Karibská kríza sa začala umiestnením rakiet stredného doletu Jupiter v Turecku, Nemecku a Veľkej Británii

Kubánska raketová kríza, alebo Kubánska kríza, alebo Karibská kríza, je jedna z podstatných kapitol studenej vojny.

Išlo o medzinárodný konflikt medzi Sovietskym zväzom a USA v roku 1962 týkajúci sa rozmiestnenia jadrových rakiet na Kube. Rakety boli na Kubu umiestnené kvôli ochrane Kuby pred prípadnými útokmi zo strany USA a zároveň bola ich prítomnosť odôvodnená Sovietskym zväzom ako protiopatrenie za umiestnenie amerických rakiet vo Veľkej Británii, Taliansku a hlavne v Turecku.

Kríza začala 16. októbra 1962 odhalením raketových základní na ostrove  Kuba americkým prieskumom a skončila o 12 dní neskôr 28. októbra 1962 oznámením Sovietskej strany o rozobratí raketových základní. Kubánska kríza je považovaná za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.

John Fitzgerald Kennedy a Nikita Sergejevič Chruščov. Prameň: www.wikipedia.org.

Čo predchádzalo karibskej kríze? Revolucionár Fidel Castro zvrhol diktátora Fulgencia Batistu y Zaldívara podporovaného USA.

Po Castrovom rozhodnutí o znárodnení priemyslu, obchodu a poľnohospodárstva začali Spojené štáty organizovať tajné operácie a opatrenia proti havanskej vláde – okrem iného začali s podporou kubánskeho exilového hnutia. Opatrenia vyústili 16. apríla 1961 do invázie v Zátoke svíň – pri ktorej sa na Kube vylodili skupiny Američanmi vycvičených a vyzbrojených kubánskych exulantov. Pôvodne malo pri invázii dôjsť aj k ich priamej americkej vojenskej podpore, ale rozhorčená reakcia svetovej verejnosti donútila prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho svoje rozhodnutie stiahnuť. Castrove milície tak Američanmi podporovanú inváziu ľahko porazili a Castro pokračoval v transformovaní Kuby na štát komunistického typu. To aj urobil založením Zjednotenia revolučných organizácií (ORI), ktoré spojovalo dovtedy samostatné politické subjekty – Hnutie 26. júla, Ľudovú socialistickú stranu a Direktórium 13. marca –  a neskôr sa premenovalo na Komunistickú stranu Kuby.

Medzitým sa v Moskve začala plánovať operácia Anadyr, ktorej náplňou bol projekt vybudovania sovietskych základní na Kube – plán bol myslený ako odpoveď na rozmiestnenie amerických striel Jupiter v Turecku a Taliansku. Počas jari 1962 sa o operácii definitívne rozhodlo a v máji na Kubu vyrazila sovietska delegácia, ktorej úlohou bolo vyjednať súhlas od kubánskej vlády. Súhlas dostala bez váhania, jednohlasne a v júni už Nikita Chruščov potvrdzoval zostavu veliteľského zboru pre operáciu. Na Kubu bola zároveň vyslaná ďalšia sovietska delegácia, ktorá s Havanou uzatvorila sovietsko-kubánsku vojenskú zmluvu.

Od 12. júla sa začal presun vojenského materiálu a personálu na Kubu. Vtedy zlyhala americká rozviedka – Washington totiž o dianí na Kube dostal informácie až koncom augusta. Prvé varovanie, ako reakciu na tieto informácie, dostala Moskva 4. septembra 1962, zároveň Spojené štáty povolali do akcie 150 tisíc záložných vojakov. Na varovanie Chruščov odpovedal vyhlásením, že na Kube žiadne sovietske rakety neumiestnia – vtedy už ale rakety na Kube boli.

O necelý mesiac neskôr založil John F. Kennedy, na základe pozorovaní prieskumných lietadiel, zvláštnu skupinu CIA pre Kubu. V rovnakom čase sa uskutočňovalo zasadanie Valného zhromaždenia OSN, na ktorom kubánsky prezident Osvaldo Dorticos Torrado reagoval na kritiku militarizácie vyhlásením, že krajina iba reaguje na hrozbu vonkajšej agresie.

