Čím je poučná marxistická politická ekonómia

Marxistická škola má mnoho zásadných nedostatkov. Predovšetkým sa nenaplnila jej predpoveď, že kapitalizmus sa zrúti pod vlastnou ťarchou. Kapitalizmus sa ukázal byť oveľa schopnejším reformovať sa, než táto škola predpokladala. Pokiaľ ide o vznik socializmu, ten nastal v krajinách ako Rusko a Čína – kde bol kapitalizmus len slabo rozvinutý –, a nie v najvyspelejších kapitalistických ekonomikách, ako predpovedal Marx. Keďže táto teória bola úzko spätá s politickým projektom, mnohí jej stúpenci postupne nadobudli slepú vieru v čokoľvek, čo povedal Marx, alebo – čo je ešte horšie – v to, čo za správnu interpretáciu jeho myšlienok označil Sovietsky zväz.

Kolaps socialistického bloku odhalil, že marxistická teória o tom, ako by mala byť zorganizovaná alternatíva ku kapitalizmu, bola značne nedostatočná. A zoznam nedostatkov pokračuje ďalej. Napriek týmto obmedzeniam však marxistická škola stále ponúka veľmi užitočné poznatky o fungovaní kapitalizmu.

Marx bol prvým ekonómom, ktorý venoval pozornosť rozdielom medzi dvoma kľúčovými inštitúciami kapitalizmu – hierarchickým, plánovaným usporiadaním podniku a (formálne) slobodným, spontánnym poriadkom trhu. Kapitalistické podniky opisoval ako ostrovy racionálneho plánovania v anarchistickom mori trhu. Navyše predvídal, že veľké podniky vlastnené množstvom akcionárov s obmedzeným ručením – v jeho dobe označované ako „akciové spoločnosti“ – sa stanú hlavnými aktérmi kapitalizmu, a to v čase, keď sa väčšina zástancov slobodného trhu ešte stále stavala proti samotnej myšlienke obmedzeného ručenia.

Na rozdiel od väčšiny ostatných ekonómov venovali Marx a niektorí jeho nasledovníci pozornosť práci ako takej – a nie práci chápanej len ako niečo nepríjemné, čo musia ľudia znášať, aby si zarobili peniaze na svoju spotrebu. Marx veril, že práca môže ľuďom umožniť prejaviť ich prirodzenú tvorivosť. Kritizoval hierarchicky usporiadané kapitalistické podniky za to, že takúto možnosť znemožňujú. Zdôrazňoval dehumanizujúce a otupujúce účinky monotónnej práce, ktorá je dôsledkom čoraz jemnejšej deľby práce. Je zaujímavé, že hoci Adam Smith oceňoval pozitívny vplyv jemnejšej deľby práce na produktivitu, zároveň vyjadroval obavy z negatívnych dopadov takejto fragmentovanej práce na jednotlivých pracovníkov.

Napokon, Marx bol tiež prvým významným ekonómom, ktorý skutočne pochopil význam technologických inovácií v procese kapitalistického rozvoja a urobil z nich ústredný prvok svojej teórie.

Rozvojová tradícia

Zhrnutie jednou vetou: Zaostalé ekonomiky sa nemôžu rozvíjať, ak ponechajú všetko výlučne na trh.

Zanedbávaná tradícia

Väčšine ľudí neznáma a len zriedka spomínaná – dokonca aj v knihách o dejinách ekonomického myslenia – existuje v ekonómii tradícia, ktorá je ešte staršia než klasická škola. Ide o to, čo nazývame rozvojovou tradíciou; tá vznikla koncom 16. a začiatkom 17. storočia – teda približne dve storočia pred vznikom klasickej školy.

Túto rozvojovú tradíciu nenazývame „školou“, pretože tento pojem implikuje existenciu identifikovateľných zakladateľov a nasledovníkov a jasne vymedzených základných teórií. Táto tradícia je veľmi rozptýlená, má viacero zdrojov inšpirácie a zložitú myšlienkovú líniu.
Je to tak preto, lebo túto tradíciu iniciovali tvorcovia hospodárskej politiky, ktorým išlo skôr o riešenie problémov reálneho sveta než o intelektuálnu čistotu.*

Pragmatickým a eklektickým spôsobom spájali prvky z rôznych zdrojov, hoci niektorí z nich priniesli aj významné vlastné, originálne príspevky.

