Dušan Lukášik: Liptov ako kraj je pre mňa ako raj

Finančné noviny hovoria s Dušanom Lukášikom ekonómom a vedcom.

Treba povedať, že hoci je amatérskym fotografom, jeho fotografie sú profesionálne diela.

Z Vašich  aktivít zverejňovaných na sociálnych sieťach za posledné roky je evidentné, že sa veľmi  venuješ fotografovaniu. Zvlášť fotografie z Liptova sú často zaujímavé, majú atmosféru ale často
akoby vyjadrovali aj nevyslovenú myšlienku, či posolstvo. Čo Vás priviedlo k fotografovaniu?

Je to asi zhoda náhod, ktoré dali v posledných rokoch dokopy môj spôsob života s pokrokom v technológiách ale zároveň oživili aj moje spomienky na detstvo, keď som s fotografiou začínal. Sú to ale technologicky úplne iné svety a samozrejme potom aj iné výstupy. Ak si spomenieš na čiernobielu fotografiu, okamžite si začneš spomínať na tmavú komoru, pomerne náročný spôsob stanovenia správnej expozície no a potom po odfotografovaní dlhý technologický proces, kedy až v závere si videl, čo si odfotil, bez možnosti korekcie. Ak si chcel navyše, aby Tvoje dielo aj niekto videl, tak buď to boli výstavy alebo fotografie vychádzali knižne.

Nafotenie, výber fotiek a ich spracovanie, následné knižné vydanie, často doplnené textami – to bol kumšt a kopec práce. Pred týmito umelcami a zároveň špičkovými odborníkmi svojho remesla mám dodnes rešpekt a úctu. Dnešné digitálne technológie umožňujú voliť medzi čiernobielou a farebnou fotografiou jednoduchým filtrom, umožňujú ideálnu expozíciu a čo je hlavné, kompozíciu vidíš v reálnom čase. Navyše kapacita zariadení je tak ohromná, že môžeš vytvoriť behom chvíle celý rad fotografií, pričom máš okamžitú spätnú väzbu priamo na mieste fotografovania.

 

V programovom vybavení fotoaparátu je už umelá inteligencia, ktorá limituje školácke chyby fotografa. Navyše, fotoaparáty sú integrované do mobilov a tak proces vydávania fotografií je extrémne jednoduchý – proste fotografiu umiestniš na sociálnu sieť prakticky obratom. Táto vysoká produktivita práce vo fotografovaní a ekonomická dostupnosť mobilov s pomerne kvalitnými fotoaparátmi spôsobila infláciu fotografovania a preto opäť nastupuje tvrdý výber, ktorý spĺňa profesionálne kritériá. A ako všetkému, buď sa fotografovaniu venuješ profesionálne a fotografiu posúvaš do umeleckého stvárnenia alebo si amatér, možno s amatér s dobrým okom.

Dobre ste to vystihol. Čo ste  myslel tým, amatér s dobrým okom?

Je fakt, že môžeš mať vybavenie aké chceš, ak oko nevidí, tak fotograf bez takého oka síce fotí, ale dobrú fotografiu vytvorí len náhodným spôsobom. Už Martin Martinček hovoril to jeho známe „ oko vidí“. Martin Martinček pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Svoju komoru mal umiestnenú v Kultúrnom stredisku, ktoré dlhé roky viedol otcov brat Ján Lukášik, sám fotograf, ktorý v Povstaní urobil fotografický súbor 350 fotografií, asi najrozsiahlejší súbor z Povstania. Strýko Jano spolu s Ivanom Terenom a Andrejom Sarvašom zabezpečovali vydávanie povstaleckého časopisu Mor Ho!

Aby nebolo toho dosť, dom starých rodičov po mamičke susedil plotom s domom pána Martinčeka a tak môj ujo s ním trávil dlhé susedské debaty o živote, často cez plot. Bol to môj strýko Janko Lukášik, ktorý ma motivoval k fotografovaniu ako malého chlapca. Ako žiak som sa prihlásil do fotokrúžku na ZDŠ, ktorý viedol učiteľ matematiky Ján Líška. Otec mi kúpil Flexaretu a financoval mi aj komoru a filmy.

Flexaret je značka fotoaparátov , vyrábaných spoločnosťou Meopta (do r.1945 Optikotechna) v Československu od roku 1939 do roku 1970 . Ide o mechanické dvojoké zrkadlovky s hliníkovým telom, určené na fotografovanie na zvitkový film – niektoré modely však boli po vložení špeciálneho adaptéra tiež schopné pracovať s kinofilmom 35 mm.

