Historický príbeh ekonomického pojmu inflácia

29. júna 202629. júna 2026 Finančné Noviny

V dobe keď lekári pociťovali povinnosť hovoriť latinsky sa označovala „opuchlina“, „zväčšenie“,či „nafúknutie“alebo „rozšírenie“ alebo „nadutie“, jednoducho ako inflatio.

Keď náhodu praktický lekár uznal za vhodné preložiť svoje vedomosti do každodenného jazyka z toho vyšlo niekoľko myšlienok o veľkosti nafúknutia o toľko a toľko a o formách nafúknutia.Amboise Paré to urobil iným spôsobom, ktorá „vykladala pôvod človeka“. Citujeme ho: „A tak Boh dal mužovi ženu, aby mu pomáhala a robila mu spoločnosť,a dala jednému a druhému z nich cnosť lásky a priania splodiť potomstvo, keď v nich stvoril tekutinua skopnosť nafúknutia (nadutia), spolu s nástrojmi k takému použitiu.“

O tri storočia neskôr po vypuknutí vojny Severu proti Juhu Američania so znepokojením konštatovali, že sa papierové peniaze rozmnožili v rôznej forme: bankovky štátov Konfederácie, greebacks Federálnej pokladne, bankovky národných bánk. Pre charakteristiku tohto javu si niektorí ekonómovia vybrali termín z medicíny, a síce…inflácia.

Ubehlo ešte pol storočia, keď sa znovu použil termín, tentoraz na druhej strane Atlantického oceánu, a to počas menového krach v roku 1923, keď Nemci boli nútení počítať v miliardách mariek. Bol to taký šok, že behom niekoľkých rrokov sa inflácia, bola celkom zbavená svojo pôvodného lekárskeho významu, sa stala celkom bežným ekonomických pojmom. Encyklopédia Petit Larousse v roku 1925 po prvý raz zverejnila lapidárnu definíciu: „prehnané vydávanie papierových peňazí.“

Dnes máme skôr tendenciu definovať infláciu ako trvalý vzostup priemernej úrovne cien. Tak ju ekonomickí činiteliq chápu a merajú; nevieme ako čo najlepšie číselne vyjadriť mieru inflácie., ako pomocou indexu cien. Ak vezmeme do úvahy a výklady monetarizmu, nie je možné raz a navždy, či sa peniaze znehodnocujú, pretože sa rozmnožujú, pretože sa znehodnocujú; v každom prípade sa tieto dva javy vyskytujú v páre.

Chronická nemoc

Od prvej svetovej vojny bolo znehodnocovanie meny, dá sa povedať, trvalým javom, ale s veľmi rozdielnym rytmom podľa miesta a obdobia. Keď sa pokúsime zistI´t jeho stopy, zisťujeme, že mnoho krajín sa v určitý moment jednoducho rozhodli vymeniť niekoľko znehodnotených jednotiek za novú jednotku. Tento počet, veľmi premenlivý od prípadu k prípadu, dáva predstavu k akému znehodnoteniu došlo.

V prípade Nemecka sa v roku 1923 vymieňalo 1 000 miliárd starých starých zmariek za jednu novú rentemarku, o rok premenenú na reichsmarku; o dvadsaťpäť rokov, pri menovej reforme, ktorá sa spájala so vznikom Nemeckej spolkovej republiky sa 10 reichsmariek vymieňalo za 1 DEM.. Môžeme povedať, že výmenné číslo v roku 1923 bolo 1 000 miliárd a v roku 1948 bolo 10.

