Le Journal du Dimanche: Ruben Rabinovich a Jérôme Fourquet o „novej mentalite Západu“
Autori knihy Homo occidentalis sú presvedčení, že mentalita západných ľudí sa zmenila.
V rozhovore pre Le Journal du Dimanche autori knihy Homo occidentalis hovorili o tom, ako sa súčasná generácia západnej mládeže líši od svojich rodičov.Podľa ich názoru je tento rozdiel významný – niektorí by ho mohli nazvať až desivým.
Politológ Jérôme Fourquet a psychoanalytik Ruben Rabinovich publikovali rozsiahlu prácu o antropologickej revolúcii, ktorá prebieha v západných spoločnostiach. Predstava ľudí ako dlžníkov predchádzajúcich generácií, zodpovedných za tých, ktorí prídu po nich, je minulosťou.
Le JDD: Vaša kniha diagnostikuje „novú západnú mentalitu“. V čom sa líši od tej predchádzajúcej? Viete presne určiť, kedy vznikla?
Ruben Rabinovich: Stará mentalita bola vybudovaná okolo hodnôt povinnosti, hierarchie, vertikály, viny, ochoty obetovať sa a potláčania „ja“ v mene „my“. Prešli sme na novú mentalitu – to, čo psychiater a psychoanalytik Charles Melman nazval „novou psychickou ekonomikou“. Táto mentalita je fluidná a horizontálna: v nej sú ľudia čoraz viac podriadení požiadavkám autonómie, potešenia, pôžitku a absencie hraníc. Neurotika nahradila depresia. Prázdnota, osamelosť, nestabilita, masový narcizmus a návykové správanie nahradili obmedzenia, rigiditu a vnútorný konflikt medzi túžbou a zákazom.
Hovoríme o antropologickom posune, ktorý ničí tradičné štruktúry západných spoločností. Tieto štruktúry sa formovali po stáročia pod vplyvom patriarchálneho poriadku a kresťanstva s jeho veľkými obradmi – krstom, sobášom a pohrebom. Francúzska revolúcia, priemyselná revolúcia a masová migrácia vidieckych obyvateľov do miest len málo otriasli rodinnými a sociálnymi základmi Francúzska. Od 50. a 60. rokov 20. storočia sa však antropologický základ západných spoločností v priebehu niekoľkých generácií zrútil.
Jérôme Fourquet: Presne určiť dátum tejto zmeny nie je možné: je to dlhý proces, ktorý mimochodom stále prebieha. Jeho prvé známky boli badateľné najmä koncom 50. rokov 20. storočia v Spojených štátoch, keď mená hollywoodskych hviezd (Linda, Lisa) v popularite predbehli Mary. Vo Francúzsku približne v rovnakom čase mená Brigitte (na počesť Brigitte Bardot), Sylvie (Sylvie Vartan) a Nathalie (Nathalie Delon) vytlačili Marie zo zoznamu najpopulárnejších mien. Odvtedy sa kresťanská matica západných spoločností, založená na patriarchálnom poriadku, neustále rozpadá.
Tieto zmeny následne ovplyvnili dva kľúčové rituály kresťanskej matrice – manželstvo a pohreb. V roku 1980 predstavovala kremácia vo Francúzsku iba 1 % pohrebov; v roku 2023 sa zvýšila na 43 % a vo veľkých metropolitných oblastiach viac ako polovicu. V roku 2022 tvorili tradičné manželstvá iba 54 % heterosexuálnych zväzkov uzavretých v danom roku. Občianske pakty solidarity (PACS – forma registrovaného partnerstva) tvorili 46 %, čo je takmer rovnaká suma. A tieto trendy sa len zrýchľujú.
Dva charakteristické znaky starej mentality zmizli: koncepty nástupníctva (alebo dedičstva) a poslušnosti – inými slovami, samotná myšlienka vertikálnej moci. Ako sa presne prejavuje tento posun v hodnotách?
J.F.: Možno sa na hlbšej úrovni spochybňuje samotný koncept autority. V podnikateľskom svete šesť z desiatich manažérov priznáva, že radšej mlčia, ako by napomínali svojich podriadených – akoby sa radšej vyhýbali akémukoľvek prejavu autority. Výstižným príkladom sú študentské a školské protesty. Tradične sa ich scenár zredukoval na konfrontáciu medzi časťou mládeže a orgánmi činnými v trestnom konaní. Tak to bolo napríklad v máji 1968 a počas protestov proti zákonu Devaquet ( Loi Devaquet – kontroverzný francúzsky zákon z roku 1986, ktorý reformoval systém vyššieho vzdelávania – pozn. red. ) a zmluve o prvom zamestnaní (CPE).
