Josif Brodskij: ako bývať medzi dvomi ostrovmi

SANKT PETERSBURG – Ruský spisovateľ Maxím Gureev je autorom posledného životopisného románu s titulom Josif Brodskij, s podtitulom život medzi dvomi ostrovmi. Vydalo ho v roku 2017 vydavateľstvo AST v Moskve. Josif Alexandrovič Brodskij, alebo anglicky Joseph Brodsky (1940 – 1996)  bol ruský básnik, neskôr americký esejista a literárny kritik.  Je nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1987.

Josif sa 5. marca 1953 prebudil, ako vždy, na zvonenie budíka. Ťažko vyliezol spod paplóna. Pozrel do okna – tma, slabo svietia pouličné lampy. Dlho stál pred umývadlom. Špáral prstom prášok na zuby značky Extra. Myslel na to, že sa podobá na púder, ktorý používa matka. Len tak si ho namazal na líca.

I izbe ho už čakali – vajíčko a čaj. Žul bez pôžitku a dusil sa horúcim nápojom. V rozhlase vysielali správy a potom dva razy spievali Alexandrovci.

So slovami „choď už, lebo zmeškáš, syna chodbou odprevádzala matka.

Josif vyšiel na schodisko, dvere sa za nim zabuchli, čí odrezali zvuky zborového spevu.

Uháňal popri Spaso-Preobraženskom chráme.

Tu v pivnici, podľa rozprávania mamy, sa schovávali v čase bombardovania, a jeho ročného, kládli do škatule od sviec, kde spal.

Prechádzal Zlievačskou uličkou v Fontánke, pohľadom narážal na svietiacu v rannej marcovej hmle, budovu školy, ktorá mu pripomínala dopravnú loď so štyrmi palubami.

Otec rozprával synovi, že po vojne mnohé dopravné lode ZSSR dostal ako reparáciu od Nemecka. Napríklad najväčšiu sovietsku loď poháňanú parnými turbínami „Sovietsky zväz“, postavili v Hamburgu a v minulosti volala sa „Albert Ballin.“

Josif sa zastavil na istý čas, rozmýšľajúc, či ísť na prvú hodinu. Súčasne si presne predstavoval červenú žilnatú tvár učiteľky histórie, tajomníčky straníckej organizácie školy Lýdie Vasilievny Lisicynovovej, ktorá keď ho chytila, že si neurobil domácu úlohu, začala šialene revať: „Von z triedy, malomyseľný!.“, a Leninov rad, ktorá mala priklincovaný na saku (ako hovorili samotným Ždanovom), sa začal triasť, ako zo strachu. Bolo to neznesiteľne smiešne, veď v škole učili, že Lenin sa ničoho nebojí.

Zamračil sa.

Predstavil si, že dlho zahučala siréna dopravnej lode so štyrmi palubami, ako keby odplávala a začala manévrovať a obracať sa.

Josif sa otočil o rýchlo prešiel k Fontánke. (Fontánka je ľavé rameno rieky Neva s Sankt Petersburgu – poznámka prekladateľa). Zišiel na ľad, pod ktorým plávali neviditeľné ryby.

Ryby v zime žijú.

Ryby kyslík žujú.

Ryby v zime plávajú.

Očami sa dotýkajú ľadu

 

Tam.

 Kde je hlbšie

Ryby.

            Ryby.

                        Ryby.

Ryby plávajú zimou.

Ryby sa chcú vynoriť

Ryby plávajú bez svetla.

Pod slncom

                        Zimným a nestálym.

Ryby plávajú pred smrťou

Večnou púťou

                        rybacou.

Ryby nelejú slzy;

Hlavami tlačia do kameňov,

V chladnej vode

Mrznú

Chladné oči

Ryby

Ryby

            Sú vždy mlčanlivými.

 

Ak by sa rodičia dozvedeli, že sa prechádza po lade, otec by ho zrejme zabil.

Pretože tu niet ani duše, nikto sa o tom ani nedozvie.

Len neviditeľné ryby, no oni, sláva Bohu nevedia hovoriť, sú mlčanlivými.

Čas prešiel nebadane, a treba sa vrátiť do školy, k na druhú hodinu.

Josif si už vymyslel, že odpovie na obvinenia, že vynechal hodiny – pokazil sa budík, a rodičia skoro odišli do práce.

