Dav: strata seba samého, infekcia, hypnóza
Jedným z prvých sociológov a sociálnych psychológov, ktorí definovali psychológiu masy, alebo ak chcete davu, bol Gustave Le Bon (1841 – 1931). Medzi jeho najznámejšie práce patrí Psychológia davu, ktorá vo Francúzsku vyšla po prvý raz v roku 1895. O dva roky ju preložili do češtiny.
Svoju koncepciu vypracoval v súvislosti s Veľkou francúzskou buržoáznou revolúciou (1789 – 1799), ktorej cieľom bolo odstránenie kráľovskej absolutistickej moce. Jej ťažiskom bolo správanie sa davu. Dav je podľa neho súbor indivíduí, ktoré sú pripravené individuálnou pripravenosťou k činnosti, ktorá vyplýva z faktu rozplynutia indivídua v mase (dave) a jeho rezignáciou na sebakontrolu. Je to zhromaždenie, ktoré ľahko podlieha sugescii a nie je schopné vytvoriť si vlastný názor na nič, lebo každý názor sa davu prináša z vonkajšieho prostredia.
Veľký význam v teórii davu Gustava Le Bona majú vodcovia davu, ktorí dokážu pracovať s davovou sugesciou. Vnútia davu myšlienku tak, že ostatní ju považujú svoju vlastnú. Dav aktivizuje spiace, ci utlmené inštinkty. Ten kto je obklopený davom sa chová iným spôsobom, zväčša horšie. Prebúdzajú sa v ňom nízke pudy a zlé vlastnosti. Na predpokladanom civilizačnom rebríčku klesá nižšie ako individuálny jedine. Z človeka sa obrazne povedané stáva zver.
Medzi základné vlastnosti davu patrí anonymita, nemožnosť potrestania, nákaza pri rozširovaní názoru a možnosť zhypnotizovania. Dav sa dá prinútiť vidieť niekde aj to čo tam v skutočnosti vôbec nie je. Dav má snahu okamžite premeniť svoje myšlienky na činy.
Psychológia davu sa podobá na správanie sa divochov, či žien, alebo detí. Ľudia v dave sú podráždení, impulzívni, neschopní premýšľať a pozerať sa na myšlienky kriticky, precitlivení. Ľudia v dave sa správajú premenlivo, pretože reagujú na jednotlivé impulzy. Dav nemá pochybnosti o „svojej“ pravde. Dav sa správa „od extrému do extrému“. Akékoľvek podozrenie sa stáva očividným faktom. Davy si vážia silu, prinajmenej v myšlienkach, názoroch. Myšlienky davu sú kategorické, ale nemajú medzi sebou žiadnu väzbu.
Dav je schopný vnímať len obrazy, symboly, zjednodušenia. Čím jasnejší a jednoduchší je obraz, tým lepšie sa vníma. Zázračné, magické a legendárne, sa vníma lepšie ako logické a racionálne. Vzorce oblečené do slov, zbavujú dav povinnosti rozmýšľať. Vzorce sú nemenné, ale slová do ktorých sa premenia musia byť aktuálne. Ak sú aj tie najstrašnejšie činy zaobalené do „sladkých“, či „ľubozvučných“ slov ako kedysi boli sloboda, rovnosť a bratstvo, dnes sú to sloboda, demokracia a hodnoty, sa vnímajú s úctou. Dav ide nie k tým, čo mu ponúkajú očividné veci, ale k tým čo prinášajú kúzelnú ilúziu.
