Avesta traktát ranného Zoroastrizmu o prorokovi Zarathuštrovi, je v ňom prvý raz použité slovo zisk

Zoroastrizmus je staroveké monoteistické a dualistické náboženstvo založené prorokom Zarathuštrom, ktoré zdôrazňuje boj dobra a zla a uctievanie boha Ahura Mazdu.

Titulná fotografia: Faravahar, jeden z najvýznamnejších symbolov zoroastrizmu, na Chráme ohňa v Yazde v Iráne.

Múzeum zoroastriánov v Kermáne v Iráne.

Zoroastrizmus (iné názvy: zarathuštrizmus, zaratuštrizmus, zarathustrizmus, zaratustrizmus, pre územie Indie aj parsizmus či pársizmus; pozri aj mazdaizmus) je monoteistická a dualistická náboženská sústava, ktorej zakladateľom bol prorok Zarathuštra (Zarat(h)ustra, Zoroaster).

Dejiny

Obdobie založenia zoroastrizmu je sporné. Ešte donedávna sa predpokladalo, že bol založený okolo roku 600 pred Kristom. na území strednej Ázie. Filologický rozbor najstarších posvätných textov ukazuje, že jeho počiatky siahajú až do druhého tisícročia pred Kristom, prípadne ešte skôr. To činí zo zoroastrizmu najstaršie monoteistické náboženstvo. Zoroastrizmus sa najúspešnejšie ujal v Iráne a v niektorých častiach Afganistanu. Tieto územia boli obývané Protoiráncami, ktorí tu zostali pri presune kmeňov do Indie. O ich pôvodnom náboženstve sa nezachovalo veľa poznatkov, ale z podobností védskeho náboženstva so zoroastrizmom sa dá usúdiť, že védy, ako aj zoroastrizmus čerpajú z rovnakého prameňa. Do zoroastrizmu prenikajú mená niektorých pôvodných božstiev, ibaže zohrávajú inú úlohu. Napríklad protoiránske označenie pre bohov, dévovia, nadobúda v posvätnom spise Avesta význam pre označenie démonov.

Zaratustrova reforma

Slovo Zaratustra slúžilo na označenie pre recitátora posvätných textov. Zaratustru pravdepodobne nenapĺňalo poslanie texty iba recitovať. Túžil po dosiahnutí vlastnej mystickej skúsenosti, po videní vlastných vízií. Tieto vízie sa mu skutočne podarilo dosiahnuť, a tak ich začal sám zapisovať v hymnických veršoch, Avestách (napomenutiach). Autentické Avesty, spísané Zaratustrom sa nám nedochovali celé. Za Zaratustrovi vlastné sa považujú iba dve najstaršie, a síce Jasna a Gáthy. Zaratustrova reforma spočíva v tom, že vyhlásil staré protoiránske božstvo Ahura-mazdá, ktorý v starom náboženstve zastával funkciu múdreho, spravodlivého vládcu života, za jediné, najvyššie božstvo, Ahura Mazdu. Zaratustra tvrdil, že sa mu zjavil vo vízii ako dobré, spravodlivé božstvo, ktoré odmeňuje dobro a trestá zlo. Ahura Mazda je zároveň najvyššou pravdou, je nesmrteľný a nedeliteľný. Má teda základné božské atribúty.

Členenie síl dobra a zla

                         Ahura Mazda (najvyššie božstvo)
            Spenta Mainju                       Angra Mainju
         (svätý duch Ahura Mazdu)                 (zlý duch)

          Améša spentovia                                     Daévovia
* Kšathra Vairja - duch moci                        * Aka Manah     - démon zlej mysle
* Aša Vahišta    - duch práva                       * Indra         - démon vojny
* Haurvatád      - duch zdravia                     * Saurva        - démon deštrukcie
* Vohu Manah     - duch dobrej mysle                * Náonhaitja    - démon nájazdníctva
* Spenta Ármaiti - duch zbožnosti                   * Tauru         - démon temnoty
* Ameretát       - duch nesmrteľnosti               * Zairi         - démon opilstva
* Jazatovia      - nižšie božské bytosti            * nižší daévovia