Táto tradícia však preto nie je o nič menej významná. Dá sa povedať, že z hľadiska vplyvu na reálny svet ide o najvýznamnejšiu intelektuálnu tradíciu v ekonómii. Práve táto tradícia – a nie úzky racionalizmus neoklasickej ekonómie či marxistická vízia beztriednej spoločnosti – stála v pozadí takmer všetkých prípadov úspešného hospodárskeho rozvoja v dejinách ľudstva: od Británie 18. storočia cez Ameriku a Nemecko 19. storočia až po dnešnú Čínu.

Budovanie výrobných kapacít na prekonanie hospodárskej zaostalosti

Rozvojová tradícia (tzv. developmentalizmus) sa zameriava na pomoc ekonomicky zaostalým krajinám pri rozvoji ich hospodárstiev a dobiehaní vyspelejších štátov. Pre ekonómov hlásiacich sa k tomuto smeru nie je hospodársky rozvoj len otázkou zvyšovania príjmov – k čomu by mohlo dôjsť napríklad vďaka náhlemu prílevu zdrojov, ako je objavenie ložísk ropy či diamantov. Ide predovšetkým o získavanie vyspelejších výrobných kapacít, teda schopností produkovať tovary a služby s využitím existujúcich technológií a organizačných štruktúr (a zároveň s rozvojom nových).

Táto tradícia tvrdí, že určité hospodárske činnosti – napríklad špičková priemyselná výroba – sú pre rozvoj výrobných kapacít krajín výhodnejšie než iné. Zároveň však poukazuje na to, že tieto činnosti v zaostalej ekonomike nevznikajú prirodzene, keďže ich už vykonávajú podniky vo vyspelejších ekonomikách. Ak v takejto ekonomike vláda nezasiahne – napríklad prostredníctvom ciel, dotácií či regulácií – na podporu uvedených činností, voľný trh ju bude neustále tlačiť späť k oblastiam, v ktorých už vyniká: k činnostiam s nízkou produktivitou, založeným na využívaní prírodných zdrojov alebo lacnej pracovnej sily.

Táto tradícia zdôrazňuje, že výber žiaducich činností a vhodných opatrení závisí od času a kontextu. Odvetvie, ktoré bolo kedysi považované za špičkové (napr. textilná výroba v 18. storočí), môže byť dnes odvetvím bez perspektívy; podobne opatrenie vhodné pre vyspelú ekonomiku (napr. voľný obchod) môže byť pre menej rozvinutú krajinu nevhodné.

Rané smery v rámci rozvojovej tradície: merkantilizmus, argument o „začínajúcom odvetví“ (infant industry) a nemecká historická škola.

Hoci sa táto politická prax začala už skôr (napríklad za vlády Henricha VII. v rokoch 1485 – 1509), teoretické práce v duchu rozvojovej tradície (developmentalizmu) vznikli až koncom 16. a začiatkom 17. storočia. Ich autormi boli talianski renesanční ekonómovia, ako napríklad Giovanni Botero a Antonio Serra, ktorí zdôrazňovali potrebu podpory priemyselnej výroby zo strany štátu.

Developmentalistickí ekonómovia sedemnásteho a osemnásteho storočia – známi ako merkantilisti – sú v súčasnosti typicky vykresľovaní ako ľudia, ktorí sa zameriavali výlučne na vytváranie obchodného prebytku, teda rozdielu medzi exportom a dovozom, keď je export väčší.

Mnohí z nich sa však v skutočnosti viac zaujímali o podporu vysoko produktívnych ekonomických aktivít prostredníctvom politických intervencií.

Aspoň tí sofistikovanejší z nich oceňovali obchodný prebytok ako symptóm hospodárskeho úspechu (teda rozvoja vysoko produktívnych aktivít), a nie ako cieľ sám o sebe.