Avšak už vo vestibule pocítil, že niečo nie je v poriadku. Zvlášť sa to stalo očividným, keď na Josif na chodbe narazil na Lisicynovovú. Pripravil sa vysvetľovať, vypočuť si nadávky na seba, ona namiesto toho aby na neho kričala za meškanie, pridusene mu štekla: “Brodskij okamžite choďte do konferenčnej miestnosti.

V očiach mala slzy.

A veď nikdy si nemyslel, že vie plakať!

Konferenčná miestnosť bola naplnená do posledného miesta.

Také niečo Josif nikdy nevidel.

Niečo nemysliteľne utláčajúce, záhrobné viselo vo vzduchu.

Trpko voňalo navoskovanými parketami, tabakom a potom.

Lisicyna rýchlo vyšla na pódium a strašným a hrobovým hlasom zo seba vytlačila:

  • Na kolená!
  • Miestnosťou sa nieslo hučanie nepochopenia.

Mama rozprávala, že v Spaso-Preobraženskom chráme keď sa ľudia modlia, kľačia na kolenách, a kedysi bol trest kľačanie na hrachu.

Hučanie sa zväčšuj, ale hneď aj stíchne, doslova naráža na neviditeľnú stenu.

  • Povedala som – na kolená! – uchyľuje sa učiteľka histórie, k prenikavému ženskému škriekaniu, je tvár skrúca triaška, už pri prvom pohľade naň, všetci ako skosení padajú na podlahu: žiaci, učitelia, upratovačky, invalid bez nôh, strážnik ujo Váňa, ktorý nemá ani len kolená, ale protézy.
  • Plačte deti, plačte! Stalin zomrel!
  • A všetci začínajú plakať v sprievode „Marche funebre“, ktorý už zapol školský spojár Galimjaznov.

Z eseje Josifa Brodského „Úvahy o očistení pekla.“: „A ľudia zaplakali, nie pre to, že si chceli šplhnúť pred „Pravdou“, ale preto, lebo so Stalinom bola spojená (alebo lepšie povedané on sa s ňou spojil) celá epocha. Päťročnice, ústava, víťazstvo vo vojne, povojnová výstavba, myšlienka poriadku – akým strašný by nebol. Rusko žilo pri Stalinovi takmer 30 rokov, skoro v každej izbe visel jeho portrét, stal sa kategóriou vedomia, časťou domácnosti, zvykli sme si na jeho fúzy, na profil, ktorý sa považoval za „orlí,“ polovojenskej blúze (ani mier, ani vojna), na patriarchálnu fajku. – tak ako sa zvyká na portrét predka alebo na žiarovku.  Byzantská myšlienka, že celá moc je od Boha, sa v našom antináboženskom štáte transformovalo na myšlienku vzájomnej spojitosti moci a prírody, na pocit jej nevyhnutnosti, ako štyroch ročných období. Ľudia dospievali, ženili sa, rozvádzali sa, rodili sa, snažili sa, umierali,  – a celý čas nad ich hlavami visel portrét Stalina Bolo kvôli čomu plakať. Vznikala otázka, ako žiť bez Stalina. Odpoveď na ňu nikto nevedel.“

Keď sa Josif vrátil domov, zistil, že v komunálnom byte, kde býval s rodičmi, všetci tiež nariekajú.

Plakala aj mama.

V tomto beznádejnom plači bolo niečo surrealistické, v tomto skutočnom zavíjaní so zalamovaním rúk. , s výkrikmi „bohužiaľ mne“, v tejto masovej psychóze, ktorá tak pripomínala chór z prológu k tragédii Euripida Medéa.

 

Znovu počuť ten ston, plač beznádejný

Nezdržať bôľ, hoc za stenu ho schová

Z vychladnutej postele, prízrak bláznivý

Prekliatia dcéra z Kolchidy mužovi posiela

A k Femide volá unesenú dcéru

aby hovoria pomohlo jej z domu

námorníci sa vrátia o rok,

k tým čo ich čakal ju tam- nešťastie,

k brehom rodnej Ellady- na to miesto

kde priepasť strmý zlom ь=ф

a hraníc priepasť nemá

Len otec ležal na posteli a s pokojným pohľadom listoval Legendy a mýty starého Grécka. Nikolaja Aľbertoviča Kuna. Otec mal záľubu v starej histórii, videl v nej vznešenosť, ušľachtilosť a ideál,  dôstojný akéhokoľvek napodobenia.

