Joseph Alois Schumpeter: Ladislau von Bortkiewicz. TEN GREAT ECONOMISTS. From Marx to Keynes. 302 – 305. Routledge. 1997. ISBN 0-203-20237-6.
Dôvodov bolo viacero. Bol cudzinec. Hoci nebol neobratný v reči ani v písaní, nebol dobrým prednášajúcim; jeho prednášky – ktoré pripravoval s mimoriadnou, až puntičkárskou starostlivosťou o detaily – sa údajne odohrávali v takmer prázdnych posluchárňach. Jeho kritická bystrosť vzbudzovala v ľuďoch strach, no rozhodne im nepomáhala získať si ich náklonnosť. Kolegovia, ktorých povinnosťou bolo navrhnúť jeho menovanie na ministerstve školstva, zväčša ani neboli schopní doceniť jeho prínos. Zdalo sa, že mu to neprekáža; zachovával si dôstojný odstup, tešil sa úcte svojho okolia a viedol pokojný vedecký život, ktorý však v čase jeho najväčších tvorivých síl predčasne ukončila nečakaná smrť. Bibliografiu – pokiaľ viem, kompletnú – jeho publikovaných prác zostavil profesor Oscar Anderson; na ňu odkazujem aj čitateľa.
Príroda – a nestáva sa často, že by sa táto bohyňa rozhodla tak jednoznačne – z neho urobila kritika; a to do takej miery, že aj jeho vlastné, pôvodné príspevky nadobúdali podobu kritík a kritika sa stala doslova jeho dychom. Táto kritická schopnosť – či skôr vášeň –, ktorá sa nezastavila ani pred drobnými chybami v číselných príkladoch, vystupuje do popredia najmä v jeho diele z oblasti ekonómie. V tejto sfére nebol priekopníkom; domnievam sa, že mu veľkosť unikla len preto, že odmietol naplno využiť matematické nástroje, ktoré mal k dispozícii. Keby tak urobil v čase svojho najväčšieho rozkvetu, mohol sa slávou vyrovnať osobnostiam, akými boli Edgeworth či Barone. Napriek tomu však – hlásiac sa k Marshallovmu učeniu – držal vysoko zástavu ekonomickej teórie v dobe a v krajine, kde o nej nechcel takmer nikto ani počuť; svojím mocným mečom navyše vyčistil priestor na mnohých bojiskách.
Za jeho vôbec najvýznamnejší počin možno považovať analýzu teoretických základov marxistického systému (publikovanú v *Archiv für Sozialwissenschaft*, roč. XXIII a XXV, a v *Conrads Jahrbücher*, 1907). Ide o to najlepšie, čo bolo kedy o tomto systéme – a mimochodom aj o jeho ďalších kritikoch – napísané. Podobným majstrovským dielom je jeho štúdia o teóriách renty u Rodbertusa a Marxa (vychádzajúca v *Archiv für die Geschichte des Sozialismus*, roč. I). V prípadoch, keď sú chyby len druhoradé a základné myšlienky správne – ako napríklad u Walrasa, Pareta či Böhm-Bawerka –, sa však tento prísny kritik javí v menej priaznivom svetle. Ako autor píšuci o menovej teórii a politike zaujíma medzi nemeckými ekonómami popredné miesto. Jeho prínos je značný najmä v oblastiach, ako sú zlatý štandard, bankový úver či rýchlosť obehu peňazí. To najlepšie, čo v tejto oblasti vytvoril, je však jeho práca o indexových číslach (*Nordisk Statistik Tidskrift*, 1924) – majstrovský rozbor diela Irvinga Fishera, ktorý vďaka časti venovanej testom predstavuje aj originálny prínos k danej problematike.
V oblasti štatistických metód je jeho postavenie medzi Nemcami, samozrejme, nespochybniteľné. Ako objaviteľ „zákona malých čísel“ (1898) a predstaviteľ Lexisovej školy si získal medzinárodné uznanie, ktoré pretrvá pre budúce generácie. Jeho kniha o pravdepodobnosti (*Die Iterationen*, 1917) – jediná „kniha“, ktorú napísal (mal totiž taký silný ostych pred zverejňovaním svojich prác, že tým prišiel o časť uznania za svoju vysokú mieru originality, ktorú by si inak zaslúžil) – je obdivuhodným dielom, a to aj vtedy, ak naň hľadíme bez osobitných sympatií k základnému poňatiu pravdepodobnosti, z ktorého vychádza. V ekonomickom časopise nie je možné – a ani by to nebolo vhodné – vymenúvať celý dlhý zoznam Bortkiewiczových prínosov do teórie štatistiky. Musí postačiť niekoľko príkladov, ktoré sú pre ekonómov obzvlášť významné. Nikto neurobil viac pre objasnenie dôležitej témy merania príjmovej nerovnosti (devätnáste zasadnutie Medzinárodného štatistického inštitútu – *Institut International de Statistique*). Mnohí z nás s úžitkom a potešením ocenia jeho vynikajúce štúdie o kvadratúre empirických kriviek (*Skandinavisk Aktuarie Tidskrift*, 1926), o homogenite a stabilite v štatistike (tamže, 1918), o variabilite v rámci Gaussovho rozdelenia (*Nordisk Statistisk Tidskrift*, 1922), o vlastnosti spoločnej pre všetky zákony chýb (*Sitzungsberichte der Berliner math. Gesellschaft*, 1923) či o časovej následnosti náhodných udalostí (*Bulletin de l’Institut International de Statistique*, 1911) – nehovoriac o jeho prácach venovaných úmrtnosti a poistníctvu, z ktorých niektoré predstavujú skutočné skvosty vo svojom odbore.
Aby sme však získali predstavu o šírke jeho intelektu, treba poukázať na ešte jedno jeho drobné dielo – hoci má od ekonómie veľmi ďaleko: na jeho spis s názvom „Radio-aktive Strahlung als Gegenstand wahrscheinlichkeitstheoretischer Untersuchungen“ (Rádioaktívne žiarenie ako predmet skúmania z hľadiska teórie pravdepodobnosti), Berlín, 1913. Pri listovaní týmto vedľajším dielom sa pred nami akoby črtali skutočné obrysy mysle ekonóma, ktorý ho napísal; človek sa potom začne pýtať, či možno jeho publikované práce považovať za skutočné meradlo rozsahu jeho schopností.
