Andrej Sacharov presadzoval svetovú konfederáciu
MOSKVA Pred tridsiatimi rokmi, 14. decembra 1989, zomrel človek, ktorý bol vzácnym sovietskym mysliteľom, ktorého myšlienky nasýtili globálnu agendu. Andrej Dmitrijevič Sacharov. Jeho myšlienky často prekračovali hranice Sovietskeho zväzu a sú aktuálne aj dnes.
Myslel si, že vtedajšia etika nie je vhodná je spoločnosti, v ktorých je rýchla výmena informácií a vtedajšie politické systémy sú krehké. Presadzoval myšlienku svetovej konfederácie. Gombík s nadpisom “patriotizmus”, ktorého stlačenie vyvoláva vinu, strach, hrdosť sa závisť sa pokazil.
V roku 1975 napísal knihu “O krajine a svete“. V tom istom roku dostal Nobelovu cenu za mier. Presadzoval myšlienku konvergencie, teda spojenia myšlienok komunizmu a kapitalizmu. Andrej Sacharov neveril v globálnu vládu, navrhoval globálnu federáciu. S touto myšlienkou prišiel už Immanuel Kant. V roku 1989 navrhol federatívny model použiť v prípade Zväzu sovietskych socialistických republík. Keď s myšlienkou vystupoval v parlamente, demokrat Michail Gorbačov mu vypol mikrofón. ZSSR chcel nahradiť Európsko – ázijským zväzom. Napísal dokonca jeho ústavu.
Ďalším aktuálnym problémom je teraz otázka, ktorú si Sacharov položil . Autor práce „Svet o pol storočia“ si uvedomil, že v budúcnosti by možno nebezpečnejšími zbraňami ako jadrové rakety bola postpravda – imaginárna množina pravdy, ktorá vedie k odmietnutiu hľadania pravdy a výberu medzi dobrom a zlom, a v dôsledku toho k atomizácii občanov a apatii v modernom slova zmysle). Predpovedajúc v Svete o polstoročia, že po roku 2024 internet, Sacharovov použil termín globálny informačný systém, vďaka ktorému „všetky prekážky výmeny informácií medzi krajinami a ľuďmi úplne vymiznú, akokeby sa šíril vzduchom, Sacharov spojil etický problém s rastom populizmu: “Ľudstvu hrozí úpadok osobnej a štátnej morálky <…>, v ktorej je osobná morálka a zodpovednosť nahradená a potláčaná abstraktnou a neľudskou prírodou, odcudzenou od individuálnej autority.” Netreba dodávať, že populizmus sa v súčasnosti považuje za hlavnú hrozbu pre demokraciu spojenú s voľbami.
Andrej Dmitrijevič Sacharov ( 1921 – 1989), Moskva) bol sovietsky fyzik ruského pôvodu, spolutvorca sovietskej vodíkovej bomby, disident a významný ľudskoprávny aktivista v Sovietskom zväze. Pochádzal z rodiny učiteľa fyziky. Rodičia ho do 7. triedy vzdelávali doma.
Po skončení strednej školy v roku 1938 nastúpil na štúdium fyziky na Fyzikálnej fakulte Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova. Po napadnutí Sovietskeho zväzu v roku 1941 sa pokúsil prestúpiť na vojenskú akadémiu. Nebol však prijatý zo zdravotných dôvodov. V roku 1941 bol evakuovaný do mesta Ašchabad v Turkménsku. Školu ukončil s vyznamenaním v roku 1942. Po skončení školy pracoval vo vojenskom výskumnom ústave v Ulianovsku, kde sa podieľal na zdokonaľovaní tankovej munície. V roku 1944 nastúpil na ašpirantúru na Fyzikálny ústav Akadémie vied k I. J. Tammovi. Igor Jevgenievič Tamm (1895 – 1971) bol ruský fyzik a matematik. V roku 1958 dostal spolu s Pavlom Alexejevičom Čerenkovom a Iliom Michajlovičom Frankom Nobelovu cenu za fyziku za spoluobjav a prínos k objasneniu Čerenkovovho žiarenia.
V roku 1947 obhájil kandidátsku prácu. Následne bol na základe odporúčania akademika Tamma prijatý na Moskovský energetický ústav. Zaoberal sa problematikou termonukleárnych reakcií. Za svoje vedecké úspechy bol 3x vyznamenaný vysokými štátnymi vyznamenaniami Hrdina Socialistickej práce (1954, 1956, 1962), Stalinovou (1952) a Leninovou cenou (1957).
Spolu s manželkou J. Bonnerovou bol perzekvovaný za angažovanosť v boji za dodržiavanie ľudských práv v Sovietskom zväze. Boli mu odobrané všetky sovietske vyznamenania a ocenenia, v rokoch 1980 – 1986 bol vysťahovaný z Moskvy a žil vo vyhnanstve.
Sacharovova cena za slobodu myslenia je ocenenie, ktoré každoročne udeľuje Európsky parlament. Pomenované je po sovietskom vedcovi a disidentovi Andrejovi Sacharovovi. Európsky parlament ju udeľuje od roku 1988 tým jednotlivcom a organizáciám, ktorí bojujú za ľudské práva a slobody. Každoročne sa odovzdáva okolo 10. decembra, čím si Parlament pripomína podpis Všeobecnej deklarácie ľudských práv členmi OSN v roku 1948.