Medzitým, 8. a 16. septembra, dopravili Sovieti na Kubu dve zásielky kompletných rakiet typu R-12 s doletom vyše 2000 km a začali s výstavbou štartovacích síl pre tieto rakety. Celkovo bolo na Kube vybudovaných deväť takýchto raketových pozícií, šesť pre dovezené R-12 (v oblastiach San Cristobal a Sagua la Grande) a tri pre plánované R-14 s doletom 4500 km (v oblastiach Guanajay a Remedios).

Dňa 16. októbra 1962, prezident Kennedy dostal snímky sovietskych základní na Kube – okamžite zvolal schôdzku s poradcami, na ktorej sa riešila otázka možného zásahu, prípadne jeho charakteru a možných rizík.

O dva dni neskôr mal John F. Kennedy k dispozícii ďalšie zábery Kuby – celkom zreteľne sa z nich dal rozpoznať rýchly postup sovietskych prác. Podľa vedeckej analýzy nové ozbrojovanie „ostrova slobody“ ohrozovalo celých 80 miliónov Američanov. Znova, tentoraz naliehavejšie, diskutoval americký prezident so svojimi poradcami o možnostiach obrany proti takému druhu ohrozenia a sovietskych reakciách na tieto opatrenia. Ešte v ten deň, o 17. hodine, sa Kennedy stretol so sovietskym ministrom zahraničia Andrejom Andrejevičom Gromykom. Na stretnutí Gromyko vzniesol požiadavku, aby Spojené štáty prestali ohrozovať Kubu a zároveň konštatoval, že Sovietsky zväz Kube iba pomáha s modernizáciou poľnohospodárstva a poskytuje jej len malé množstvo obranných zbraní. O raketách sa na stretnutí nerozprávali. Andrej Gromyko o nich rozprávať pochopiteľne nezačal a udivený prezident Kennedy nakoniec tiež nie.

Spojené štáty sa nakoniec, cez všetky dohady, rozhodli reagovať na ohrozenie námornou blokádou Kuby – bolo rozhodnuté, že to bude iba čisto vojenská blokáda a Spojené štáty budú útočiť len v prípade zlyhania tohto opatrenia. Hoci podľa medzinárodného práva je blokáda dôvodom na začatie vojny, Kennedyho vláde to neprekážalo a myslela si, že obyčajná blokáda nevyprovokuje Sovietsky zväz k vojne. Prvé vojenské opatrenia sa začali 22. októbra 1962 na poludnie. V ten istý deň o 19:00 vystúpil Kennedy v televízii a rozhlase – vo svojom prejave vysvetľoval občanom nasledujúcu akciu, ktorá sa začala 24. októbra 1962 o 10:00. Predchádzajúci deň sa Rada OAS uzniesla na ukončení dodávky zbraní na Kubu.

Zároveň začali kubánske jednotky obliehať Guantánamo a v krajinách  Varšavskej zmluvy sa začala mobilizácia. Predpoludním 23. októbra 1962 dorazila do Washingtonu odpoveď na chystanú blokádu: Moskva sa v nej, celkom pochopiteľne, postavila proti akcii Spojených štátov a označila ju za ohrozenie svetového mieru, zasahovania do cudzích záležitostí a podobne.

Po začatí blokády sa sovietske lode zastavili na hranici blokády a vrátili ich späť, tankery podľa dohody mohli prejsť. Na území Kuby však naďalej prebiehala kompletizácia už dovezených raketových systémov. V Severnej Amerike sa začali preventívne opatrenia, otváranie krytov, poplašné cvičenia a iné, zároveň sa začala veľká nákupná horúčka, vláda Spojených štátov zvažovala aj embargo na dovoz ropy na ostrov a takisto začala nacvičovať v Západnom Berlíne (obávala sa, aby sa konflikt nepreniesol i tam).

O dva dni neskôr Chruščov prvý raz uznal existenciu rakiet na Kube a takisto prvý raz naznačil možnosť kompromisu. O deň neskôr vzniesol ako základnú požiadavku stiahnutie amerických rakiet z Turecka a Talianska. Ten istý deň, teda 27. októbra 1962, bolo nad Kubou zostrelené americké prieskumné lietadlo Lockheed U-2 s majorom Rudolfom Andersonom, ktorý zahynul a stal sa tak nakoniec jedinou obeťou konfliktu. To malo za následok ďalší rozhorčený list adresovaný Nikitovi Chruščovovi, v ktorom sa John Fitzgerald Kennedy rozčuľoval nad zostrelením lietadla a pokračujúcou výstavbou sovietskych základní na Kube.

