Čo hovorí teória politického ekonomického cyklu
Rôzni politici robia rozmanité opatrenia v ekonomike, odlišné kroky k naplneniu ekonomických cieľov vlastných a niekedy aj cudzích volebných programov. Ich vysvetlenie dostalo miesto v teórii politických podnikateľských cyklov.
Ekonomický výskum v oblasti politických podnikateľských cyklov je založený na hypotéze vychádzajúcej z podstaty pojmu politický podnikateľský cyklus (political business cycle). Hovorí, že volebný cyklus je príčinou vzniku reálnych podnikateľských cyklov. Teória vidí ako ich základné príčiny niekoľko základných faktorov.
Oportunistická činnosť politika (policy maker), sú kroky zamerané na maximalizáciu pravdepodobnosti víťazstva vo voľbách a zachovanie moci. Sú to aj rozdiely v hospodárskych politikách, ktoré realizujú vládnuce strany (strana). Cykly, ktoré vznikajú z týchto dôvodov, pomenovanie oportunistický politický podnikateľský cyklus (opportunistic political business cycle) alebo stranícky podnikateľský cyklus (partisan business cycle). Posledné dva pojmy sa často vnímajú ako synonymá.
ZÁUJMY VOLIČA
Existuje prístup vysvetlenia danej hypotézy založenej na tom, že politik reprezentuje ekonomické záujmy voliča. Pri tomto východiku je predvolebná kampaň vyhlásením programov činnosti politikov v budúcom období. Voliči si vyberajú pre nich najvhodnejší program politickej strany. Predstavme si, že politik presadzuje svoje sľuby. Tento prístup je populárny a je rozšírený. Druhý smer výskumu je analýza volieb ako prostriedku kontroly činnosti politikov zo strany voličov. Popri prácach vedcov, ktorí sa zaoberali otázkami motivácie politikov a voličov, a taktiež úlohy volieb v systéme zastupiteľskej demokracie, sa rozvíjal smer výskumov, ktorý vysvetľoval akým spôsobom smer volieb vplýva na ekonomickú situáciu. V súčasnosti je toto rozdelenie dosť umelé.
Otázky spojené s vzájomným pôsobením politického života spoločnosti so situáciou v ekonomike krajiny, sa začali skúmať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Modely politického podnikateľského cyklu zvyčajne predpokladajú volebnú konkurenciu. Analýza dlhého časového obdobia súčasne predpokladá existenciu politického podnikateľského cyklu. Známy americký ekonóm William Nordhaus, od roku 1985 spoluautor najznámejšej učebnice Paula Samuelsona Ekonómia, predpokladal existenciu politického podnikateľského cyklu, ktorý je vyvolaný oportunistickým správaním (vyhľadávajúcim príležitostí pre naplnenie vlastných cieľov) vládnuceho politika. Pozrime sa aké sú základy teórie oportunistického politického ekonomického cyklu.
Politik (policy maker) v nádeji získať hlasy voličov používa expanzívnu peňažnú (menovú) politiku pre voľbami pre to, aby zmenšil nezamestnanosť. V súlade s krivkou Philipsa sa za to platí (vysokou) infláciou.
Veľký počet empirických výskumov modelu Williama Nordhausa neprináša jednoznačné výsledky. Jeho myšlienky sa rozvíjali tak, že k jeho modelu sa pridali ďalšie ukazovatele ako komplikovanejšie správanie voličov, alternatívne politiky a analýza neúplnej informácie.
DVE POLITICKÉ STRANY
Alternatívou modelu Williama Nordhausa je prístup, v ktorom politik okrem zachovania si vlastného kresla (funkcie), má aj vlastné preferencie v ekonomike. Napríklad takéto predpoklady sa dajú urobiť keď politik reprezentuje záujmy určitej politickej strany. Preto teórie, ktoré stoja na predpoklade toho, že politici majú svoje vlastné preferencie, dostali pomenovanie straníckych politických cyklov (Partisan political cycles). Ďalší model, ktorého autorom je A. Alesina, dostal pomenovanie teória formovania straníckeho politického podnikateľského cyklu. Jeho východiskom sú dve politické strany, ktoré majú rôzny prístup k úrovni nezamestnanosti. „Ľavicová“ politická strana má predstavu o úrovni nezamestnanosti, ktorá je nižšia ako predstava „pravicovej“ politickej strany. V tomto modeli je kľúčovým momentom neurčitosť výsledkov budúcich volieb. Ak sú pred voľbami všetci politici presvedčení o tom, že vládnuca strana sa nezmení, a vládnuca strana skutočne zvíťazí, nebudú kolísania v inflácii (pretože očakávania budú rovné súčasným hodnotám), ani v úrovni nezamestnanosti.
