Desatina ekonomiky sveta ušla do daňových rajov

Ekonómovia najradšej skúmajú to, čo sa netýka bohatých, alebo tých, čo rozhodujú. Nie je to tak v Spojených štátoch amerických. Nedávny výskum National Bearau of Economic Research (NBER) ukázal, že 10 % svetového hrubého domáceho produktu (HDP) je vo firmách registrovaných v daňových rajoch. Pre ich označenie sa používa anglický pojem off shore company.  HDP je ročný súčet hodnoty služieb a vyrobených tovarov.

Množstvo majetku schovaného pred daňami sa podstatne rozlišuje. V škandinávskych krajinách sa nikto pred daňami neskrýva. V krajinách Perzského zálivu, Latinskej Ameriky, ale aj v Rusku to môže by až 60 % HDP. Evidencia aktív v daňových rajoch, prudko mení obraz o majetkovom rozvrstvení, ktoré je založené na národných údajoch o zaplatených daniach.

Daňový raj

Daňový raj, alebo daňová oáza (off shore – za brehom) je krajina, alebo územie so zvláštnymi podmienkami registrácie pre zahraničné firmy. Medzi podmienky registrácie patria nízke, alebo nulové dane, jednoduché účtovné pravidlá, ale aj možnosť schovať skutočných majiteľov podniku. Daňové raje sa preto používajú pre kriminálnu činnosť pranie, špinavých peňazí, korupciu, alebo pre podvodné finančné operácie.

Podstata

Ako to funguje? Firma pôsobiaca v určitej krajine prenáša svoje sídlo a kapitál do daňového raja. Vo svete je približne 50 krajín a území, ktoré sa dajú považovať za daňový raj. Podľa niekoľkých odhadov, množstvo aktív, ktoré sa nachádzajú na účtoch finančných inštitúcií s daňových rajoch, môže dosahovať 32 biliónov amerických dolárov (USD). Na Slovensku majú sídlo v daňových rajoch najväčšie finančné skupiny.

Termín daňový raj sa objavil po prvý raz v jednom z denníkov vychádzajúcich na východnom pobreží USA koncom päťdesiatych rokov. V jednom z článkov v médiách sa hovorilo o finančnej organizácii, ktorá sa vyhla finančnej kontrole zo strany vlády Spojených štátov tak, že si vybrala geografické sídlo za brehmi USA. Odtiaľ pojem off shore, ktorý sa prekladá doslovne za brehom a obrazne daňový raj.

Finančné schémy podobné na súčasné fungovanie daňových rajov pochádzajú z čias starého Grécka, keď sa zaviedla dvojpercentná dovozná a vývozná daň. Aby sa kupci vyhli plateniu daní, Feničania a Gréci začali obchádzať Atény na vzdialenosť dvadsiatich míľ. Čoskoro začali ako daňové raje využívať malé ostrovy, kde dovážali kontraband.

V 15. storočí boli vo Flámsku veľmi malé obchodné obmedzenia. Z toho dôvodu bolo pre anglických kupcov výhodnejšie dovážať a predávať vlnu vo Flámsku a nie v Anglicku, kde boli oveľa vyššie dane. V USA sa začalo vyhýbanie daniam začalo používať od 18. storočia. Obchodníci sa pokúšali obchodnú činnosť riadiť od 18. storočia cez Latinskú Ameriku.

Neskôr sa prototypom súčasných daňových rajov stalo Švajčiarsko. V čase, keď chcelo Švajčiarsko pritiahnuť kapitál do svojej ekonomiky, vytvorila krajina centrá výmeny peňazí a vypracované inštitúty bankového tajomstva. Preto sa krajina stala útočiskom zahraničného kapitálu. Prijal sa zákon, podľa ktorého mali švajčiarske banky len viesť účtovníctvo účtov, ale zakazoval im komukoľvek  odhaliť majiteľov účtov.

Bohatstvo

Objem aktív a bohatstva, ktoré sa nachádzajú v daňových rajoch za posledných štyridsať rokov stúpol. Podľa predbežných odhadov NBER sa 8 % finančného bohatstva domácností sústreďuje v daňových rajoch. Je to približne 10 % svetového hrubého domáceho produktu, alebo 5,6 bilióna USD.

Lídrom medzi daňovými rajmi je Švajčiarsko. Na túto krajinu pripadá 45 – 50 % aktív v daňových rajoch. V posledných rokoch, keď na scénu prišli daňové raje v Ázii, ale aj pre to, že vlády vytvorili opatrenia pre obmedzenie pôsobenia daňových rajov, podiel Švajčiarska sa znížil na 30 %. Na druhom mieste z hľadiska významu sa nachádza Hong Kong. Od čias svetovej finančnej krízy objem aktív registrovaných v tomto daňovom raji stúpol šesťnásobne.

Od roku 2016 rad jurisdikcií, vrátane Švajčiarska, Luxemburska, Normandských ostrovov, začali poskytovať informácie o veľkosti aktív, ktoré sa nachádzajú v ich bankách a majú ich tam obyvatelia iných krajín. Dodatočné informácie poskytli rôzne úniky informácií. Bez ohľadu na to sa tieto informácie nedajú považovať za úplné. Je to preto, lebo údaje zohľadňujú len bankové vklady, ale nie cenné papiere, ako sú obligácie a podiely vo fondoch.

Okrem toho sa pri rôznych finančných operáciách v daňových rajoch používajú firmy existujúce len jeden deň. Tie sa dajú napríklad registrovať v Britských panenských ostrovoch a v Paname. Je to jav, ktorý sa začal v polovici prvého desaťročia nového tisícročia.

Ako je známe výskumníkom z NBER, objem aktív v daňových rajoch sa pre rôzne krajiny značne odlišuje. Najmenej peňazí schovávajú pred daňovými úradmi obyvatelia Škandinávie. Je to menej ako 2 % HDP. Pre strednú a východnú Európu sa tento ukazovateľ rovná 15 % HDP. Najväčší podiel peňazí ukrytých v daňových rajoch má Ruská federácia, krajiny Perzského zálivu a Latinskej Ameriky. Je to približne 60 % HDP.

Objem aktív v daňových rajoch nezávisí od daňových faktorov alebo systému riadenia štátu. Na konci rebríčka s množstvom aktív, ktoré sa nachádzajú v daňových rajoch sú štáty s nízkymi, ale aj vysokými daňami. Na čele rebríčka boli krajiny s tradičnými demokraciami. Dôležitými faktormi sú napríklad geografická blízkosť k daňovým rajom, ale aj špecifické trendy vo vývoji jednotlivých krajín.

Evidencia štatistických údajov z daňových rajov mení obraz globálnej nerovnosti, ktorá sa tradične vypočítava na základe údajov daňových úradov. Približne 80 % aktív v daňových rajoch patrí 0,1 % domácnostiach, približne 50 % patrí horným 0,01 %. V Rusku mohol objem týchto aktív dosiahnuť 60 % HDP. V Číne tento ukazovateľ neprevyšuje 2,3 %. Štatistiky sú neúplné, čo komplikuje pokusy ohodnotiť svetové bohatstvo.