Arafat, palestínska legenda, politik a vodca OOP

Prečo spomínať Jásira Arafata, dnes, keď svetom viac rezonujú rôzne pandémie, globálne otepľovanie a vojna na Ukrajine? Palestínsky politik môže svojou erudíciou, rozhľadom ale aj zápalom pre vec presahuje dobu v ktorej žil.

Môže byť vzorom aj pre dnešných politikov, ktorí si myslia, že politika sa deje len pred voľbami alebo na facebooku.

Jásir Arafat , tiež známy pod menom Abú Ammar, sa narodil v egyptskej Káhire v roku 1929. Pochádzal zo vzdelanej rodiny z lepšej strednej vrstvy. Jeho strýkom bol Mufti Husajní, známy ako Mufti jeruzalemský, ku ktorému chodil malý a neskôr mladý Arafat na čaj alebo na rodinnú návštevu. Mufti Husajní bol významná osobnosť svojej doby, s ktorou sa ale spájajú kontroverzie, keďže je o ňom známe,  že kvôli boju za palestínsku vec sa stretol aj s Eichmannom a Hitlerom. Tak ako viacerí arabskí politickí činitelia vnímal Husajní  Nemcov, hoc aj nacistov ako pomocníkov v zápase s anglickou koloniálnou nadvládou  a zároveň aj s rastúcim sionistickým hnutím. Mladého, dospievajúceho Arafata jeho strýko čiastočne inšpiroval  k politickému angažovaniu sa. Neskôr sa Arafat od neho dištancoval a šiel inými cestami. Arafat bol už ako teenager aktívny a dominantný  človek. Ako šestnásťročný spolu so skupinou mladých chlapcov začal zhromažďovať  zbrane, ktoré ostali v severnej Afrike po bojoch, organizoval ich kúpu a neskôr ich presun a odvoz do pásma  Gazy a zbrojil ňou miestnu domobranu.

Po roku 1948 sa Arafat jednoznačne zapojil do aktivít , ktoré sa stavali na odpor proti vznikajúcemu židovskému štátu. V Egypte sa ako devätnásťročný zúčastnil  výcviku vo výcvikovom tábore, kde sa mladí Palestínčania učili partizánskemu spôsobu boja a diverzným činnostiam.

Uvažoval aj o štúdiu na univerzite v USA, no dal prednosť palestínskemu aktivizmu na egyptskej pôde a čiastočne v pásme Gazy. Arafat ako bystrý človek po Suezskej  kríze v roku 1956  pochopil, že arabské štáty nemôžu poraziť izraelskú armádu silou, respektíve na otvorenom bojisku. Preto musia používať aj teroristické alebo diverzné aktivity, aby mohli časom dosiahnuť svoj cieľ – nezávislosť pre palestínskych Arabov.

Arafat vnímal ako hlavného spojenca ZSSR, dobového súpera USA, podporujúceho Izreal. Študoval marxizmus a hľadal styčné body medzi marxizmom, národnooslobodzovacim bojom ako fenoménom  a jeho vlastnými cieľmi. Arafat bol veriaci človek, sunnitský moslim a modlil sa údajne až trikrát denne. Pre Sovietov nebol Arafat dlho zaujímavým spojencom.. Nikdy ho nepovažovali ani za marxistu ani za ľavičiara podľa sovietskych predstáv. Keď sa v roku 1965 sa stal lídrom hnutia Al Fatah (OOP), Arafat ukázal, že je charizmatický a že svoju pozíciu neprenechá nikomu inému. Iste by to potvrdil aj terajší palestínsky prezident Mahmud Abbás, ktorý počas Arafatovho života hral vždy len rolu pobočníka, proste politika druhej kategórie.