Ostatné krajiny, ak to môžeme povedať, mali lepšie výsledky, alebo aj horšie. Uvedieme nie úplný zoznam:

– Rakúsko 10 000 v roku 1923, potom 3 v roku 1947,

– ZSSR 50 miliárd v roku 1924, potom 10 v roku 1947, znovu 1é v roku 1961,

– Poľsko 1 800 000 v roku 1924, potom 100 v roku 1950,

– Maďarsko 12 500 v roku 1925, potom 400 miliárd v roku 1946,

– Grécko 50 miliárd v roku 1944, potom 1 000 v roku 1953,

– Čína 3 000 000 v roku 1948 (za Čankajška), potom 10 000 v roku 1953 (za Mao-Cetunga),

– Francúzsko 100 v roku 1960,

– Chile 1 000 v roku 1960, znovu 1 000 v roku 1975,

– Bolívia 1 000 v roku 1963, potom 1 000 000 v roku 1987,

– Brazília 1 000 v roku 1967, znovu 1 000 v roku 1986 a 1 000 v roku 1989

– Argentína 100 v roku 1970, potom 10 000 v roku 1983 a 1 000 v roku 1985

– Uruguay 1 000 v roku 1975,

– Izrael 10 v roku 1980, potom 1 000 v roku 1985,

– Nicaragua 1 000 v roku 1980.

Takmer vo všetkých uvedených prípadoch mali tieto prípady spojitosť s vojnou alebo viacmenej náhodným inflačným tlakom. Čo sa týka prípadov ZSSR a Francúzska, obe krajiny prijali rozhodnutia v nádeji, že ich zhonotené meny budú lepšie vyzerať na medzinárodnej scéne. Koncom roku 1980 urobili podobné operácie Japonsko a Taliansko.

Inde boli staré menové jednotky ponechané v obehu, ale oni tiež platili väčšiu či menšiu inflačnú daň

Dolár, mena s univerzálnym renomé, a švajčiarsky frank často citované ako model, sa neustále znehodnocovali počas celého XX. storočia.

Pred rokom 1914 keď boli meny konvertibilné na zlato, bola ich kúpna sila nutne stála vzhľadom na kúpnu silu tohto kovu. To však nebránilo tomu, že v určitých krajinách emisia papierových peňazí s núteným obehom. V tomto prípade mohla mať inflácia voľný priebeh, ale národná mena nebola tak znehodnocovaná, pretože národná mena definovaná v zlate a zhmotnená v minciach, ale bankovky stratili celú časť svojej hodnoty v porovnaní s mincami. Už pred vojnou Severu proti Juhu – v čase vojny za nezávislosť, sa Američania ocitli v podobnej situácii. Čo sa týka Francúzska, Lawove bankovky a asignáty z revolúcie spomenú všetci..

Banka Johna Lawa (francúzsky: banque de John Law) bola krátkodobá, ale veľmi významná finančná inštitúcia vo Francúzskom kráľovstve, ktorú založil John Law v máji 1716 ako súkromnú akciovú spoločnosť, znárodnená v decembri 1718 a vo februári 1720 získaná jeho Východoindickou spoločnosťou. Bola to prvá emisná banka Francúzska a označuje sa aj ako prvá centrálna banka krajiny. Inflácia existovala teda skôr ako sa začal v politickej ekonómii tento pojem.

Ešte vo vzdialene minulosti, keď ešte neexistovali papierové peniaze a na západe neboli známe, peniaze sa znehodnocovali mutáciou (zľahčovanie váhy peňazí pri nezmenenej nominálnej hodnoty, alebo zvýšenie menovitej hodnoty pri nezmenenej váhy mince).Najstaršia mutácia je známa v doby Solona v dobe 6. storočia Kristom. Solón (starogrécky Σόλων – Solón, * cca 630 pred Kr. – † cca 560 pred Kr.) bol aténsky politik (archont a diallaktes – “zmierovateľ”), reformátor, básnik. Jeden z takzvaných siedmich mudrcov. Prvý aténsky básnik známy podľa mena. Je považovaný za zakladateľa aténskej demokracie.

Potom boli ďalšie mutácie v Grécku, stredoveku až do zavedenia zlatého štandardu.