Priznám sa, že až po tom ako technológie dostúpili na súčasnú úroveň som zaradil do mojich aktivít aj fotografovanie a pokusne som publikoval fotky na sociálnych sieťach. To je tá amatérska rovina. Ak sa ale pýtaš na oko, tak to má zrejme celkom iné pozadie. Vysvetľuje to až neurobiológia.

To, čo musí byť nadmerne vyvinuté sú neurobiologické štruktúry mozgu, ktoré zodpovedajú za procesy aktívnej imaginácie. Mne sa zrejme vyvinuli čisto náhodným spôsobom počas hrania hokeja, kde si môj mozog musel vedieť predstaviť dynamický pohyb desiatich hráčov a rýchleho puku. Približne 2%tá ľudí majú zablokovanú funkciu cítenia ( tak ako ja) a tak jedinou možnosťou uspieť bola rozvinúť schopnosť aktívnej imaginácie a myslenia. Nakoniec bol som pomerne úspešný hokejista až do veku včítane juniorov. Preto oko čo vidí viac ako vidí bežný človek je zrejme realitou.

To mi umožňuje nájsť pekné kompozície, či zachytiť momenty, ktoré sa len mihnú a už sa nevrátia. Ak máš túto štruktúru skombinovanú ešte s efektom zvýšenej intenzity pamäťového zápisu, potom máš predpoklady na to, že vieš riešiť zložité problémy, ak máš na to motiváciu. Mal som ešte jeden impulz. Keď prechádzaš krajinou ako turista, zvyčajne krajinou prejdeš a nezachytíš detaily, ktoré robia prostredie zaujímavým. Ak ale ideš krajinou a vyhľadávaš detaily a kompozície, celkom ináč vnímaš prostredie a akoby si tie momenty vrýval do pamäte.

Aj pri fotografovaní platí, že čím viac fotografií spravíš, tým skôr začneš vytvárať harmonické kompozície s príslušnými detailmi, ktorá majú šancu zaujať diváka. Ale aj tu existuje zásada, musíš fotiť pre seba a svoje potešenie a pokiaľ fotografia zaujme a poteší aj druhého, je to dodatočný bonus. Nemyslím si, že ak fotografuješ kvôli druhým, môžeš dosiahnuť takéto vyjadrenie. Fotografia musí stvárniť aj spôsob vnímania prostredia samotným fotografom. Nie je žiadny problém, ak je fotografia dotvorená modernými technickými prostriedkami tak, že sa stáva umeleckým dielom. Je to proste vyjadrenie osoby a jeho vnímanie priestoru či motívu cez fotografiu, ktorá často nepotrebuje slová.

Na Vašej  stránke sa často objavujú fotografie z Liptova a všimol som si, že veľmi rád fotografujete  Kriváň. Prečo? Som rodák z Liptova, okrem vysokej školy žijem celý život na Liptove a tak Liptov je miesto kde
patrím. Je len symbolické, že Kriváň ako náš národný symbol dominuje z východnej a severnej strany Liptovu. Môj školiteľ na vysokej škole docent Paľo Macko pochádzal z Východnej. V jeho pracovni či v laboratóriu bol Kriváň na každom voľnom mieste, či na stene alebo na dverách skríň. Kriváň je pre fotografa na Liptove droga. Obrazne povedané, každý deň urobím aspoň jeden záber na Kriváň. Na Liptove máme aj ďalšie ikonické vrchy. Na západe je to Veľký Choč, skutočne majestátny vrch, ktorý uzatvára Liptov zo západu.

Na juhu je zas Kráľova hoľa, Ďumbier a Chopok. Nuž a dolín a prírodných krás je na Liptove toľko, že keď sa ma pýtajú v zahraničí odkiaľ som, tak moja odpoveď je „ z raja“. Keď to vysvetlím, zvlášť tam, kde sú púšte, tak to ľudia chápu. V jednom hoteli som bol až tak populárny, že ma volali Mr. Paradise.

Popri prírodných krásach má Liptov aj samostatnú architektúru dreveníc, ich urbanistické zasadenie do prírody, čo tvorí často malebnú dedinu. Často fotím kostoly, ako dominanty v dedinách, ako symboly našej kultúry. Sú to skvostné diela architektúry a zároveň nositelia odkazu našich predkov. Krásne súbory fotografií mám z Oblazov v Kvačianskej doline, dreveníc z Hút či Veľkého Borového ale nádherné prostredie je aj v Pribyline, či na Liptovskej Kokave.

Liptov mám tematicky sfotený tak, ako som ho spoznával počas mojich turistických vychádzok. Aj preto je lepšie zoznámiť sa s jedným miestom na viacerých fotografiách, ako sa snažiť naraz spoznať
celý Liptov. Ak by som Ti mohol navrhnúť, mohli by sme začať tým našim symbolom a zároveň ikonickým skvostom- Kriváňom.