V liste John Fitzgerald Kennedy definitívne vyhlásil, že jeho snaha o mierové riešenie končí a dal Sovietskemu zväzu jasné ultimátum, v ktorom žiadal stiahnutie sovietskych rakiet do 48 hodín. Zároveň uviedol, že ak sa tak stane, Spojené štáty upustia od blokády Kuby a budú garantovať jej bezpečnosť.

Nikita Sergejevič Chruščov odpovedal 28. októbra 1962 dopoludnia – jeho odpoveď bola šokujúca pre Kubu a úľavou pre zvyšok sveta: súhlasil so stiahnutím útočných zbraní z Kuby. Hneď ďalší deň boli nariadené demontážne práce. Pre Kubu to bolo čiastočná zrada zo strany Sovietov, keďže rozhodnutia o vyriešení krízy urobili výhradne John Fitzgerald Kennedy a Nikita Sergejevič Chruščov a určitým otázkam kubánskeho záujmu, ako napríklad status Guantánama, sa nevenovala pozornosť. Toto spôsobilo naštrbenie kubánsko-sovietskych vzťahov na mnohé roky. Na druhej strane, Kuba bola aj naďalej chránená pred americkou inváziou.

Týmto súhlasom sa studená vojna stala znova studenou vojnou a hrozba jadrovej katastrofy bola odložená na neurčito.

Napriek zdĺhavým rokovaniam o presných podmienkach stiahnutia útočných zbraní – spor nastal okolo určovania obranných a útočných zbraní (dotýkal sa predovšetkým lietadiel Iljušin); najväčším problémom bolo ale Castrove odmietnutie kontroly odsunu sovietskych zbraní. Fidel Castro sa totiž (celkom oprávnene) cítil oklamaný a vyradený z rokovania a neupokojil ho ani príchod Anastasa Ivanoviča Mikojana, ktorý mal za úlohu vysvetliť mu všetky dôvody vynechania kubánskej vlády z rokovania (ako hlavné dôvody uviedol nedostatok času a argument, že v prípade útoku jadrovou zbraňou by Kuba nebola len poškodená ako svetová veľmoc, ale rovno by zmizla z mapy sveta).

V čase, keď Anastas Mikojan upokojoval rozčúleného Castra, bol v New Yorku námestník sovietskeho ministra zahraničia Vasilij Vasilievič Kuznecov, ktorý tu rokoval o presnej podobe sovietsko-americkej dohody. Napriek americkej rezervovanosti voči pôvodným sľubom, vyjednal Kuznecov stiahnutie amerických rakiet z Turecka.

Fidel Castro neskôr uviedol, že počas tej krízy vedel, že bojové hlavice naozaj dorazili na Kubu a že by bol odporúčal ich použitie v prípade invázie, napriek tomu, že si bol istý, že keby jadrová vojna vypukla, tak by bola Kuba úplne zničená.

Je možné, že Chruščov umiestnil tie rakety na Kubu len preto, aby Kennedy odstránil rakety z Turecka a že Sovieti nemali v úmysle uchýliť sa k jadrovej vojne, keby boli Američania získali prevahu. Ale pretože stiahnutie rakiet z Turecka nebolo v tom čase zverejnené, Chruščov vyzeral, akoby bol ten konflikt prehral a akoby bol oslabený.

Blokáda Kuby bola definitívne odvolaná 20. novembra 1962 po splnení Kennedyho požiadaviek. Sovietsky zväz súhlasil i s kontrolou demilitarizácie, avšak rokovanie o tomto kroku elegantne prehodil na Kubu, čoby suverénny štát. Rokovania síce ešte pokračovali, Chruščov s Kennedym si vymenili niekoľko ďalších listov, ktoré sa však týkali skôr budúcnosti vzťahov s Kubou než krízy, ale karibská kríza pomaly utíchala, aj napriek tomu, že písomne potvrdil americké záväzky voči Kube až Henry Kissinger v roku 1970.

Po skončení krízy bola nainštalovaná tzv. telefónna “horúca linka” medzi Moskvou a Washingtonom, ktorá symbolizovala snahu predchádzať ďalším konfliktom.