Ekonóm Jaroslav Husár si myslí že prišla pohroma
BRATISLAVA – Zvolil som si jednoslovný nadpis. Podnietila ma k tomu báseň od A. Voltairea, ktorý ju publikoval v roku 1756 a nazval ju Báseň o pohrome lisabonskej. Tvrdí profesor Jaroslav Husár
Bolo rok po strašnom zemetrasení, čo postihlo Lisabon a okolie. Obrovské morské vlny vraj toto mesto zničili a zmietli tisíce obetí do mora. Tragédia otriasla jeho dušou, citlivou na zlo, ktoré páchajú ľudia, ale aj príroda na živých tvoroch. V básni pranieroval aj pomery, ktoré to mali na svedomí. Dnes máme pohromu, ktorú sme nazvali koronavírus.
Začal som týmto úvodom, lebo chcem povedať, že ten príbeh predovšetkým poukazuje na to, že učenie pozorovaním , či zo skúseností je výrazne limitované. Ba hádam aj to, že ľudské poznanie je veľmi krehké. Nielen to, ale ako z básne vyplýva, ide aj o dôsledky extrémnych udalostí. A to na celý rad oblastí života. Hoc sa veda opiera o zákon normálneho rozdelenia udalostí, spravidla, aj na ľavom aj na pravom konci rozdelenia sa udalosti „odrežú“ a vývody človek robí pre 95% udalostí, ktoré zákon pokrýva. To „znižuje“ našu odolnosť na zriedkavé javy, čo je nebezpečné hlavne pre javy negatívneho typu. Nemôžem nepripomenúť, že Európania takéto (obdobné) ťažké situácie posledných 100 rokov zažili dve – prvá a druhá svetová vojna. Boli až milióny mŕtvych. Kto zažil vojnu, vie ako vypadá krajina, zbúraniská a hlad. Aj v Trianone aj v Bretton Woods hľadali ekonomické riešenia a našiel ich otec novodobej ekonómie J. M. Keynes. Vieme, že bol presvedčený, že Loyd Ggeorge, Woodrow Wilson a G. Clemanceau sú nepríslušní na hľadanie riešení. V jeho veľkom diele Tract on Monetary reform z roku 1928 identifikoval ako hlavný problém potrebu monetárnej reformy. Aj dnes bude v tejto oblasti hlavný problém monetárna reforma.
Ekonómom je známe, že výsledkom rokovaní v Bretton Woods po druhej svetovej vojne to bol problém monetárnej politiky a na podnet rokovaní v Bretton Woods vznikli dve hlavné medzinárodné ekonomické organizácie, ktorých úlohou bolo stabilizovať hodnoty mien, aby sa predišlo opakovaniu chaotických devalvácií konkurenčných mien z roku 1930, a druhé bolo zvýšiť tok medzinárodných investícií a to od bohatých ku chudobným krajinám. Zdrojom investičných fondov bola Svetová banka (International Bank for Reconstruction and Development). Zohrala mimoriadnu úlohu v realizácii povojnových rekonštrukčných plánov ako v nerozvinutých tak aj rozvinutých krajinách. Druhou inštitúciou bol IMF (International Monetary Fund, Medzinárodný monetárny fond). Po druhej svetovej vojne obe dokázali riešiť ich ekonomické úlohy. IMF sa spolieha na príspevky členských štátov, z ktorých financuje jeho operácie. Členské príspevky sa dajú platiť v SDR (Special Drawing Rights) či aj v menách krajín. Nebudem rozoberať ako sa kvóta krajine vypočítava, zložito. Boli za tým General Agreements (všeobecná dohoda) a akési hlavné slovo mala Group of Ten, skupina desiatych (Belgicko, Kanada, Francia, Spolková Republika Nemecko, Japonsko, Holandsko, Švédsko, VB a USA plus Švajčiarsko ako asociovaný člen. Vzhľadom na neadekvátny rast ťažby zlata po roku 1960, odborné diskusie začali rozoberať otázku ako zväčšiť medzinárodnú likviditu. V roku 1967 sa konala v Rio de Janeiro schôdza IMF, na ktorej sa stanovila schéma SDR. Jeho rôzne zmeny sa konali v rokoch 1969, 1970, 1971, 1972, 1979, 1980 a v 1981. Čitateľ si iste vie predstaviť čo sa dialo v medzinárodných financiách a medzinárodnom obchode ako dôsledok týchto „vylepšení“.