Čím je výsledok volieb neočakávanejší, zmenou vládnucej koalície, alebo zachovaním doterajšej koalície, tým väčšie sú kolísania ekonomiky. Väčšina modelov politických podnikateľských cyklov zavádza systém preferencií vlády. Snaha vlády byť znovu zvolenou, znamená, že situácia v ktorej sa nachádza pri moci je preferovanejšia ako situácia, v ktorej by bol pri moci niekto iný. To znamená, že vláda pri moci celkove hodnotí svoje alternatívne náklady (teda maximálne nerealizované zisky z akejkoľvek inej činnosti) nižšie, ako zisky plynúce z akejkoľvek inej činnosti. Ináč povedané vládnuca politická skupina získava kvázirenty. Pozrieme sa teda na fungovanie systému „politik – volič“ v podmienkach existencie možností získania kvázirenty pre politika, čo vedie k vzniku politického podnikateľského cyklu. Pre opis vzťahov politika s voličmi je nevyhnutné určiť: 1) prostredie v rámci, ktorého prebieha interakcia agentov; 2) modelu voliča a politika (cez mechanizmy prijatia rozhodnutí a ich funkcie úžitku).
V posudzovanom modeli existujú dva subjekty: politik a volič. V každý moment volič dostáva určitý príjem. Činnosť politikov sa konečnom dôsledku financuje z finančných prostriedkov voličov, a v každý moment politik dostáva kvázirentu (dôchodok, najmä trvalý, získavaný bez vlastnej ekonomickej činnosti, bezprácne), čo je časť príjmu voliča. Politik si sám vyberá objem kvázirenty, ktorú si prisvojuje, kým sa nachádza pri moci. Avšak existuje určitá maximálna hodnota, ktorá je daná spoločenským systémom.
PENIAZE DO VZDUCHU
Sú možné rôzne interpretácie tohto tvrdenia. Napríklad podľa jedného si jednoducho politik kladie do vrecka časť finančných prostriedkov politikov, alebo v dôsledku boja o moc ide časť prostriedkov do vzduchu. Kvázirenta však môže byť stratou, ktorá vzniká v súvislosti s deformáciami, ktoré vnáša politik do ekonomiky (neefektívnou hospodárskou politikou). Najdôležitejším záverom je to, že veľkosť kvázirenty je súčasne spojená s priamymi, alebo nepriamymi stratami voličov. Volič má úroveň trpezlivosti. Táto úroveň je rovná veľkosti kvázirenty politika. Prekročenie jej úrovne vedie k tomu, že politika nezvolia. Funkcia užitočnosti politika je závislá od rastu diskontovaného toku hotovosti renty.
Pre voľbami má politik výber medzi dvomi stratégiami: 1. Stratégia rýchleho obohatenia sa, keď si politik prisvojuje maximálnu veľkosť renty počas jedného volebného obdobia a v ďalšom nemá šancu vyhrať voľby. 2. Stratégia dlhodobého vládnutia, keď si politik prisvojuje rentu, ktorá je nižšia ako je maximálna renta a ďalších obdobiach má šancu na zvolenie. Druhá stratégia je prijateľnejšia pre voličov, pretože straty voličov sú nižšie ako je ich maximálne možná veľkosť. Na druhej strane by sa mali voliči orientovať na takú hodnotu kvázirenty, ktorá bude predpokladom toho, že politik si vyberie druhú stratégiu. Z daného modelu vyplývajú dva vážne závery: 1) čím menej si indivíduá vážia budúcnosť, tým skôr sa musia zmieriť s vyššou mierou renty. Pri menších preferenciách v budúcnosti zo strany politikov, tým vyššie straty budú mať voliči. 2) Ak je renta vyššia ako jej maximálna hodnota vznikne situácia permanentnej výmeny vlády. Pre voličov je to maximálne nevýhodná situácia sprevádzaná so stratami. V súlade s vyššie uvedeným modelom sa v niektorých krajinách voliči rozhodujú medzi „zlým“ a „horším“ politikom, alebo medzi „zlou“ a horšou politickou stranou.
(Text vznikol v rámci projektu Efektívnosť fiškálnej a monetárnej politiky v priebehu ekonomického cyklu VEGA 1/0246/16)
