Mičev: ako vnímam Slovenské národné povstanie

BANSKÁ BYSTRICA – Slovenské národné povstanie nepotrebuje obhajobu. Ide nesporne o najvýznamnejšiu historickú udalosť slovenských dejín, ktorá sa v historickom kontexte dávno obhájila sama. Ani náhodou to nie je „čierny deň“ slovenskej histórie. Koniec koncov prieskumy verejnej mienky kontinuálne potvrdzujú, že viac ako 80 percent obyvateľov Slovenska považuje SNP za historický predel, ktorý je vnímaný najpozitívnejšie zo všetkých historických míľnikov.

Samozrejme, že revolučné udalosti sú vnímané vždy kontroverzne, ale ak len 7 percent obyvateľov Slovenska vníma SNP absolútne negatívne tak to hovorí za všetko.

Poukážem na niekoľko anomálií, ktoré sú bežné dokonca aj u historikov, ktorí používajú proľudácku terminológiu. Keby vraj nebolo povstania nebolo by ani okupácie Slovenska. Tak pekne po poriadku. Večer 28. augusta 1944 prezident Slovenského štátu Jozef Tiso po nemeckom naliehaní súhlasil s príchodom nacistických okupačných jednotiek. Skoro ráno 29. augusta povstalecké velenie žilinskej posádky dostalo správy o masívnom  vykladaní nemeckej bojovej techniky. Na internetových stránkach Múzea SNP www.muzeumsnp.sk sa môžete dočítať: „Prvé boje prepukli v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského rozhodli brániť mesto pred prichádzajúcimi nemeckými jednotkami. Následne sa však stiahli do Strečnianskej tiesňavy, kde mali v spolupráci s ďalšími jednotkami z Martina a za podpory partizánov vybudovať obranu a znemožniť nemeckej armáde postup do Turca. Večer 29. augusta sa aj Golianovmu Vojenskému ústrediu jednoznačne potvrdili správy o začiatku nemeckej okupácie. Na základe toho sa Golian rozhodol vyslať vojenským posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré malo začať platiť od 20.00 hod. a znamenalo začiatok aktívnej obrany vojenských jednotiek proti nemeckej okupácii.“ Myslím, že z hľadiska časového sledu udalostí je celkom zrejmé, že povstanie bolo vyhlásené ako reakcia na začiatok nacistickej okupácie a nie naopak.

Slovenské národné povstanie bolo povstaním proti slovenskej štátnosti. Ako som už uviedol povstanie začalo ako reakcia na začiatok okupácie Slovenska nacistickým Nemeckom. Áno bolo za obnovenie Československej republiky a bolo za obnovenie demokracie a slobody. Udalosti z rokov 1939 až 1941 medzinárodno politicky znamenali uznanie československej vlády v Londýne ako predstaviteľov obnovenej predmníchovskej republiky po porážke spojencov OSI. Taktiež došlo k anulovaniu Mníchovskej dohody a to aj jej dvomi signatármi – Veľkou Britániou a Francúzskom. Za nulitné boli prehlásené právne akty, ktoré na Mníchov nadväzovali, vrátane vyhlásenia Slovenského štátu. Blúzniť o zachovaní Slovenského štátu v čase vypuknutia Slovenského národného povstania mohol už len politický rojko. No aj takých niekoľko na Slovensku bolo a aj dnes sa medzi historikmi takí nájdu. Slovenský štát, tak ako Chorvátsky štát vznikli ako výslednica zahraničnej politiky nacistického Nemecka a bolo každému súdnemu politikovi jasné, že s porážkou nacistického Nemecka aj jednoznačne zaniknú. Prihlásenie sa povstalcov k obnovenej Československej republiky bolo preto jediným správnym politickým krokom, pretože to znamenalo aj prihlásenie sa k slobode a demokracii a jasné zrieknutie sa kolaborácie s nacistickým Nemeckom.