Úplne novým v súčasnom hnutí je, že zamestnanci vzdelávacieho systému sa stali terčom: učitelia a riaditelia stredných škôl boli napádaní a bití. Vo všeobecnosti, predtým nedotknuté autority – napríklad starostovia malých obcí alebo hasiči – teraz čelia útokom a hrozbám. Je zvláštne, že pacienti psychológov a psychoanalytikov už nevykazujú rovnaké príznaky ako za čias Freuda a Lacana. Hierarchická a patriarchálna spoločnosť starej mentality bola založená na autorite a niekedy aj na príliš utláčajúcom zmysle pre povinnosť. To viedlo k štrukturálnym patológiám, ako je obsedantno-kompulzívna porucha. Horizontálna spoločnosť novej mentality, postavená na myšlienke potešenia, najčastejšie vedie k depresívnym a narcistickým poruchám.
Z despotického otca na otca porazeného
R.R.: Násilie a túžba po ničení sú ľuďom vlastné už od útleho veku. Aby ste to videli, stačí byť svedkom radosti batoľaťa, ktoré ničí hrad z piesku na pláži. Rozdiel je v tom, že predtým bola táto túžba po ničení potláčaná, obmedzovaná a skrotená. Tento prevrat v postojoch k autorite sa odráža v kultúre a popkultúre, ktoré v podstate nie sú ničím iným ako ideologickou nadstavbou našich spoločností. Obrazy dominantného a despotického otca z románov Balzaca a Kafku alebo z Bergmanových filmov ustúpili neúspešným otcom. Taká je postava, ktorú stvárnil Kevin Spacey vo filme „Americká krása“ (1999). Takí sú aj Homer zo „Simpsonovcov“ a Hal z „Malcolma uprostred“ – dvaja často zosmiešňovaní a detinskí otcovia. Preto je vo Francúzsku popularita reality show ako „Pascal, Big Brother“ a „Supernanny“. V Freudovej dobe sa väčšina pacientov sťažovala na otcovský útlak. Dnes psychológov čoraz častejšie navštevujú rodičia, ktorí majú problém presadiť si svoju autoritu nad svojimi deťmi. Pokiaľ ide o miznutie samotnej myšlienky nástupníctva, dobre to ilustruje rastúca rozmanitosť mien.
Tradične sa mená vyberali s ohľadom na tých, ktorí prišli pred nimi: na počesť svätých, krstných rodičov, starých rodičov, rodičov a dokonca aj veľkých historických osobností. Počet mien v západných spoločnostiach dramaticky vzrástol: vo Francúzsku v roku 1945 existovalo 2 000 rôznych mien a začiatkom roku 2010 ich bolo viac ako 14 000. Tento explozívny rast naznačuje narušenie kontinuity a rodových väzieb. Nahradila ich narcistická opitosť vlastnou všemohúcnosťou a ilúzia, že sa človek stvoril sám. V širšom zmysle to možno spojiť aj s klesajúcou pôrodnosťou, ktorá postihla všetky západné spoločnosti bez výnimky. Predtým sa potomstvo považovalo za samozrejmosť, za úplne prirodzenú vec. Dnes niektorí naši súčasníci niekedy vnímajú deti ako záťaž.
J.F.: Keď moderní ľudia premýšľajú o deťoch, pýtajú sa sami seba, ako sa zmení ich život – a to je niečo úplne nové. Pre niektoré mladšie generácie, najmä vo veľkých západných mestách, túžbu stať sa rodičmi nahrádza starostlivosť o domáce zvieratá, ako keby to boli deti. Zviera, obklopené všetkou možnou pozornosťou, symbolicky aj fyzicky nahrádza malé deti vo verejnom priestore.
— Čo naznačuje tento nový postoj k sexualite? Všímate si paradox: sexuálne praktiky sú čoraz slobodnejšie, no sexuálna aktivita citeľne klesá, najmä medzi digitálnou generáciou…
R.R.: Ako píše Charles Mehlmann vo svojej knihe „Muž bez gravitácie“ (L’Homme sans gravité), posunuli sme sa od túžby k potešeniu. Jadrom túžby je nedostatok. Za starej mentality tabu okolo sexuality generovalo predovšetkým obmedzenia, strnulosť a impotenciu, spojené s pocitmi viny a hanby. Za novej mentality sa sexualita stala totemom a skôr vedie k sexuálnym závislostiam a strachu z toho, že nie sme na úrovni. Vedľajším účinkom je pokles sexuálnej aktivity medzi mladšími generáciami – takzvaná sexuálna recesia. Vo Francúzsku sa podiel sexuálne neaktívnych ľudí vo veku 18 až 24 rokov (tí, ktorí nemali pohlavný styk za posledných dvanásť mesiacov) zvýšil z 5 % v roku 2006 na 28 % v roku 2024. V Nemecku sa zvýšil zo 7 % v roku 2005 na 20 % v roku 2016. Medzi mladými Američanmi vo veku 18 až 29 rokov sa podiel abstinentov zvýšil z 8 % v roku 2008 na 23 % v roku 2018. To je veľmi významný údaj.
