Čo nie je tak s bankami, potrebná oprava systému
LONDÝN – Štrnásť rokov po globálnej finančnej kríze sa znova a znova kladú otázky o zraniteľnosti bánk, píše The Economist. Prudký pád Silicon Valley Bank poukázal na jednoznačne podceňované riziko v rámci celého bankového systému.
V dôsledku zvyšovania úrokových sadzieb sa banky stali neudržateľnými. Je načase celý systém opäť opraviť. Ešte pred desiatimi dňami sa mohlo zdať, že banky sa zotavili z hroznej finančnej krízy v rokoch 2007 – 2009. Teraz sa však ukázalo, že sú stále schopné naháňať nám strach a paniku. Hromadný krach banky Silicon Valley Bank (SVB) 9. marca viedol k tomu, že vklady v hodnote 42 miliárd dolárov zmizli v priebehu jediného dňa. SVB bola len jednou z troch amerických úverových inštitúcií, ktoré skrachovali v priebehu jedného týždňa. Regulačné orgány museli cez víkend horúčkovito pracovať na tom, aby vymysleli recept na záchranu. Napriek tomu sa klienti stále znova obávajú o bezpečnosť svojich peňazí.
Investori sú vystrašení. Celková trhová hodnota amerických bánk klesla tento mesiac o 229 miliárd USD, čo predstavuje pokles o 17 %. Výnosy štátnych dlhopisov prudko klesli a trhy teraz očakávajú, že Federálny rezervný systém (Fed) začne v lete znižovať úrokové sadzby. V Európe a Japonsku ceny bankových akcií tiež klesli. Akcie Credit Suisse, ktorá čelí inému druhu problémov, sa 15. marca prepadli o 24 % a banka sa už 16. marca obrátila na švajčiarsku centrálnu banku so žiadosťou o podporu likvidity. Štrnásť rokov po globálnej finančnej kríze sa opäť vynárajú otázky o zraniteľnosti bánk a o tom, či regulačné orgány neboli zaskočené.
Prudký pád SVB poukázal na zjavne podceňované riziko v rámci celého bankového systému.
Keď boli úrokové sadzby nízke a ceny aktív vysoké, kalifornská banka hromadila dlhodobé dlhopisy. Potom FED zvýšil sadzby (najvýraznejšie za posledných štyridsať rokov), čo spôsobilo pokles cien dlhopisov a obrovské straty banky. Podľa amerických kapitálových pravidiel sa od väčšiny bánk nevyžaduje, aby zohľadňovali klesajúce ceny dlhopisov, ktoré plánujú držať do splatnosti. Iba veľmi veľké banky sú povinné oceňovať všetky svoje dlhopisy, ktoré sú k dispozícii na obchodovanie, trhovou hodnotou. Ako však ukazuje situácia v SVB, ak banka zaváha a musí dlhopisy predať, nepriznané straty sa stávajú reálnymi.
V americkom bankovom systéme sú tieto neuznané straty obrovské – na konci roka 2022 dosiahnu 620 miliárd USD, čo zodpovedá približne tretine celkového kapitálu amerických bánk. Našťastie sú iné banky oveľa ďalej od priepasti ako SVB. Rastúce úrokové sadzby však spôsobili zraniteľnosť celého bankového systému.
Finančná kríza v rokoch 2007 – 2009 bola dôsledkom neuvážených úverov a krízy na trhu s nehnuteľnosťami. Pokrízové regulačné opatrenia boli preto zamerané na obmedzenie úverového rizika, ako aj na zabezpečenie toho, aby banky skutočne disponovali aktívami, pre ktoré by sa našli reálni kupci. Podporovali banky v nákupe štátnych dlhopisov – veď nikto nie je bonitnejší ako strýko Sam a nič sa počas krízy nepredáva tak dobre ako štátne dlhopisy.
Inflácia a úrokové sadzby boli dlhé roky nízke, takže málokto uvažoval o škodách, ktoré by mohli vzniknúť bankám, keby sa globálne prostredie náhle zmenilo a hodnota dlhodobých dlhopisov klesla. Táto volatilita sa počas pandémie, keď banky zaplavili vklady a FED svojimi simulačnými opatreniami napumpoval hotovosť do bankového systému, len zvýšila. Mnohé banky začali vklady využívať na nákup dlhodobých dlhopisov a štátom garantovaných cenných papierov krytých hypotékami.