Partizánske akcie vyprovokovali Nemcov k okupácii Slovenska. Ide o často opakovanú floskulu, ktorá však má tú chybu, že vníma historické udalosti len cez prizmu domácich udalostí bez širšieho medzinárodného kontextu. Zintenzívnenie partizánskych akcií, udalosti v Ružomberku, Brezne a Martine samozrejme znepokojovali hlavne ríšskeho protektora Čiech a Moravy K.H.Franka, ale pre zahraničný úrad v Berlíne boli oveľa dôležitejšie správy z Rumunska. Rumunsko 23. augusta 1944 prešlo na stranu spojencov, čo wehmachtu značne skomplikovalo situáciu na Balkáne. Stačí sa pozrieť na mapu bojových operácií z tohto obdobia a ja vojenskému laikovi musí byť jasné, že územie Slovenska sa stalo cieľom výrazného vojenského záujmu Nemecka. Mimochodom skupina vojakov a diplomatov zadržaná a neskôr likvidovaná v Martine utekala práve u Rumunska. Časť východného Slovenska už beztak bola od začiatku augusta podriadená nemeckej brannej moci a nedôvera, celkom opodstatnená, k slovenskej armáde bola jasná. Okupácia znamenala následné odzbrojenie slovenskej armády, čo by znemožnilo akýkoľvek odpor. Aj tu zacitujem z materiálov uverejnených na internetových stránkach Múzea SNP: „K vojakom zapojeným do povstania sa pridávali dobrovoľníci z radov civilného obyvateľstva. Vstup do povstaleckej armády postupne organizovali povstalecké vojenské posádky aj niektoré národné výbory, ktoré predtým pôsobili v ilegalite. Prvé hodiny a dni povstania však neprebiehali podľa plánov a želaní povstaleckého vedenia. Najnegatívnejšie ovplyvnila úvod ozbrojeného vystúpenia rýchla a efektívna nemecká pacifikačná akcia, ktorá eliminovala potencionálne najlepšie povstalecké jednotky Poľnej armády. Mimo povstaleckého diania tak zostalo, až na pár výnimiek, takmer celé západné a východné Slovensko.“ Aj táto konštatácia jasne hovorí o dokonalej príprave okupačných jednotiek a o rýchlej a efektívnej vojenskej akcii, ktorú nie je možné pripraviť za pár hodín.

Na záver zacitujem z publikácie Odkaz slobody, ktorú som napísal spoločne s Jánom Stanislavom a vyšla v minulom roku v troch jazykoch – slovensky, anglicky a rusky:

„Objektívna historiografia neodsudzuje samotný vznik a existenciu Slovenskej republiky 1939–1945, ale kriticky hodnotí jeho autoritársko-totalitný režim s fašizoidnými prvkami, výsledky jeho reálnej politiky a zavádzanie nacistických prvkov najmä pri riešení a realizácii rasovej politiky. Všetko to bolo zavŕšené bezprecedentnou kolaboráciou s nacistickým Nemeckom až do jeho úplneho zániku. Práve tým sa režim samotný vari väčšmi ako odboj pričinil o zánik tohto štátneho útvaru.

Jeho čelní predstavitelia nedokázali nájsť žiadne alternatívy záchrany štátu a ignorovali všetky najdôležitejšie politické a vojenské udalosti v Európe i vo svete, ktoré rozhodli nielen o povojnovom usporiadaní Európy, ale aj o osude Slovenska. Autoritatívno-totalitný systém ľudáckeho režimu s fašizoidnými prvkami potvrdila samotná reálna prax. Tá totiž priniesla výsledky, ktoré znamenali deštrukciu demokratického zriadenia, militarizáciu krajiny, prenasledovanie politických oponentov a nakoniec aj prevzatie nacistických rasistických prvkov v protižidovskej politike. Režim na Slovensku sa radikalizoval pod vplyvom nacistických úspechov na frontoch a keď sa situácia obrátila, postupne podliehal erózii, až sa začal rúcať pod tlakom demokratických síl, ale aj pod tlakom vnútornej deštrukcie vojenského, policajného a politického systému.

Zodpovednosť ľudáckej vládnej garnitúry a ďalších osobností slovenskej politickej scény za holokaust Židov na Slovensku, za vývoj systému a režimu Slovenskej republiky 1939–1945, ako aj prehlbujúcu sa podriadenosť voči nacistickému Nemecku je nesporná. To všetko sú otázky súvisiace s právnou, politickou, vojenskou, spoločenskou a morálnou zodpovednosťou protagonistov Slovenskej republiky za to, čo sa na Slovensku dialo v rokoch druhej svetovej vojny. V jej poslednej fáze spojenej s priamou nacistickou okupáciou prevládali zásadné vojenskobezpečnostné faktory. Prejavovali sa nevyberavými hospodárskymi opatreniami, či s bezbrehým nakladaním so slovenským majetkom ako s vojnovou korisťou. Nastal astronomický rast finančných nákladov na zásobovanie nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku, bezostyšné rekvírovanie, zabavovanie a drancovanie všetkých hospodárskych zdrojov Slovenska. Nasledovalo násilné a bezohľadné využívanie slovenskej pracovnej sily na stavbu opevnení na Slovensku a v Ríši, nekontrolovateľná evakuácia technického zariadenia zo Slovenska, ako aj dlhodobá prítomnosť okupačných jednotiek a Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície Sicherheitspolizei (SIPO) a bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst (SD) na našom území. Tieto jednotky maximálne vystupňovali teroristickú a represívnu činnosť proti účastníkom SNP, rasovo prenasledovaným osobám a civilnému obyvateľstvu podozrievanému z účasti na povstaní a z materiálnej pomoci partizánskemu hnutiu. Otázka priamej zodpovednosti rozhodujúcich osobností vládnej garnitúry za deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska do vyhladzovacích táborov v ríši, za likvidáciu účastníkov SNP, za deportáciu tisícok zajatých povstalcov do zajateckých táborov, za verejné popravy a masové vraždy civilného obyvateľstva, za vypaľovanie obcí a osád, ktoré mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu, je viac ako evidentná.“

Stanislav Mičev, riaditeľ múzea Slovenského národného povstania