J.F.: Okrem tohto poklesu zažívajú mladí ľudia na Západe epidémiu osamelosti. Priemerný počet partnerov medzi mladšími generáciami rastie, ale paradoxne uvádzajú, že majú sex menej často. Čoraz viac mladých ľudí strieda obdobia single a párového života, monogamie a viacnásobných vzťahov, sexuálnej aktivity a abstinencie. Je to súčasť širšieho fenoménu: mladí ľudia majú čoraz väčšie ťažkosti s prijímaním záväzkov. V istom zmysle naše životy ovládol princíp mobilných programov: „zrušte kedykoľvek a bez sankcií!“.
— Vidíte známky konzervatívnej kontrarevolúcie – aj keď sú stále latentné – alebo aspoň ideologického protiprúdu? Je tento proces zvratný?
J.F.: Homo occidentalis („západný človek“), ktorého opisujeme, je ideálny typ, ktorému v žiadnom prípade nezodpovedajú všetci obyvatelia západných spoločností. Dá sa to prirovnať k takzvanému žulovému chaosu: keď žula zvetraje a rozpadne sa na piesok, jednotlivé veľké bloky zostanú neporušené. Podobne v západných spoločnostiach stále pretrvávajú uzavreté skupiny, ktoré prežili zmeny.
Tieto sociologické zhluky sú buď pozostatkami kresťanskej matrice (napríklad tradicionalistickí katolíci), alebo ovocím imigrácie spojenej s islamom. Vzhľadom na svoju výchovu a demografickú dynamiku sa tieto sociálne skupiny stále pevne držia starej mentality. Vyznačujú sa duchom odporu voči trendom doby: títo ľudia cítia, že ich životný štýl a prístup k výchove detí sú v hlbokom rozpore so zvyškom spoločnosti. Namiesto mesiášskej túžby konvertovať ostatných na svoju vieru sa častejšie vyznačujú túžbou izolovať sa v rodinnom kruhu, aby odovzdali odkaz budúcim generáciám.
„Umelá inteligencia robí len prvé kroky.“
R.R.: Ochranná schránka tradičných (alebo tradicionalistických) náboženských rodín sa rozpadá pomalšie, ale stále sa rozpadá. Je zaujímavé pozorovať na konzultácii, že Židia, katolíci a moslimovia často zdieľajú rovnaký referenčný rámec. Zvyčajne zdieľajú spoločné úzkosti a neurózy, ktoré ich spájajú so starou mentalitou: vina, vzťahy s otcami, hľadanie ideálu, otázky nástupníctva atď. To im však nebráni v asimilácii prvkov novej mentality. Hoci Biblia zakazuje tetovanie, niektorí mladí katolíci – zbožní aktivisti alebo veľmi zbožní jednotlivci – si na telo vpisujú kríž alebo verš zo žalmu.
Podobne čoraz viac katolíkov, vrátane praktizujúcich, volí kremáciu, hoci ju Cirkev dlho zakazovala. Kremácia bola povolená až v roku 1963, po Druhom vatikánskom koncile. Ďalší príklad: ročne je pokrstených 20 000 dospelých a dospievajúcich, no v porovnaní s 80. rokmi 20. storočia sme „stratili“ 240 000 krstov detí ročne. Určite existuje prúd, ktorý je v rozpore s novou mentalitou. Ale toto je len efekt maskaré – prirodzený jav vlny valiacej sa proti prúdu na hladine rieky.
J.F.: Keď moderní ľudia premýšľajú o deťoch, pýtajú sa sami seba, ako sa zmení ich život – a to je niečo úplne nové. Pre niektoré mladšie generácie, najmä vo veľkých západných mestách, túžbu stať sa rodičmi nahrádza starostlivosť o domáce zvieratá, ako keby to boli deti. Zviera, obklopené všetkou možnou pozornosťou, symbolicky aj fyzicky nahrádza malé deti vo verejnom priestore.