Eschatológia

Eschatológia (z gréckeho έσχατος eschatos, “posledný”; λόγος logos, „slovo, náuka“) je náuka o posledných veciach človeka (vrátane posmrtného života) aj ľudstva. Ide o teologickú disciplínu, ktorá sa zaoberá poslednými otázkami človeka a sveta. Sú to otázky na tému: smrť, nesmrteľnosť ľudskej duše, osobný súd, posledný súd, posmrtný život, nebo, peklo, očistec, parúzia, vzkriesenie z mŕtvych a koniec sveta. Parúzia (παρουσία) je podľa Nového zákona druhý príchod Ježiša Krista z neba na Zem (Jahveho deň), pred posledným súdom, ako triumfátora, vzkriesiaceho mŕtvych. Biblickými zdrojmi sú slová Ježiša v evanjéliách, komentáre sv. Pavla a sv. Jána.

V zoroastrizme sa život človeka delí na telesný a duševný. Duša (urván) prežíva telesnú schránku človeka. Po telesnej smrti čaká dušu údel, ktorý si zaslúži podľa toho, aký žila život, ako volila medzi dobrom a zlom. Spravodlivý človek môže prejsť cez most súdu (čhinvad-púl), do domu hymnov (garó-demána). Ten obývajú spolu s Ahurom Mazdom aj ostatní spravodliví. Do domu hymnov je sprevádzaný Daéná, krásnou sprievodkyňou, tvorenou z jeho dobrých myšlienok. Duša nespravodlivého človeka bude naopak odvádzaná škaredou dievčinou, ktorá je podobne výtvorom jeho myšlienok. Daéná predstavuje človekovo svedomie, či už dobré alebo zlé, reprezentuje vlastné Ja. Oddelenie dobrých od zlých sa má odohrať na moste, cez ktorý sú prevádzaní. Utrpenie alebo blaženosť sú priamoúmerné skutkom, vykonaným počas života. Ak sú tieto skutky v rovnováhe, je tento stav blaženosti a utrpenia neutrálny. Z dochovaných prameňov nie je jasné či duša zomrelého bude v tomto stave zotrvávať večne.

Mesianistická vízia a posledný súd

V zoroastrizme nájdeme tiež opis posledného súdu (obdobne ako je tomu v kresťanstve), ktorému bude predchádzať súboj síl dobra, zastúpených spasiteľom Saošjantom so silami zla. Po Saošjantovom víťazstve dôjde k vzkrieseniu všetkých mŕtvych, spravodlivých i nespravodlivých. Nespravodliví budú očistení ohňom, aby mohli vstúpiť spolu so spravodlivými do stavu blaženosti. V zoroastrizme sa vraví až o štyroch spasiteľoch, ktorí majú postupne konať svoje dielo. Spasenie zavŕši až posledný z nich, ktorý sa má narodiť z panny oplodnenej Zoroastrovým semenom uloženým v istom jazere, pri tom ako sa panna bude kúpať vo vode.

Učenie zoroastrizmu

Učenie zoroastrizmu je v najpôvodnejšej forma podané v knihách Avesty. Praskutočnosťou, ktorá dala počiatok všetkému súcnu, je praprincíp chápaný ako čisto duchovná bytosť, ale zároveň rozdvojený v sebaafirmácii (Ahura Mazda) a sebanegácii (Angra Mainju). Su to dva zabsolutizované protiklady a rozpory, z ktorých vyplýva pôsobenie praprincípu a ktorými je v ňom podmienená existencia pohybu. Ahura Mazda alebo Ormazd podmieňuje jestvovanie, Angra Mainju alebo Ahriman stelesňuje jeho popretie, proti čomu sa stavia Ormazd, a z negácie popretia vyplýva ďalšie jestvovanie, proti ktorému znovu pôsobí Ahriman, a tak sa donekonečna zrážajú protiklady, udržujúc jestvovanie bezosobnej – neskôr personifikovanej – praskutočnosti. Celý tento proces neskoršie náboženské prúdy v rámci zoroastrizmu predstavujú ako odveký boj protikladných božstiev – dobrého a zlého.

