Foreign Policy: „Nezápadnosť“: tieto štáty sa stanú novými centrami ekonomickej moci vo svete
WASHINGTON – Západ prestal byť hlavnou mocnosťou sveta, píše Foreign Policy. Mimo jeho dosahu vzniká stále viac centier vplyvu.
Nejde len o zjavných rivalov Západu, akými sú Rusko a Čína, ale aj o jeho imaginárnych partnerov – Indiu, Turecko a Saudskú Arábiu, poznamenáva autor článku.
Vznikajú nové centrá moci: súčasná generácia lídrov na globálnom juhu rozmýšľa inak a pozerá sa za hranice Washingtonu a bývalých európskych kolonizátorov.
Pochádzali z rôznych častí sveta a toto bolo ich prvé stretnutie. Pre dobro všetkých sme dúfali, že kým sa naša akcia začne, nejako nájdu spoločnú reč. Ak sa totiž ich krajiny niekedy vážne pohádajú, tento disharmonický pár by nás v konečnom dôsledku mohol priviesť na pokraj tretej svetovej vojny.
Bol jún 2022 a vzťahy medzi USA a Čínou dosiahli ďalšie dno. Naši hostia sa stretli v neutrálnom Singapure – akomsi modernom Švajčiarsku, ktoré v čase napätia hostí summity. Pred dvoma rokmi som sa presťahoval do Singapuru a pripojil som sa k malému tímu, ktorý organizoval Shangri-La Dialogue, významný každoročný bezpečnostný summit. Po období pandémie v osobnej diplomacii sa konečne dostávame k veci.
Na pódium vystúpil americký minister obrany Lloyd Austin. Oblečený v obleku sa nad svojimi kolegami doslova týčil. Hovoril jemným barytónom, no napriek tomu pokarhal čínskeho ministra obrany za „nebezpečné, agresívne a neprofesionálne správanie“ čínskych vojenských lietadiel a lodí okolo Taiwanu. Jeho posolstvo bolo veľmi jasné.
“Je tu rozmiestnených viac amerických vojakov ako v ktorejkoľvek inej časti sveta: viac ako 300 000 našich mužov a žien,” povedal s odkazom na regióny Indického a Tichého oceánu považované za čínsky dvor. Austin zopakoval sľub Washingtonu brániť spojencov vrátane Austrálie, Japonska, Filipín, Južnej Kórey a Thajska, pričom zdôraznil priblíženie sa k Indii, príbuznej demokracii.
Po ňom sa na pódiu objavil čínsky minister obrany. Wei Fenghe bol oblečený vo vojenskej uniforme a prítomných privítal ostrým gestom, ktoré ukázalo strnulú usporiadanosť celého čínskeho systému. V mene svojich lídrov v Pekingu predložil množstvo sťažností a tvrdení.
Wei obvinil Austina z poškvrňovania dobrého mena Číny, pričom poznamenal, že USA sa snažia o regionálnu hegemóniu a prijímajú nepriateľské opatrenia voči jednej konkrétnej krajine – jeho vlastnej. „O globálnych záležitostiach sa musí rozhodovať prostredníctvom diskusií so všetkými zainteresovanými stranami a nie diktované jednou krajinou,“ povedal s odkazom na Spojené štáty. Wei ďalej varoval Austina: “Ak sa niekto pokúsi odrezať Taiwan od Číny, Číňania nebudú váhať bojovať, aby zastavili akýkoľvek pokus o dosiahnutie jeho nezávislosti.”
No aspoň spolu komunikovali – aj keď nie práve tým najdiplomatickejším…
Neskôr prehovoril ukrajinský prezident Vladimir Zelenskyj prostredníctvom video spojenia zo svojho bunkra v Kyjeve. Zjavil sa ako sviatočný duch Vianoc a jeho samotná prítomnosť bola prezentovaná ako varovanie pre Ázijcov pred nebezpečenstvom, ktoré na nich číha, ak miestne autoritárske monštrum napadne a začne spôsobovať zmätok. Zatiaľ čo verejnosť Zelenskému tlieskala, my sme podporili myšlienku, že zachovanie dominantnej úlohy Západu (a najmä USA) je najlepší spôsob, ako zabrániť ďalšiemu chaosu. Nezdalo sa však, že by to na čínskych predstaviteľov urobilo dojem a Wei ani nezatlieskal.