Zbadajúc mu žmurkol a záhadne sa usmial.

Nie, Alexander Ivanovič nikdy nepritakával svojmu synovi, vedel že je neporiadnik a lenivec, preto od neho veľa požadovala bol na neho prísny, neuchyľoval sa k telesným trestom, v hneve býval strašný, ale popri tom, medzi existovala tajomná blízka pre iných neprístupná väzba, priateľstvo, ktorým sa nevystatovali, ktoré sa skrývalo pred zvedavými pohľadmi.

Avšak, raz keď bolo prakticky rozhodnuté o vylúčení Josifa zo školy, Josifa-staršieho predvolali na pedagogickú radu, aby mu to oznámili a povedali mu niečo o naničhodnom synovi. Alexander Ivanovič vstal a neočakávane pre všetkých, začal brániť svojho chlapca. Pedagógovia boli tak šokovaní tak, že ani len neboli schopní oponovať kapitánovi III. Triedy. Josifa nechali v škole.

Od roku 1947 do roku 1955 vymenil päť škôl.

O niekoľko rokov neskôr Josif povie: „Zo školy som ušiel keď som mal 15 rokov. Nebolo to ani tak vedomé rozhodnutie, ale skôr inštinkt

Inštinktívna reakcia. Bolo to ťažké rozhodnutie kvôli rodičom, ale aj preto, lebo sám sa bojíš nepoznaného. A tak raz, bez akéhokoľvek jasnej príčiny som vstal v strede hodiny  a melodramaticky som sa vzdialil. Bol to inštinktívny čin.“

Vtedy sa vzdialil k Obvodnému kanálu cez Nevský prospekt a išiel smerom na Baltickú železničnú stanicu.

Občas sa približoval k pobrežnej parapete, nakláňal cez neho a pozeral sa do vody.

Pláva v očiach chladný večer,

trasú sa vločky na vagóne,

mrazivý vietor, bledý vietor

obťahuje červené dlane

a leje sa med ohňov večera

nočný koláč nesie Štedrý večer

nad hlavou.

Kráčal popri Obvodnom kanáli a znovu rozmýšľal o rybách, ktorí aj teraz plávajú v hĺbke., a teraz zrejme na neho hľadia.  A tak, teda oni, akosi prežili blokádu, vojnu, zimu a teraz sa premiestňujú za krmivom, občas zdvihnú oči nahor, výlučne zo zvedavosti.

Uličky Staropetergofská, Rozenštejna, Škapina dávali o sebe vedieť prenikavými prievanmi, ktoré vyskakovali zo štrbín ulíc, ktoré skôr pripomínali rokliny obývané prvotnopospolnými ľuďmi.

Z eseje Josifa Brodského „Menej ako jeden.“

„Sivé, svetlozelené fasády s dierami od guliek a črepín, nekonečne prázdne ulice s občas prechádzajúcimi automobilmi; hladná tvár – a v dôsledku toho s veľkou určitosťou a, ak chcete, štedrosť čŕt. Chudá, kostnatá tvár, a abstraktné blikanie rieky, odraz očí jeho temných okien… Za týmito veľkolepými vyštrbavenými fasádami – medzi starými pianínami, vyšúchanými kobercami, zaprášených obrazoch v ťažkých bronzových rámoch, zvyšky nábytku, ktoré sa vyhli pieckam, stoličky hynuli ako prvé – slabo sa zateplil život. A pamätám si ako po ceste do školy, prechádzajúc popri týchto fasád, zahlboval som sa do fantázií o tom, čo sa deje tam dnu v izbách s napučanými tapetami. Treba povedať, že z týchto fasád a stĺporadí – klasických, či v modernom štýle, eklektických ich stĺpmi, pilastrami, so zlepkami hláv mýtických zvierat a ľudí – z ich ornamentov a Karyatíd podopierajúcich balkón, z torz v priestoroch vchodov do domov, som sa dozvedel o histórii sveta viac, ako neskôr z akejkoľvek knihy. Grécko, Rím, Egypt – všetci tam boli, a zachovávali stopy delostreleckých výstrelov. A sivé zrkadlo rieky s Kúdelom, ktorý pláva proti prúdu, povedali mi viac o nekonečnosti a stoicizme viac ako matematika a Zenon.“

Na Baltickej železničnej stanici zašiel do bufetu….