V dôsledku týchto imanentných protikladov sa v prvotnom praprincípe spoluformujú druhotné praprincípy, ktoré sú takisto bez počiatku ako abolútne prvotný praprincíp sám. Tieto praprincípy sú tiež dôsledkom nevyhnutných zrážok protikladov. K druhotným praprincípom ako ďalší existenciálny prejav Ormazda patrí neobmedzené trvanie čiže čas a nikdy nehasnúce svetlo; existenciálnou negáciou zo strany Ahrimana je znovu nijakou mierou nepostihnutý priestor a bez počiatku a bez konca ho vyplňujúce temnoty. Svetlo i temnoty – ako dva neodlučné protiklady – tvoria prahmotu vypĺňajúcu neobmedzený priestor, v ktorom v dôsledku pozitívneho pôsobenia času sa v cykloch rokov formuje mnohorako diferencovaná konkrétna skutočnosť. Všeskutočnosť tvorí relatívnu jednotu, v ktorej nič nie je skôr ani neskôr, ale jedno sprevádza druhé; afirmácia negáciu a negácia afirmáciu, a to nevyhnutne a bezprostredne, bez počiatku a bez konca, v pozitívnom i v negatívnom vzájomnom zrážaní sa a v nepretržitom pohybe. Hoci praprincíp sám bol vo svojej najprvotnejšej podstate personifikovaný, aj tak jeho všetky odveké imanentné prejavy ostávajú v hraniciach takých všeobecných pojmov, ako je pohyb, hmota, čas a priestor.

Avesta

Avesta je kánon posvätných spisov zoroastrizmu. Obsahuje žánrovo rozmanitý materiál rozličného pôvodu, hlavne liturgické texty a Zaratuštrovu náuku. Najstarší dochovaný rukopis Avesty pochádza z 13. storočia po Kristovi., kodifikovaná bola zrejme už v sásánovskom období (3. – 7. stor. po Kristovi), jej obsah bol však dlhú dobu tradovaný ústne a je omnoho starší: najstaršie sú zrejme Zaratuštrove gáthy, ktoré pochádzajú asi z 10. storočia pred Kristom.

Zo zhrnutí Avesty v neskorších spisoch možno usudzovať, že sa nám zachovala asi len štvrtina pôvodného materiálu, zvyšok sa stratil počas islamských perzekúcií a po páde Sásánovskej ríše.^[1] Pretrvali hlavne liturgické texty, ktoré sa dodnes používajú pri zoroastrovskom kulte.

Štruktúra Avesty

Avesta sa skladá z týchto hlavných spisov:

• Jasna („Obeť“) – najdôležitejší spis Avesty, má 72 kapitol. Medzi jej najstaršie časti (napísané v tzv. gáthskom dialekte) patria:
  • gáthy – hymny, ktoré zložil sám Zaratuštra (kap. 28–34, 43–46, 47–50, 51, 53)
  • Jasna Haptanhaiti – „Jasna siedmich kapitol“ (kap. 35–41)
  • modlitby Jenhé Hátam, Ašem Vohu, Jatha Ahú Vairjó (kap. 27)

Pri každodennom obrade posväcovania ohňa v chráme musí kňaz odrecitovať celú Jasnu, čo trvá asi 2 až 3 hodiny.

Zvyšné časti Avesty sú napísané v mladšej avestčine:

• Jašt – hymny na jednotlivé božstvá (jazatov), pričom mnohé z nich majú predzoroastrovský pôvod (napr. významný Jašt 10 venovaný bohu Mithrovi).
• Visprat – zbierka kratších kultických modlitieb a dodatkov k Jasne.
• Vendídád (pôvodne Vídévdát, „Zákon proti démonom“) – obsahuje dôležité mytologické texty (napr. o stvorení sveta a kráľovi Jimovi v zlatom veku), rituálne pravidlá očisťovania a náboženské predpisy na odhánanie démonov.
• Medzi ďalšie, menšie texty Avesty patria:
  • Chorda Avesta („Malá Avesta“) – zbierka každodenných modlitieb určená pre laikov.
  • Njájišn a Gáh – špecifické litánie a modlitby k jednotlivým fázam dňa.