Zlatý standard (angl. gold standard) je spôsob vyjadrenia hodnoty meny v menovom systéme, kde štandardným ekonomickým měřítkem je zlato. Hodnota meny, ktorá je používaná ako jednotka zúčtovánia, je odvodzována od definovaného množstva zlata. Napríklad za Karla Veľkého. Karol I. Veľký (* 2. apríl 742/747/748, Liège alebo Aachen, Franská ríša – † 28. január 814, Aachen) bol kráľ Frankov (768 – 814) a cisár Západu, takzvanej. Rímskej ríše, (800 – 814) z rodu Karolovcov. Za jeho čias libra zodpovedala hodnote libry striebra. O tisíc rokov nesk§r to bolo 4,5 gramu zlata.

Ako akademická nemoc bola inflácia rôzna, niekedy nízka, inokedy vysoká, alebo dokonca záporná, spojená s poklesom cien. Pohybovala sa v pásme od 1 % do 5 %. Najmenší incident môže vyvolať vyvolať infláciu v pásme od 10 % do 15 %.

Dopytová a ponuková inflácia

Dopytová inflácia (alebo inflácia ťahaná dopytom) nastáva, keď celkový záujem (agregátny dopyt) po tovaroch a službách prevyšuje ich celkovú ponuku. Tento nepomer vytvára tzv. inflačnú medzeru, kedy nedostatok tovarov núti predajcov zvyšovať ceny.

Medzi hlavné príčiny patria:

Rastúce príjmy a mzdy: Ľudia majú viac peňazí a zvyšujú svoju spotrebu.
Lacné a dostupné úvery: Nízke úrokové sadzby motivujú spotrebiteľov aj firmy k častejšiemu požičiavaniu a nakupovaniu.
Vyššie vládne výdavky: Štát investuje viac peňazí do infraštruktúry, sociálnych dávok alebo podpory ekonomiky.
Nadmerný export: Ak sa vyváža viac, ako sa dováža, na domácom trhu vzniká nedostatok tovarov.

Prejavy v praxi:
Klasickým príkladom je situácia, keď sa na trhu stretne “príliš veľa peňazí s malým množstvom tovaru”. Keďže predajcovia nestíhajú vyrábať alebo dovážať nové produkty, reagujú zvyšovaním cien. Tento jav sa často zjednodušuje ako princíp: “ak dopyt rastie rýchlejšie ako ekonomika, ceny stúpajú”.

Ponuková inflácia, známa aj ako nákladová inflácia, je rast cien spôsobený zvyšovaním výrobných nákladov alebo nákladovými šokmi. Keď firmám stúpajú náklady na energie, suroviny alebo mzdy, prenášajú ich do koncových cien tovarov a služieb, čo znižuje kúpnu silu peňazí.

Medzi hlavné príčiny patria:

Rast cien energií a surovín: Zvyšovanie nákladov na ropu, plyn či materiál celosvetovo predražuje výrobu.
Zvýšenie mzdových nákladov: Vyššie nároky zamestnancov na mzdy zvyšujú firmám výdavky, ktoré sa snažia kompenzovať zdražovaním.
Drahšie dovozy: Slabší výmenný kurz domácej meny alebo problémy v dodávateľských reťazcoch spôsobujú, že importované vstupy sú drahšie.

Čo je nápadné na inflácii, je len to, že ceny menia; je tu niekoľko faktorov, ktoré môžu spôsobiť ich pohyb jedným či, druhým smerom… Variácie sa prejavujú stále len v jednom smere. Rast cien je permanentný, častý, pokles zriedkavý. Ak sa pozrieme na ceny sami o sebe, majú tendenciu znehodnocovať sa a málokedy sa zhodnocovať. Hlboké príčiny tejto asymetrie sú dve.

Keď sa ekonomika ocitne v stave blízkom úplnej zamestnanosti, sú jej výrobné rezervy takmer nulové. Ak z akéhokoľvek dôvodu začne dopyt klesať, výrobcovia na to reagovať dvomi spôsobmi. Buď znížia ceny, alebo častejšie poklesom aktivity.

Keď dopyt stúpne, výrobcovia reagujú zvýšením cien. Kúpna sila peňazí je skôr orientovaná na jej pokles ako na jej zvýšenie.