Čo sa deje v Spojených štátoch obkľúčených vírusom, dostal som automaticky 1 200 USD

FOSTER CITY  – Je to už štvrté krátke rozprávanie o živote počas pandémie koronavírusu v USA. Koľko ich ešte bude? Ťažko povedať. Čoraz viac sa odkladá koniec tohto pre obyvateľstvo USA ťažkého procesu.

Najprv si povieme o mojich osobných pozorovaniach a potom trochu o tom ako Američania hodnotia svoju ekonomickú situáciu a ako vnímajú svoje perspektívy.
Predovšetkým poznamenám, že za mesiac mojej vlastnej izolácie sa zmenilo moje vnímanie času, a zrejme sa zmenilo pre mňa zvyčajný fyzický a komunikačný priestor. Nikde nepracujem a žijem v malom meste. Prečo sa zmenil môj pocit času a priestoru?

Nedávno boli pre mňa boli bežné výlety do obchodov s potravinami. Moja žena a ja sme pravidelne navštevovali lekárov, niekedy sa stretávali s priateľmi alebo v malých reštauráciách. Keď šli vonku, mohli sme sa stretnúť s priateľmi a vymeniť si s nimi nejaké správy. Teraz sa toto všetko znížilo na minimum alebo jednoducho zmizlo z našich životov. A to, čo sa zachovalo, je naplnené nie najlepšími znakmi noviniek.

Nedávno som bol u očného lekára. Je to klinika Stanfordskej univerzity. Niekoľko hodín pred určeným termínom mi telefonovali. Pýtali sa či nemám teplotu, ale iné symptómy koronavírusu. Potom ma upozornili: len v maske a v rukaviciach. Tak som teda aj prišiel. Keď som vstúpil na pôdu polikliniky, dostal som sa do rúk sestričky. Pýta sa ako sa cítim, meria mi teplotu. Viac ako desať rokov som pacientom tejto kliniky, Poznám mnohých, mnohí ma poznajú. Počujem známy hlas techničky Márie z Filipín. „Ako sa máš Boris?“ Podáva mi masku. Vidí, že mám svoju, ale dáva mi ďalšiu. Pre každý prípad. Je to nedostatkový materiál.

Idem na druhé poschodie. Je tam veľká čakáreň. V nej niekoľko recepčných. Všetky v maskách. Na podlahe je plastická tabuľka. Sú na nej slová: „Stoj tu!“ Je to preto, aby zamestnankyne boli chránené pre blízkym kontaktom s pacientmi.

Jedna z nich na prosí mávnutím ruky podísť bližšie. Zisťuje či som v posledných dňoch nezmenil adresu, číslo telefónu, a čo je najdôležitejšie poisťovňu. Nič sa nezmenilo, môžem teda čakať na lekára. Nikto iný nečaká. Rozvrh hodín sa výrazne zmenil. Je tak málo pacientov, aby sa nemuseli hromadiť v čakárni. Čakal som nie viac ako minútu, S dávno mne známou sestričkou idem do ambulancie. Najprv o koronavíruse, potom o očiach. Potom prichádza asistent lekára. Až potom samotný lekár. Žiadne podávanie rúk. Ideme k veci. Trvá to nie viac ako pol hodinu.

Niekoľko dní som vôbec nechodil vonku. Uvoľnil som sa, leňošil. Niet formálneho zákazu. Na našej ulici bolo málo. V súčasnosti, niet takmer nikoho. Je to aj preto, lebo každý si vyberá svoju trasu pohybu tak, kde je najmenšia pravdepodobnosť, že niekoho stretne. Všetci sú v maskách, keď sa jeden človek približuje k druhému, prejde k opačnému kraju chodníka a pri stretávaní sa otočí k nemu chrbtom. Dnes je to gesto úcty neznámemu človeku. Keď vidíme na horizonte známeho, zakývame mu rukou a snažíme sa jeden k druhému nepribližovať. V nie veľkom parku, ktorý nemôžem neobísť, niekedy vidím majiteľov psíkov a rodičov s deťmi. Kedysi boli s deťmi mamy. Dnes sú to otcovia. Pracujú doma.

