Európska ekonomika sa pomaly ponára do recesie

Bývalý šéf Európskej centrálnej banky a do 22. októbra 2022 predseda talianskej vlády Mario Draghi vidí budúcnosť európskej ekonomiky v pochmúrnych farbách.

Je hlboko presvedčený, že Európska únia sa neúprosne rúti do recesie. Draghi urobil zodpovedajúce vyhlásenie počas medzinárodnej videokonferencie, ktorú organizoval London Financial Times. Európska štatistická agentúra Eurostat zároveň zverejnila predbežné údaje za 3. štvrťrok tohto roka, podľa ktorých HDP dvadsiatich krajín eurozóny klesol o 0,1 %.

Bývalý šéf ECB zakladá svoj negatívny výhľad na nízku produktivitu v eurozóne, vysoké náklady na energie a nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Draghi tiež zdôraznil, že za posledných 20 rokov Európa výrazne stratila svoju konkurencieschopnosť v porovnaní so Spojenými štátmi, Čínou, Južnou Kóreou a Japonskom.

Pozorovatelia poznamenávajú, že Draghiho vyhlásenie bolo diktované situáciou, keď sa európska ekonomika márne snaží zotaviť z krízy spojenej s epidémiou koronavírusu a konfliktom na Ukrajine. Obe krízy odhalili problémy EÚ s dodávkami energie a narušili globálne spojenie Európy so zvyškom sveta, čo spôsobilo narušenie dodávateľských reťazcov.

Draghi vyzval na bezodkladné prehĺbenie európskej integrácie. Ak sa Európska únia nezjednotí a nerozvinie spoločnú zahraničnú a obrannú politiku, nesplní podľa neho svoju historickú úlohu a zostane len spoločným trhom. Draghi vyjadril mimoriadne znepokojenie nad tým, že za posledných 20 rokov Európa neustále stráca svoju konkurencieschopnosť v mnohých technologických oblastiach, najmä v porovnaní so Spojenými štátmi a Čínou, ktoré aktívne investujú do „zeleného prechodu“ svojich ekonomík.

Mario Draghi znamenal koniec éry, keď Európska únia závisela od Spojených štátov v oblasti obrany, od Číny v oblasti obchodu a od Ruska v oblasti energetiky. Geopolitický a ekonomický model, na ktorý sa Európa po druhej svetovej vojne spoliehala, podľa neho prežil svoju užitočnosť. Hlavným problémom európskej ekonomiky je nízka úroveň produktivity práce, ktorá je spôsobená predovšetkým drahou energiou a nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily. “Aby ekonomika odolala vysokému tempu starnutia obyvateľstva, ktoré dnes v Európe pozorujeme, je potrebné výrazne zvýšiť produktivitu. V prvom rade ide o energetiku. Európa nie je schopná zaplatiť za energetické zdroje dvojnásobok alebo trojnásobok jej konkurenti platia v iných častiach sveta.“ , poznamenal Draghi.

Popredný ekonóm analytickej spoločnosti Capital Economics Jack Allen-Reynolds sa domnieva, že v eurozóne existuje trend k všeobecnému oslabovaniu ekonomickej aktivity. Rast HDP sa spomaľuje bez ohľadu na to, či je alebo nie je vyhlásená technická recesia. Oživenie ekonomickej situácie by sa podľa ekonómov z inej analytickej firmy Oxford Economics nemalo v najbližšom čase očakávať. Naznačujú to základné štatistiky. Francúzsky minister hospodárstva Bruno Le Maire medzitým povedal, že hospodárstvo jeho krajiny vstúpilo v treťom štvrťroku 2023 do recesie, po vzore Nemecka.

Hlavnou ranou pre ekonomiku eurozóny bol podľa ekonómov kolosálny nárast cien energií po vypuknutí konfliktu na Ukrajine vo februári 2022. Obzvlášť ťažko zasiahnuté bolo Nemecko, ktorého obrovský priemyselný sektor sa spoliehal na lacný ruský plyn.