Od Šestďňovej vojny v roku 1967, počas ktorej Izrael obsadil Sinajský polostrov, Arafatov začal viac vystupovať v médiach, najmä v televízií. Ukázalo sa, že vie bravúrne cez média komunikovať a získavať si tak popularitu v arabskom svete. Na rozhraní 60. a   70. rokov sa Arafat začal profilovať stále viac ako politik a nie ako líder gerilového či teroristického hnutia. Poskytoval rozhovory a publikoval politické stanoviská. Zdôrazňoval, že preferuje politický a nie ozbrojený boj. Vieme, že aj v prípade Nelsona Mandelu začal po určitom čase prerod od predstaviteľa ozbrojeného boja ku nenásilnému politickému vodcovi.

Izrael začal vďaka Arafatovi a jeho mediálnemu  vystupovaniu strácať kredit krajiny, ktorá vznikla do istej miery oprávnene ako obeť  holokaustu a útlaku v Európe. Arafat poukazoval na nerovnosť pre Arabov v štáte Izrael a na veľmi zlé podmienky života Palestínčanov v utečeneckých táboroch. Pre Sovietov a krajiny východného bloku bol Arafat a jeho pôsobenie doslova nenahraditeľné.

Nebol iný líder národnooslobodzovacieho hnutia niekde na svete,  ktorý by bol častejšie v televízií a ktorý by vedel jasne a premyslene s médiami  komunikovať. Aj dnes by sa človek Arafatovho typu vynímal, keďže mnohí politici u  nás aj vo svete sa často učia hovoriť až keď sa dostanú do parlamentu alebo priamo do vládnych funkcií.

Arafat nebol nikdy v pozadí najväčších teroristických činov Palestínčanov. Nebol za únosom a neskôr zabitím izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove v roku 1972.  Čierny September boli mimo Arafatovho vplyvu, aj keď sa o pár rokov so strojcom útoku Salamehom párkrát stretol. Takisto nebol v pozadí únosu lode Achille Lauro v roku 1985, ktorý realioval palestínsky predák Abú Abbás.

Práve únos talianskej výletnej lode bol činom, ktorý medzinárodnú verejnosť upozornil na palestínsku otázku a problém života na okupovaných územiach. Po roku 1990 sa Arafat vrátil do Izraela a stal sa palestínskym prezidentom so sídlom v  Ramalláhu. V tom čase mal Arafat politickú kontrolu aj nad pásmom Gazy, odkiaľ ho žiaľ po roku 2000 vytlačil Hamas.  Po dohodách v Oslo,  podpísaných vo Washingtone v roku 1993,  získal Arafat  spolu s Šimonom Peresom a s Jitzchakom Rabinom z Izraela v roku 1994  Nobelovu cenu za mier.

Cena bola pre Arafata veľkým ocenením nielen jeho činnosti, ale aj pre Palestínčanov a arabský svet. Dnes vieme, že snaha o  mier medzi Izraelom a Palestínčanmi a snaha umožniť vznik palestínskeho štátu stála neskôr jedného z laureátov J. Rabina , vtedajšieho izrealského premiéra život.  V roku 1999 až 2000 sa Arafatovými  hlavnými spojencami stali americký prezident Clinton a  jeho manželka Hillary.

Jásir Arafat začal po roku 2000 trpieť na Parkinsonovu chorobu, postupne slabol a v roku 2004 tejto chorobe v nemocnici v Paríži aj podľahol. Dnes pozíciu palestínskeho prezidenta na západnom brehu Jordánu zastáva Arafatov blízky spolupracovník Mahmud Abbás.

Vdova po Arafatovi Suha a jej dcéra Zahwa žijú podľa súčasných informácií na Malte.  Aký je odkaz Jásira Arafata aj v dnešných , často rozbúrených časoch ? Aj keď sa mu nepodarilo dosiahnuť vznik nezávislého palestínskeho štátu, tak jeho pôsobenie upriamilo pozornosť na problémy palestínskeho ľudu kultivovanou cestou. Bodaj by dnes politici typu J. Arafata boli aj v USA, v dnešnom Rusku alebo v krajinách EU. Nebol svätcom, ale prešiel od ozbrojeného boja smerom k diplomacii a mierovému procesu, čo nie je málo a je to hodné uznania.

(Matúš Štefanovič,  politológ a publicista)