Začal fungovať program prezidenta. Každý dospelý dostal na účet 1 200 USD. Nikam nemusel telefonovať a ani chodiť. So ženou sme dostali 2 400 USD a niečo aj na pokrytie inflácie. Tej čo prišla, ale aj tej čo príde.

Ktosi zo známych nám zatelefonoval a povedal, že pre seniorov, ľudí starších ako 65 rokov je otvorený program bezplatných dodávok potravín. Nie sú to objednávky za peniaze, ale skutočne zadarmo. Dali mi adresu a meno zodpovedného človeka.

Zatelefonoval som im. Povedali mi, že majú málo automobilov, že budeme čakať pár týždňov. Povedal som im: „Pár, tak pár…“ Avšak o niekoľko týždňov priviezli zemiaky, cibuľu, karfiol, ryžu, makaróny, mrazené kurča, niekoľko jabĺk a pomarančov.
Potravín je veľa. Chladničku sme nemali prázdnu. Časť potravín sme dali susedom. O dva týždne nám doviezli skoro to isté.

Osobná komunikácia sa obmedzila na telefón. Diskusie sú nudné. Väčšinou sa diskutuje o koronavírusových témach. Všetko je to veľmi jednoduché. Kalifornia je jedným z najinfikovanejších štátov krajiny. A náš okres San Mateo county patrí medzi lídrov. O čom by sme sa ešte aj rozprávali? Čo by sme mali ešte prežívať? Chápeme, že je to na dlho… O živote v Amerike sa dozvedáme z televízie. Veľa informácií je v Internete. Ani netreba hľadať. Predplať si správy a všetko budeš vedieť.

Denne, dokonca dva-tri razy do dňa, elektronickou poštou prichádzajú správy o výsledkoch výskumoch verejnej mienky v celej krajine, ktoré robí Gallup Organisation.
Monitorujú vzťah dospelých Američanov ku COVID-19. Medzi hlavné témy patrí ekonomika. Je tam aj politika a každodenný život. Všetko je maximálne jednoduché. Jeden, či dva grafy, ktoré ilustrujú vývoj vnímania obyvateľstvom ekonomických reálií a stručné komentáre.

Pre niekoľkými dňami informovali o výsledkoch výskumu, ktorý sa robil v druhej polovici apríla. Podstata vzťahu ľudí k ekonomike sa vyjadruje dvomi kľúčovými slovami: „znepokojenie“ a „nádeje“. Znepokojenie nad súčasným stavom a chápanie toho, že lepšie môže byť len na jeseň.
Napríklad asi polovica, teda 49 % respondentov hovorí, že najbližších pol roka bude stúpať nezamestnanosť, ale 44% opýtaných tvrdí že sa zmenší. V hodnoteniach inflácie je pesimizmus. Viac ako polovica (56%) obyvateľov predpokladá, že bude stúpať a len pätina verí jej pokles.

Ratingy americkej ekonomiky v hodnoteniach obyvateľov sa od polovice marca zhoršujú. Podiel tých, či si myslia, že ekonomika sa rozvíja sa znížila z 61 % na 22%. Odvtedy je hodnotenie na nízkej úrovni. Rýchlo prišlo aj uvedomenie si toho, že ekonomika slabne. Štyria z desiatich (43%) hodnotili ekonomickú situáciu ako zlú. Tretina (33%) respondentov si myslí, že je priemerná. Len 23 % respondentov si myslí, že situácia je dobrá, alebo výborná.

Podľa odborníkov, v súčasnosti dnes nie je v nedávnej pamäti Američanov najhoršia ekonomická situácia. Je však ťažké povedať, ako dlho táto nálada vydrží.

Boris Doktorov, Foster City, California

(Písané špeciálne pre Finančné noviny)