Od konca osemnásteho storočia, keď sa developmentalistická tradícia zbavila merkantilistického rúcha a záujmu o obchodný prebytok, začala sa jasnejšie zameriavať na produkciu. Rozhodujúci vývoj prišiel s vynálezom argumentu mladého priemyslu Alexandrom Hamiltonom.

Hamiltonovu teóriu ďalej rozvíjal nemecký ekonóm Friedrich List, ktorý je v súčasnosti často mylne označovaný za otca argumentu mladého priemyslu.

Popri Listovi sa v polovici devätnásteho storočia objavila nemecká historická škola, ktorá dominovala nemeckej ekonómii až do polovice dvadsiateho storočia. Silne ovplyvnila aj americkú ekonómiu.* Škola zdôrazňovala dôležitosť pochopenia histórie toho, ako sa systém materiálnej výroby menil, a to ako ovplyvňoval, tak aj ovplyvňoval právo a iné spoločenské inštitúcie. Developmentalistická tradícia v modernom svete: Rozvojová ekonómia.

Tradíciu rozvojovej ekonómie (developmentalizmu) v jej modernej podobe v 50. a 60. rokoch 20. storočia rozvíjali ekonómovia ako – v abecednom poradí – Albert Hirschman (1915 – 2012), Simon Kuznets (1901 – 1985), Arthur Lewis (1915 – 1991) a Gunnar Myrdal (1899 – 1987), a to v rámci disciplíny známej ako rozvojová ekonómia.

Títo ekonómovia a ich nasledovníci, ktorí sa zameriavali najmä na krajiny na periférii kapitalizmu v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike, nielenže zdokonalili skoršie teórie rozvoja, ale priniesli aj množstvo nových teoretických inovácií.

Najvýznamnejšia inovácia pochádzala od Hirschmana, ktorý poukázal na to, že niektoré priemyselné odvetvia majú mimoriadne silné väzby (či prepojenia) na iné odvetvia; inými slovami, nakupujú od veľkého počtu odvetví a zároveň im svoje produkty predávajú. Ak by vláda tieto odvetvia identifikovala a cielene podporovala (bežnými príkladmi sú automobilový a oceliarsky priemysel), ekonomika by rástla dynamickejšie, než keby bola ponechaná výlučne na pôsobenie trhu.

V poslednom čase niektorí ekonómovia zaoberajúci sa rozvojom zdôrazňujú potrebu doplniť ochranu začínajúcich odvetví investíciami do budovania výrobných kapacít ekonomiky.

Argumentujú tým, že obchodná ochrana vytvára len priestor, v ktorom môžu podniky danej krajiny zvyšovať produktivitu. Skutočné zvyšovanie produktivity si však vyžaduje cielené investície do vzdelávania, odbornej prípravy a výskumu a vývoja.

Viac, než sa na prvý pohľad zdá: hodnotenie rozvojovej (developmentalistickej) tradície

Ako som už skôr uviedol, kľúčovou slabinou rozvojovej tradície je absencia ucelenej a komplexnej teórie. Vzhľadom na ľudský sklon nechať sa zlákať teóriou, ktorá údajne vysvetľuje všetko, sa táto tradícia v očiach väčšiny ľudí neteší takej vážnosti ako ucelenejšie a sebavedomejšie školy, napríklad neoklasická či marxistická škola.

Táto tradícia je zraniteľnejšia voči argumentu o zlyhaní štátu než iné ekonomické školy presadzujúce aktívnu úlohu vlády. Odporúča totiž mimoriadne široký súbor opatrení, ktoré s väčšou pravdepodobnosťou zaťažia administratívne kapacity vlády.

Napriek týmto nedostatkom si vývojová tradícia zaslúži väčšiu pozornosť. Jej kľúčová slabina – konkrétne eklektizmus – môže byť v skutočnosti jej silnou stránkou. Vzhľadom na zložitosť sveta môže byť pri jeho vysvetľovaní vhodnejšia práve eklektickejšia teória. Svedčí o tom úspech jedinečnej kombinácie trhových a socialistických opatrení v Singapure.

Navyše, pôsobivé výsledky tejto tradície pri presadzovaní zmien v reálnom svete naznačujú, že v sebe skrýva oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.