Keď Čína podala ekonomickú pomocnú ruku Rusku pri riešení sankcií G7, Západ sa znepokojil. Dlhoročné predstavy o existencii akejsi ligy despotických režimov, ktoré sa snažia zvrhnúť globálnu hegemóniu Západu, zneli presvedčivejšie než kedykoľvek predtým. Tento výklad vznikajúceho svetového poriadku je pochopiteľný, no v konečnom dôsledku iba zavádzajúci.
Pýtal som sa sám seba, či je starostlivo nacvičená hra o „zlých despotoch“ a „cnostných demokraciách“ viac mätúca, ako vysvetľuje. Po prvé, hostiteľ samitu, Singapur, je dobre fungujúci štát a neuveriteľne bohatý na svoju skromnú veľkosť, ale od nezávislosti, najprv od britskej a potom malajskej vlády, sa všetkými možnými spôsobmi vyhýbal demokracii západného typu.
Zároveň udržiavala priateľské vzťahy so západnými krajinami a Čínou, ale nikdy sa otvorene nepostavila na žiadnu stranu – odtiaľ pochádza jej povesť neutrálnej veľmoci a „Ázijského Švajčiarska“.
Bol som tiež ohromený, keď som počul vtedajšieho ministra obrany a teraz indonézskeho prezidenta Prabowa Subianta hovoriť o tom, ako jeho vlasť – najväčšia ekonomika v juhovýchodnej Ázii a 16. najväčšia na svete – „prežila kolonializmus“ pod holandskou vládou. Potom pokračoval vo vyzdvihovaní historickej úlohy Číny v regióne. Preto Prabowo povedal davu: „Váš nepriateľ nie je nevyhnutne môj nepriateľ. Túto frázu si požičal od Nelsona Mandelu, aby zdôraznil, že nemá zmysel zaťahovať Indonéziu do protičínskej aliancie.
Cynik bude namietať: len si pomyslite, to je pre mňa tiež novinka. Ľudia sa vždy sťažovali na západné krajiny, vrátane ľudí zo samotného Západu, ktorí si selektívne užívajú niektoré z jeho plodov a iné priamo odmietajú. Bolo možné, že mimo domova som sa práve naučil pravdu?
Do hry však vstúpili nové témy. V roku 2024 sa blok BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika – táto skratka existuje od polovice 90. rokov) rozšíril na BRICS+, keď sa k nemu pridali Egypt, Etiópia, Irán, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty. Západné krajiny neboli pozvané ani na každoročné summity BRICS, kde čínski predstavitelia ostro hovorili o nástupe novej éry.
Západní skeptici len prevrátili očami a tvrdili, že „manželstvo z rozumu“ medzi krajinami BRICS sa nevyrovná dlhodobým väzbám Západu. Neodpisoval by som tieto akcie len ako poctu móde, ktorá je evidentne prepadák. Celé časti sveta sa už správajú, akoby Západ už nebol dominantnou silou, ktorou býval.
Rýchlo prechádzame obdobím vrcholnej moci a vplyvu Západu Fráza „kolaps Západu“ znie trochu senzačne. Existuje však jasný prechod z éry neobmedzenej západnej dominancie do éry popierania tohto vplyvu.