Mohlo by sa zdať, že nerealizované straty sú irelevantné. Jedným z problémov je, že banka kúpila dlhopis za peniaze iných ľudí, zvyčajne za vklady. Ak chceme dlhopis držať do splatnosti, musíme ho vyrovnať vkladmi, pričom konkurencia o vklady sa s rastom sadzieb zvyšuje. V najväčších bankách, ako sú JPMorgan Chase alebo Bank of America, sú klienti konštantní, takže rastúce sadzby majú tendenciu zvyšovať svoje príjmy prostredníctvom úverov s pohyblivou úrokovou sadzbou.
Naopak, približne 4 700 malých a stredných bánk, ktorých celkové aktíva dosahujú 10,5 bilióna USD, musí svojim vkladateľom vyplácať vysoké sumy – a to všetko preto, aby si svoje peniaze nevybrali. V dôsledku toho marže týchto bánk klesajú, čo pomáha vysvetliť, prečo ceny akcií niektorých bánk klesli.
Spomeňme ešte jeden problém, ktorý sa týka bánk všetkých veľkostí. V čase krízy môžu vkladatelia, aj keď sú raz lojálni, svoje vklady vybrať, čo núti banku pokryť odlev vkladov predajom aktív. V takom prípade by sa straty banky hromadili; jej základné imanie by v súčasnosti mohlo vyzerať celkom dobre, ale jeho veľká časť by sa zrazu stala účtovnou fikciou.
To je znepokojujúca perspektíva. Vysvetľuje dôvody, prečo Fed minulý víkend konal tak tvrdo. Od 12. marca bol ochotný požičiavať proti bankovým dlhopisom. Kým predtým znižoval hodnotu zábezpeky, teraz bude ponúkať úvery až do výšky nominálnej hodnoty dlhopisov. V prípade niektorých dlhodobých dlhopisov to môže znamenať zvýšenie trhovej hodnoty o viac ako 50 %. Vzhľadom na túto veľkorysosť je takmer nepredstaviteľné, že by nerealizované straty z bankových dlhopisov viedli ku krachu. Čo znamená, že vkladatelia banky nemajú dôvod vyberať svoje vklady.
FED má pravdu, keď požičiava proti dobrému kolaterálu, aby zabránil vkladateľom vybrať si svoje peniaze. Takéto ústupkové podmienky sú však spojené aj s nákladmi. Fed zvyšuje očakávania, že v prípade krízy bude podstupovať úrokové riziká, a tým podporuje bezohľadné správanie bánk. Núdzový program má trvať len rok, ale aj po jeho skončení sa budú banky súťažiace o vklady usilovať o vysoké výnosy a podstupovať nadmerné riziká. Niektorí vkladatelia, ktorí si uvedomia, že Fed predsa len zasiahol, budú mať len málo dôvodov rozlišovať medzi dobrými a zlými rizikami.
Regulačné orgány by preto mali využiť nadchádzajúci rok na to, aby sa bankový systém stal bezpečnejším. Jedným z opatrení by bolo odstránenie mnohých bizarných výnimiek, ktoré sa vzťahujú na stredne veľké banky a z ktorých niektoré vznikli v dôsledku výnimiek z pokrízových pravidiel v rokoch 2018 a 2019 v dôsledku intenzívneho lobovania. Záchrana vkladateľov SVB nám to ukázala: tvorcovia politík veria, že takéto banky predstavujú systémové riziko. A ak je to tak, mali by podliehať rovnakým účtovným pravidlám a požiadavkám na likviditu ako veľmi veľké banky (podobne ako v Európe); okrem toho by museli FED-u poskytnúť aj svoje plány na primerané riešenie bankových problémov, ktoré by vznikli v prípade krachu. Tieto opatrenia by ich v podstate prinútili zvýšiť svoj bezpečnostný vankúš.
Regulačné orgány na celom svete musia okrem iného vytvoriť režim, ktorý by zohľadňoval riziká spojené s rastom úrokových sadzieb. Banka s nerealizovanými stratami má v čase krízy vyššie riziko bankrotu ako banka bez takýchto strát. Takéto rozlišovanie sa však v kapitálových požiadavkách neodráža. Jednou z myšlienok by bolo vykonať záťažový test a pochopiť, čo by sa stalo s vankúšom banky, ak by sa jej portfóliá dlhopisov prispôsobili trhovým hodnotám a sadzby by naďalej rástli. Politici by potom mohli zvážiť, či po prijatí uvedených opatrení zostane v systéme dostatok kapitálu.
Bankárom by sa, samozrejme, nepáčila myšlienka zvýšeného kapitálového vankúša a ďalšej regulácie. Bezpečnosť však so sebou prináša veľké výhody. Vkladatelia a daňoví poplatníci od Silicon Valley až po Švajčiarsko zažili veľký strach. To sa už nesmie opakovať. A pritom si mysleli, že strach a volatilita boli pred mnohými rokmi minulosťou.