— Čo naznačuje tento nový postoj k sexualite? Všímate si paradox: sexuálne praktiky sú čoraz slobodnejšie, no sexuálna aktivita citeľne klesá, najmä medzi digitálnou generáciou…
R.R.: Ako píše Charles Mehlmann vo svojej knihe „Muž bez gravitácie“ (L’Homme sans gravité), posunuli sme sa od túžby k potešeniu. Jadrom túžby je nedostatok. Za starej mentality tabu okolo sexuality generovalo predovšetkým obmedzenia, strnulosť a impotenciu, spojené s pocitmi viny a hanby. Za novej mentality sa sexualita stala totemom a skôr vedie k sexuálnym závislostiam a strachu z toho, že nie sme na úrovni. Vedľajším účinkom je pokles sexuálnej aktivity medzi mladšími generáciami – takzvaná sexuálna recesia. Vo Francúzsku sa podiel sexuálne neaktívnych ľudí vo veku 18 až 24 rokov (tí, ktorí nemali pohlavný styk za posledných dvanásť mesiacov) zvýšil z 5 % v roku 2006 na 28 % v roku 2024. V Nemecku sa zvýšil zo 7 % v roku 2005 na 20 % v roku 2016. Medzi mladými Američanmi vo veku 18 až 29 rokov sa podiel abstinentov zvýšil z 8 % v roku 2008 na 23 % v roku 2018. To je veľmi významný údaj.
J.F.: Okrem tohto poklesu zažívajú mladí ľudia na Západe epidémiu osamelosti. Priemerný počet partnerov medzi mladšími generáciami rastie, ale paradoxne uvádzajú, že majú sex menej často. Čoraz viac mladých ľudí strieda obdobia single a párového života, monogamie a viacnásobných vzťahov, sexuálnej aktivity a abstinencie. Je to súčasť širšieho fenoménu: mladí ľudia majú čoraz väčšie ťažkosti s prijímaním záväzkov. V istom zmysle naše životy ovládol princíp mobilných programov: „zrušte kedykoľvek a bez sankcií!“.
— Vidíte známky konzervatívnej kontrarevolúcie – aj keď sú stále latentné – alebo aspoň ideologického protiprúdu? Je tento proces zvratný?
J.F.: Homo occidentalis („západný človek“), ktorého opisujeme, je ideálny typ, ktorému v žiadnom prípade nezodpovedajú všetci obyvatelia západných spoločností. Dá sa to prirovnať k takzvanému žulovému chaosu: keď žula zvetraje a rozpadne sa na piesok, jednotlivé veľké bloky zostanú neporušené. Podobne v západných spoločnostiach stále pretrvávajú uzavreté skupiny, ktoré prežili zmeny.
Tieto sociologické zhluky sú buď pozostatkami kresťanskej matrice (napríklad tradicionalistickí katolíci), alebo ovocím imigrácie spojenej s islamom. Vzhľadom na svoju výchovu a demografickú dynamiku sa tieto sociálne skupiny stále pevne držia starej mentality. Vyznačujú sa duchom odporu voči trendom doby: títo ľudia cítia, že ich životný štýl a prístup k výchove detí sú v hlbokom rozpore so zvyškom spoločnosti. Namiesto mesiášskej túžby konvertovať ostatných na svoju vieru sa častejšie vyznačujú túžbou izolovať sa v rodinnom kruhu, aby odovzdali odkaz budúcim generáciám.
„Umelá inteligencia robí len prvé kroky.“
R.R.: Ochranná schránka tradičných (alebo tradicionalistických) náboženských rodín sa rozpadá pomalšie, ale stále sa rozpadá. Je zaujímavé pozorovať na konzultácii, že Židia, katolíci a moslimovia často zdieľajú rovnaký referenčný rámec. Zvyčajne zdieľajú spoločné úzkosti a neurózy, ktoré ich spájajú so starou mentalitou: vina, vzťahy s otcami, hľadanie ideálu, otázky nástupníctva atď. To im však nebráni v asimilácii prvkov novej mentality. Hoci Biblia zakazuje tetovanie, niektorí mladí katolíci – zbožní aktivisti alebo veľmi zbožní jednotlivci – si na telo vpisujú kríž alebo verš zo žalmu.
Podobne čoraz viac katolíkov, vrátane praktizujúcich, volí kremáciu, hoci ju Cirkev dlho zakazovala. Kremácia bola povolená až v roku 1963, po Druhom vatikánskom koncile. Ďalší príklad: ročne je pokrstených 20 000 dospelých a dospievajúcich, no v porovnaní s 80. rokmi 20. storočia sme „stratili“ 240 000 krstov detí ročne. Určite existuje prúd, ktorý je v rozpore s novou mentalitou. Ale toto je len efekt maskaré – prirodzený jav vlny valiacej sa proti prúdu na hladine rieky.