Eschatológia a putovanie duše

Osobité miesto v širšom súbore avestských textov zaberá eschatológia a podrobný opis posmrtnej cesty ľudskej duše, zachovaný najmä vo fragmente knihy Hádócht Nask. Text farbisto vykresľuje stretnutie spravodlivého človeka na štvrté ráno po smrti s jeho vlastným pozemským svedomím (daéná):

Duši sa zjaví jej vlastné svedomie (daéná) v podobe krásnej, pätnásťročnej dievčiny, žiarivej, s bielymi ramenami, silnej, skvostne urastenej a vznešenej… Duša spravodlivého k nej prehovorí a pýta sa: „Kto si, dievčina, ktorej krásu som na celom pozemskom svete nevidel väčšiu?“ Ona mu odpovie: „Ó, mladík čistých myšlienok, čistých slov a čistých skutkov, ja nie som nikto cudzí. Ja som tvoje vlastné svedomie. Ja som tvoj vlastný pozemský život… Bola som krásna, no ty si ma svojou dobrotou urobil ešte krajšou.“

Význam slova “Avesta” nemá doposiaľ všeobecne uznávaný výklad. Uprednostňuje sa preklad slova ako !Základný text”. To zodpovedá zámeru textu – byť posvätným textom prívržencov zoroastrizmu. Avesta sa vznikla na základe kázní Zarathuštru.

Existuje aj takzvaná Malá Avesta. Jej text je v stredovekej perzštine  regiónuo strednej Perzie.

Geografický horizont Avestánov počas obdobia mladej Avesty. Zdroje pre rôzne lokalizácie sú v popise súboru. Tento obrázok zobrazuje názvy miest spomenuté v Aveste. Demonštruje teda geografický horizont raných Zoroastriánov počas obdobia mladej Avesty.

V Aveste Zarathuštra použil v súvislosti s obrábaním pôdy slovo “zisk”.

Z knihy Vendidad. Jediná kniha Avesty, ktorá sa zachovala v úplnej podobe. Má 22 kapitol.

KAPITOLA III [O blahu poľnohospodárstva]

“Ó tvorca telesného sveta, sktočný! Aké miesto na svete je najľúbeznejšie? A povedal Ahura Mazda.

Skutočne tm kde pravoverný človek (ašavai) buduje dom, s ohňom a mliekom, ženou, deťmi a dobrými stádami, v tomto dome je vždy hojnosť dobytku, hojnosť spravodlivosti, hojnosť krmiva, hojnos%t psov, hojnosť žien a detí, hojnosť ohňa a hojnosť  všakovakého dobra pre ľudí…

V sktočnosti i tam, ó Spitamid Zaratuštra, kde vypestujú viac chleba, zelene, rastlín a jedlých plodín, kde zavlažujú suchú pôdu alebo vysušujú veľmi mokrú…dochovajú najviac malých a veľkźch zvierat domácich zvierat, ktoré prinášajú najviac hnoja…

Ten kto obrába túto zem, ó Spitamid Zarathuštra, pravou a ľavou rukou, ľavou a pravou rukou, ten vytvára (zemi) zisk. Podobá sa to skutočne na to, ako keď milovany muž daruje syna, alebo iný statok milovanej žene, ktorá odpočíva na mäkkom lôžku.

…Tak zem hovorí človeku:

Ó ty človek, ktorý ma obrábaš ľavou rukou a pravou, pravou a ľavou rukou, skutočne budem produkovať potravu a bohatú úrodu. Tomu kto neobrába túto zem, ó Spitamid Zarathuštra, ľavou rukou a pravou, pravou rukou a ľavou, tomu zem tak:

Ó ty človek, ktorý ma neobrábaš, večne sa budeš skláňať pri cudzích dverách, medzi tými čo žobrú, večne pred tebou budú nosiť stravu, ktorej majú dostatok. Kto seje chlieb, ten seje spravodlivosť.

 

STRAVA

V zoroastrianizme neexistujú žiadne explicitné zákazy stravovania. Hlavným pravidlom je, že jedlo by malo byť prospešné. Vegetariánstvo tradične nie je súčasťou zoroastrianizmu. Mäso všetkých kopytníkov a ryby sú povolené. Hoci krava je veľmi cenená a často sa spomína v Gátach, neexistuje žiadny zákaz hovädzieho mäsa. Neexistuje ani zákaz bravčového mäsa. Napriek tomu sú zoroastriáni poučení, aby s hospodárskymi zvieratami zaobchádzali opatrne, zakazovali ich týranie a bezohľadné zabíjanie a aby obmedzili konzumáciu mäsa v rozumných medziach.

Pôst a vedomý pôst sú v zoroastrianizme výslovne zakázané. Existujú iba štyri dni v mesiaci, počas ktorých je predpísané zdržiavanie sa mäsa.

Víno nie je v zoroastrianizme zakázané, hoci poučné texty obsahujú konkrétne pokyny o jeho umiernenosti.