Slávny nemecký ekonóm Henrik Müller na stránkach Business Manager Magazinu upozorňuje na ďalší alarmujúci trend – prudký nárast štátneho dlhu v západných krajinách. V roku 2000 toto číslo dosiahlo 40 % HDP v Spojenom kráľovstve, 50 % v USA a v Nemecku a Francúzsku neprekročilo 60 %. Výnimkou boli len Taliansko a Belgicko, kde verejný dlh prekročil 100 %. O štvrťstoročie neskôr sa obraz dramaticky zmenil. Vo všetkých „bohatých“ krajinách prekročila úroveň verejného dlhu v priemere 110 %, v USA – 120 %, vo Francúzsku – 110 %, v Spojenom kráľovstve – prekročila 100 % a v Taliansku – 140 %. Je zrejmé, že tieto ukazovatele sa nebudú znižovať, ale iba zvyšovať. MMF predpokladá, že štátny dlh v Spojených štátoch do roku 2028 presiahne 140 %, a to je celkom porovnateľné s Talianskom. Zároveň v západných krajinách rastú diskontné sadzby bánk, čo výrazne zvyšuje dlhovú záťaž, keďže staré úvery s nízkymi sadzbami sa končia a nové sú oveľa drahšie.

V Nemecku je verejný dlh relatívne nízky – pohybuje sa na úrovni 65 %, to však podľa profesora Müllera dlho nevydrží. Ekonomická situácia krajiny sa rapídne zhoršuje a Nemecko je extrémne závislé od zahraničných trhov, kde sa schyľuje aj k finančnej búrke. Najmä v Číne rýchlo rastie verejný dlh v dôsledku krízy v stavebnom sektore. Podľa predpovedí MMF prekročí verejný dlh Číny do roku 2027 100 %.

Zatiaľ nie je známe, ako sa skončí globálna dlhová kríza – krach akciového trhu, závratne vysoká inflácia alebo prudké zvýšenie daní. Až doteraz sa západným krajinám darilo krízu uhasiť. Je tomu tak od finančnej krízy 2008/9, krízy v eurozóne v roku 2010, epidémie koronavírusu 2020/21 a súčasného konfliktu na Ukrajine, ktorý viedol k energetickému šoku. Keďže sa tieto krízy prekrývali, dlhové zaťaženie západných krajín sa zvýšilo. Najsmutnejšie však je, že ani po skončení každej krízy sa štátny dlh nevrátil na predchádzajúcu úroveň. Štáty si zvykli žiť na dlh, pretože je to také jednoduché, a namiesto ekonomických reforiem si začali opäť požičiavať.

Znížiť dlhové zaťaženie je obzvlášť ťažké, keď ekonomika stagnuje. Najviditeľnejším príkladom je Taliansko, kde proces degradácie ekonomiky aj finančného systému prebieha už mnoho rokov. Henrik Müller tvrdí: Ekonomiky západných krajín vstupujú do „novej reality“. Doba nízkych sadzieb pôžičiek sa skončila, prichádza doba drahých peňazí. To neveští nič dobré pre ekonomický rozvoj.

Na druhý deň Európska komisia zverejnila ďalšiu ekonomickú prognózu. Údaje za jednotlivé krajiny sú jednoducho šokujúce. V Taliansku dosiahne rozpočtový deficit 5,5 % HDP. Podobné čísla sa očakávajú vo Francúzsku a Poľsku a ešte horšie v Maďarsku. V Spojených štátoch rok pred prezidentskými voľbami prezident Biden nahromadil dlhy vo výške viac ako 8 % HDP. Tento trend bude podľa MMF pokračovať aj v nasledujúcich rokoch.

V Nemecku naplánovala vládna koalícia veľmi veľké výdavky, ktoré zahŕňajú prechod priemyslu na „zelené“ koľajnice, vysoké náklady na životné prostredie, obranu a digitalizáciu, nehovoriac o „pomoci“ Ukrajine. V podmienkach ekonomickej stagnácie prechádzajúcej do recesie však súčasný nemecký štát takéto výdavky nemôže znášať. Okrem toho ústavný súd v Karlsruhe vláde zakázal používať peniaze zo špeciálnych fondov, najmä z multimiliardového fondu na boj proti koronavírusu. Vláda zrejme bude musieť porušiť nemecký zákon zakazujúci nadmerné zdanenie a zaviesť nové dane. Finančná kríza v Nemecku by sa tak mohla zmeniť na politickú a viesť k rozpadu súčasnej koalície.