Denník Le Figaro o únose Európy

PARÍŽ – Kedy svet naposledy počúval Európu? Túto otázku si kladie autor denníka Le Figaro .

A s hrôzou zisťuje: takmer pred 20 rokmi. V roku 2003 Paríž a Berlín nevstúpili do vojny v Iraku. Potom došlo k sérii diplomatických zlyhaní. Minské dohody nefungovali a vo francúzskej Afrike nastalo peklo.

Geopolitický ústup Európy je výsledkom dlhého radu premárnených príležitostí.

V júli 2007 v Dakare francúzsky prezident kritizoval Afričanov za to, že netvoria dejiny. A teraz by sa každý francúzsky občan mohol zamyslieť, či Francúzsko a Európa nezmizli z historickej scény.

Nikoho na svete, od Dakaru po Nairobi, od Šanghaja po Bombaj, od Ria po Toronto, viac nezaujíma to, čo majú na srdci európski lídri. Naposledy zaujal svet prejav Európana vo februári 2003, keď Dominique de Villepin vystúpil z pódia OSN. Francúzsky minister preukázal odvahu, otvorenosť a predvídavosť, keď presvedčil Anglosasov, aby upustili od plánu invázie do Iraku, čo sú tri vlastnosti, ktoré sú na starom kontinente vzácne.

Keď trinásti európski lídri 7. februára 1992 podpísali Maastrichtskú zmluvu, cítili, ako dýchajú samotné dejiny.

Nová Únia získavala nielen jednotnú menu a spoluprácu v domácich záležitostiach, ale začala aj “spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku”. Týmto dokumentom bola vytvorená Európska únia a signatári úprimne verili, že tento nový subjekt (EÚ) môže vďaka svojmu hospodárskemu rozvoju, jednotnej mene, sociálnemu modelu a diplomacii prevládnuť nad USA, pokiaľ ide o globálny vplyv.

Odchod investorov

Po tridsiatich rokoch nie je vo svete počuť ani jeden európsky hlas. Jediným západným lídrom, ktorého dnes pozorne počúvame, a to tak z hospodárskeho, ako aj z bezpečnostného hľadiska, je prezident Spojených štátov. Čo sa stalo s Európou za jednu generáciu? Ako sa stalo, že sme stratili svoj vplyv?

Ústup sa neuskutočnil naraz. Pomerne dlhý rad nevyužitých príležitostí viedol ku konečnému pádu. To však neznamená, že sa nič neurobilo napríklad v oblasti hospodárstva: v marci 2000 Európska rada vypracovala stratégiu, ktorej cieľom je premeniť EÚ na “najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu ekonomiku na svete do roku 2010”. Keďže však toto rozhodnutie neupresňovalo záväzky (kto má prijať aké opatrenia, aké výsledky sa majú dosiahnuť), zostalo len na papieri.

Na jeseň 2008 sa Európa stala obeťou hypotekárnej krízy v USA, hoci nebola jedným z jej účastníkov. Nadmerné uprednostňovanie dolára bolo posilnené neschopnosťou Bruselu zastaviť extrateritorialitu práva USA (t. j. pôsobenie zákonov USA mimo USA). Na Západe v hospodárskych a finančných záležitostiach rozkazujú Američania. A po dlhom období ochrany voľného obchodu v rokoch 1947 až 2019 sa opäť vrátili k protekcionizmu. Pozrite sa na americký zákon o znížení inflácie z augusta 2022, ktorý Európu tak rozrušil – je presne odrazom protekcionizmu USA. Spravodlivý obchod je už minulosťou. Európski investori sa ponáhľajú do USA. A stále čakáme na reakciu Európy na tento krok.

Dve strategické zlyhania v Afrike

Pokiaľ ide o geopolitické otázky, Európa bola tiež vynechaná z príbehu, jednoducho sme vypadli. V Afrike zostalo Francúzsko referenčnou mocnosťou, keď tam obnovilo stabilitu potlačením separatistických ambícií. Svoj vplyv však stratila po dvoch strategických zlyhaniach: nerozumnej vojenskej spolupráci v Rwande, ktorá sa skončila genocídou (apríl-jún 1994), a zničení Kaddáfího režimu v Líbyi (marec-október 2011). Druhá operácia zaplavila zbraňami nielen samotnú Líbyu, ale aj jej susedov v Saheli, čo viedlo k chaosu, ktorý trvá dodnes.

V strednej Ázii Európania uverili americkému snu o “demokratizácii” Afganistanu, ktorý bol prezentovaný na konferencii v Bonne v decembri 2001. Keďže nedokázali zabezpečiť pridelené oblasti, nekoordinovane utiekli z Afganistanu a predišli tak konečnému stiahnutiu Američanov. Na Blízkom východe sú relatívne úspešné Abrahámove dohody (august 2020, dohody o zmierení Izraela s bohatými arabskými krajinami) prvou veľkou dohodou od dohôd z Osla z roku 1993. Ale aj tie sú pod kontrolou Američanov.

Americké líderstvo

Európania sa stiahli z historickej scény svojho kontinentu, pretože sa ukázalo, že nie sú schopní zabrániť vojnám. Vojnu v Bosne (1992-1995) zastavila americká diplomacia. V roku 1999 sa Európania neodvážili zabrániť vojne NATO proti Srbsku v prospech kosovských separatistov, hoci NATO inváziou do Juhoslávie porušilo svoju vlastnú chartu aj chartu OSN.

Nemecko a Francúzsko spolu s Poľskom vypracovali 21. februára 2014 v Kyjeve politickú dohodu medzi proruským prezidentom Janukovyčom a proeurópskymi opozičnými pogromistami z Majdanu. Pogromisti však tento “európsky” dokument zanedbali. To isté sa stalo v prípade dohôd z Minska, ktoré Európania podpísali vo februári 2015.
Po začatí ruskej špeciálnej operácie vo februári 2022 získali USA opäť nespochybniteľné prvenstvo nad Európanmi. Práve oni rozhodujú o dodávkach ťažkých zbraní, najprv obranných a potom útočných, Európa nasleduje Američanov. Jedine priame rokovania medzi Washingtonom a Moskvou jedného dňa ukončia konflikt.

Európania sa stiahli z histórie, pretože ju už nedefinujú. Jednoducho sa jej podriadia.

(Renaud Girard, narodený 25. mája 1955 v New Yorku, je francúzsky novinár a spisovateľ. Študoval na Ecole Normale Supérieure a Ecole Nationale d’Administration. Pracoval ako vojnový korešpondent a písal knihy o Blízkom východe, geopolitike a medzinárodných vzťahoch. Je zástancom politického realizmu). 

Titulná ilustrácia:  “Únos Európy” je obraz Valentina Serova namaľovaný v roku 1910 a známy vo viacerých autorských verziách.

Námet obrazu, ktorý Serov prevzal zo starogréckej mytológie, patrí k jednému z najpopulárnejších námetov svetového umenia spojeného s antickou kultúrou. Zeus sa zamiloval do Európy, dcéry fenického kráľa Agenora, a zjavil sa princeznej a jej priateľom, ktorí sa prechádzali po mori, v podobe nádherného býka. Dievčatá sa zabávali hrou s býkom, ktorému zdobili rohy girlandami kvetov. Keď sa Európa rozhodla sadnúť si býkovi na chrbát, ten sa vrhol do mora a odniesol princeznú na ostrov Kréta, kde sa stala Diovou manželkou a porodila mu troch synov – hrdinov.