osobnosti boli aktívnymi členmi a funkcionármi SSS a najsilnejšiu kontinuitu v ich profesionálnom živote ukazuje práve táto najmenej inštitucionalizovaná pôda.

V tejto súvislosti sa ukazuje aj nezastupiteľná úloha osobností. Pri strate teoretickej, paradigmatickej či odvetvovej kontinuity sa zvýrazňuje veľký význam osobností, ktoré dokážu nahradiť formálne inštitúcie a to vo viacerých ich funkciách.

Z vyššie uvedených dôvodov sa ponúka otázka, čo je vlastne formujúcim princípom v slovenskej sociológii. Osobnosť, škola alebo učiteľ? A čo najviac spája všetky tri osobnosti? Na druhú otázku sa dá odpovedať súhrnne: Je to slovenská sociologická spoločnosť ako jadro ich profesionálnej kontinuity. Potom to je ich záujem o sociológiu nad rámec inštitucionálnych povinností. Sú to ich študenti a kolegovia, ktorí ich udržiavajú v pamäti. V neposlednom rade sa u všetkých troch ukazuje aj iná spoločná črta. Je ňou miesto sociológie v ich živote, keď sa sociológia stala súčasťou ich „intelektuálneho azylu“, ako to v rozhovore s Genadyjom Batyginom nazvala Dilbar Alieva, v časoch, keď politické pomery neboli najpriaznivejšie slobodnému prejavu.

Stav súčasnej sociológie na Slovensku nenaznačuje existenciu nejakých škôl, paradigiem, ide skôr o tematické prúdy či klastery. Otázkou však či v tomto prostredí možno hovoriť o osobnostiach vo význame tvorcov prúdu, školy či paradigmy. Skôr by asi bolo možné hovoriť len o protoštádiách vzniku takýchto škôl alebo prúdov a teda skôr k prvotnému vzťahu, na akom vznikajú takéto spodné prúdy. Takýmto je vzťah žiak učiteľ. Aktuálne to pôsobí, akoby po fáze určitej kryštalizácie a segmentizácie slovenskej sociológie išlo o druh regresu s prvotnému štádiu existencie vednej disciplíny, postavenej na osobných vzťahoch s učiteľom.

V rokoch 2004 a 2006 som bol opakovane na letných školách v Jeruzaleme, z ktorých sa jedna týkala témy vzťahu žiak a učiteľ. Organizátor tejto školy, filozof a historik náboženstva Guy G. Stroumsa v zahajovacej prednáške spomínal na svoje akademické začiatky. Ako študent Emanuela Lévinasa v Paríži pri svojich prvých prednáškach s hrôzou zistil, že sa nedajú naplniť jeho študentské ambície, ako bude učiť inak a lepšie ako jeho učitelia. Keď chcel povedať niečo zásadné, prehovoril z neho jeho učiteľ Lévinas. Počul jeho slová, videl jeho gestá a používal rovnakú intonáciu a kládol rovnakým spôsobom akcent na určité slová alebo myšlienky. Uvedomil si, že nevie veci povedať lepšie a výstižnejšie ako videl a počul u svojho učiteľa. No toto uvedomenie mu spôsobilo úľavu, aby nebol zviazaný imperatívom byť inovatívny a naopak, práve opakovaním slov svojho učiteľa sa postupne učil byť inovatívny. Ako sám priznal, trvalo mu roky, kým si vytvoril primeraný odstup od myšlienok svojho učiteľa a dokázal s nimi pracovať tvorivo.

Na toto si vždy spomeniem, keď veľakrát od kolegov pri debatách počujem podobné slová, keď využívajú metafory, poučky a definície svojich učiteľov: „Toto nazýval docent Hirner ako silnú rolu…“, „Toto docentka Alieva nazývala štruktúrou každodennosti“, „Na toto je najlepšia metafora docentky o zbezvýznamňovaní ľudského života“, „S týmto by u Martina Katriaka metodologicky neprešiel“ a podobne. Mňa osobne často pri písaní štúdií a zvažovaní ako článok nazvať strážia niektoré princípy, ako sa vyhnúť „skaze štýlu“ o čom dávnejšie hovorila docentka Alieva a čo vyšlo v Sociologickom zápisníku 4/99. vo svojom príspevku upozornila na charakter rečníckych otázok v textoch: „Začínať rečníckou otázkou naznačuje určitú bezmocnosť, ktorá prezrádza neschopnosť vyjadriť problém v pozitívnej forme.“

Osobne sa musím priznať, že tak ako pri metodologických poučkách z učebnice A. Hirnera alebo M. Dismana, aj v prípade štúdii D. Alievy mi vždy výrazne pomohlo, ak som mohol doslovne citovať jej myšlienky a inšpirovať sa aj jej štýlom písania, obzvlášť v štúdiách o každodennosti a umení. Práve v tomto sú pre mňa osobnosti dôležité. Stávajú sa mojou súčasťou a ja v sebe rozpoznávam svojich učiteľov.

Ďakujem pani docentka, že som stále Vašim žiakom!

Fotografie: Milan Zeman.