Kdepak udělaly soudruzi z NDR chybu v publikácii “Holokaust na Slovensku a Seredské svedectvá”
BRATISLAVA – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave vydalo v tomto roku publikáciu Holokaust na Slovensku a Seredské svedectvá autorov Matej Baránek a Martin Korčok.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že všetko je v poriadku. Keď sa však “ciferšpión” bližšie pozrie na knihu, položí si mnoho rečníckych otázok.
Prvá porucha v knihe je neznalosť slovenského jazyka. V úvode knihy preloženom z hebrejčiny je tvrdenie, že 6 miliónov Židov bolo vyhladených. Vyhladenie je v slovenskom jazyku spojené so slovom žehlička. Znamená to, že vyhladiť môžeme košele, nohavice, nohavičky, či trenírky. Vydavateľ si neuvedomil, že české slovo vyhlazení má v slovenskom jazyku úplne iný význam. Preto na mieste slova vyhladenie mohli byť slová vyvraždenie, vykynoženie, ale určite nie vyhladenie, teda vyžehlenie.
V druhej kapitole sa nepoužívajú seriózne vedecké zdroje, ale literárna fikcia Denisy Fulmekovej. Nič proti autorke, ale vo vedeckej práci sa nepoužívajú literárne fikcie, aj keby boli veľmi zaujímavé. Je to miešanie jabĺk s hruškami.
Tretia kapitola práce má pomenovanie Radikalizácia riešenia židovskej otázky. Vo vedeckej literatúre, prinajmenej nielen na Slovensku, sa používa slovné spojenie, ktoré je v úvodzovkách. Znie nasledovne Takzvané riešenie židovskej otázky. V monografii autor toto spojenie nepoužil ani raz. Tým potvrdil, že je síce schopný niečo napísať, ale práca s predchádzajúcimi prvotnými zdrojmi diplomaticky povedané mu nič nehovorí. Každá vedecká disciplína má svoj úzus.
Autori sa v práci venujú len pracovnému táboru v Seredi. Vôbec, teda ani jednou vetou nespomínajú tábory v Novákoch a Vyhniach. Tábor v Novákoch sa spomína len v jednej vete.
Paradoxne znie veta venovaná vraždám v Kremničke. V texte je tvrdenie, že trvali od novembra 1944 do marca 1944. Preklep je tak ďalšou poruchou v knihe.
A ďalšou historiografickou chybou je to, že v súvislosti s pracovným táborom v Seredi hovorí Alexander Bachnár. Ten však v Seredi nikdy nebol. Bol len v pracovnom tábore v Novákoch.
V knihe je tvrdenie, že tábor v Seredi osobne navštívil Adolf Eichmann. Toto nie je potvrdené žiadnym písomným dôkazom, archivovaným úradným záznamom alebo svedectvom inej osoby.
V knihe je ešte veľa nezrovnalostí, ale aj častí práce, ktoré by si žiadali vycizelovanie a dopracovanie, ale aj lepší jazyk.
Z daných poznatkov vyplýva, že autori diplomaticky povedané podcenili dve veci. Prvou je kvalita redakčného spracovania. Druhou sú odborné konzultácie skúsenejších autorov a práca s primárnymi archívnymi zdrojmi, ktoré by mali byť súčasťou autorskej práce na každej vedeckej, či vedecko-populárnej monografii.