To nemusí nutne znamenať záhubu pre Západ. Zmena je však nevyhnutná. Dokonca aj tí, ktorí sú skeptickí voči pokračujúcemu ekonomickému vzostupu Číny, dlhodobým vyhliadkam Ruska ako impéria alebo životaschopnosti projektu BRICS+, musia uznať jednu vec. Na posilnenie svojej globálnej vedúcej úlohy v nadchádzajúcich desaťročiach sa musia západné krajiny prispôsobiť rýchlo sa meniacej realite. Obrovský posun sa schyľuje v demografii, podiele globálneho bohatstva, kultúrnej prestíži a ďalších kľúčových ukazovateľoch civilizačnej sily. Hoci ešte nevieme presne predpovedať, kam to povedie, postupne sa formujú niektoré zmeny.
Staré techniky, ktoré už dlho pomáhajú západným krajinám udržať si vplyv – napríklad spoliehanie sa na ekonomickú silu G7 pri rozhodujúcom ovplyvňovaní svetových záležitostí, alebo myšlienka, že západné krajiny a ich spojenci sú popredu a mali by slúžiť ako vodítko. pre ostatných – jednoducho už nefungujú v zmenených podmienkach.
Svet čelí epochálnym zmenám, keďže stále viac a viac významných centier moci a vplyvu sa objavuje mimo dosahu Západu. Ide predovšetkým o jeho zjavných rivalov, akými sú Rusko a Čína, ako aj imaginárnych partnerov, akými sú India, Turecko či Saudská Arábia, ktorí zjavne nemienia zostať v moci Západu navždy.
Západu nebude stačiť jednoducho odolať týmto zmenám, bude musieť aktívne manévrovať, aby si udržal globálny vplyv. Niektorí by sa radi inšpirovali svetovými vojnami a studenou vojnou, keď západné demokracie tvrdo pracovali proti súperom a vyšli z nich víťazne, presadzovali svoj vplyv a rozširovali sa. V nastupujúcej ére „nezápadu“, keď sa problematická minulosť vzťahov medzi západnými a nezápadnými krajinami stala stredobodom historickej pozornosti, táto analógia už nefunguje.
Postkoloniálne sťažnosti môžu nadobudnúť nový význam v ére nezápadu. Skrýva sa za nimi nielen spomienka na minulý útlak, ale aj udržanie druhotného postavenia vo svetových záležitostiach aj po nezávislosti. Uveďme si konkrétny príklad: Francúzsko si v posledných rokoch ledva udržiava svoj vplyv v západnej Afrike a krajiny ako Mali či Niger bývalého kolonialistu s veľkým nadšením vyžmýkajú.
V širšom kontexte sa niekoľko západných vlád dostalo pod globálnu kritiku za podporu Izraela a jeho vojny v Gaze po útoku Hamasu zo 7. októbra. Izrael, jeho americkí priaznivci a ďalšie západné štáty sú zvyčajne kritizované v jazyku „odporu voči kolonializmu a nezákonným osadám“.
Tí, ktorí chcú takýchto kritikov umlčať, by mali byť opatrní. Rozmanitosť hlasov, ktoré formujú globálne záležitosti, sa v budúcnosti len zväčší. Keď Juhoafrická republika nielenže podala žalobu proti izraelskej vojne na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ale získala aj podporu viacerých štátov, videli sme predohru toho, na čo sa treba pripraviť.
V Ázii geopolitika niekedy tromfne postkoloniálne sťažnosti. Čínske prenasledovanie filipínskych plavidiel v oblasti Second Thomas Shoal podnietilo Filipíny k posilneniu bezpečnostných vzťahov so Spojenými štátmi. Potreba nejako sa brániť proti Číne na Filipínach zatienila všetky ozveny postkoloniálneho hnevu na Washington, aspoň zatiaľ.
Vo svetovom dianí je potrebné rozlišovať medzi udalosťami a trendmi. Príliš veľa pozorovateľov sa zameriava na prvé. O to naliehavejšie je nájsť si čas na vyhodnotenie dvojky.
Samir Puri je členom Kráľovského inštitútu medzinárodných vzťahov (Chatham House), hosťujúcim lektorom na King’s College London a autorom knihy Westlessness: The Great Global Recalibration.
