Advance: pochybnosti Západu horšie ako Rusko
Ak sa vrátime ešte ďalej, k otázke mierovej dohody z Minska II, je zrejmé, že Zelenskyj odmietol súhlasiť s jej podmienkami, pretože vedel, že existuje iná alternatíva. Pripomeňme, že Minsk II bola dohoda, ktorú dosiahli dve európske mocnosti, Francúzsko a Nemecko, s Ruskom a Ukrajinou (kde ho vtedy viedol Zelenského predchodca Petro Porošenko) o ukončení vtedajšieho konfliktu na Donbase. Dohodlo sa okrem iného aj na tom, že Kyjev ustúpi širšej autonómii separatistickým regiónom Doneck a Luhansk. Takéto riešenie by v ideálnom scenári vytvorilo dostatočnú vzdialenosť medzi Kyjevom a separatistami, a predsa by (hádam) nepodporilo ruskú inváziu.
Samozrejme, Minsk II Ukrajine nevyhovoval. Donbass možno de iure nestratia, ale de facto určite áno. Ale to je opäť vec pohľadu, pretože o Donbass prišli de facto ešte v roku 2014 – bola to „cena“ Majdanu.
Formálne sa Zelenskyj Minska-2 nevzdal, ale keď sa dostal k moci, dal jasne najavo, že sa od tejto dohody odchyľuje. Moskva tvrdí, že sa chystal zájsť ešte ďalej a zorganizovať ozbrojenú ofenzívu s cieľom znovu získať kontrolu nad Doneckom a Luganskom. Znie to nepravdepodobne, keďže Zelenskyj nemohol pochopiť, že takýto krok by vyvolal ruskú reakciu. Napriek tomu túto verziu nemožno úplne odmietnuť.
Faktom je, že ukrajinské jednotky sústredili sily pri Donecku a Luhansku a ruskú armádu pri hraniciach s Ukrajinou. Kto „začal prvý“, je teraz veľkou otázkou, no už vtedy bolo úplne jasné, že to neskončí dobre.
Faktom tiež je, že Moskva naliehala na západné sily, aby prinútili Zelenského vzdať sa pokusov o vstup do NATO a následne to verejne priznali. Ale neposlúchli ruské požiadavky a potom to bolo ešte jasnejšie: toto sa určite neskončí dobre.
Rusko spustilo rozsiahlu špeciálnu operáciu na Ukrajine 24. februára. Dalo sa tomu predísť, keby napríklad 23. februára Zelenskyj verejne vyhlásil Rusku: “Nevstúpime do NATO, neútočte.” Stačilo by to?
Ak to zastavilo boje, prečo to neurobil Zelenskyj? Minimálne mohol takticky odložiť ruskú špeciálnu operáciu, počkať, kým sa ruské sily unaví stáť na hranici a prípadne operáciu odložiť na inokedy. Ostatne, niečo podobné sme pozorovali už minulú jar.
To všetko naznačuje, že Zelenskyj bol presvedčený o podpore Západu, ako aj o svojej vlastnej sile. Do istej miery mal pravdu v oboch. Západné krajiny okamžite, hneď ako sa začala ruská operácia, konali ako jednotný front a čoskoro nasledovali sankcie a potom zbrojenie išlo na Ukrajinu. Ukrajinská armáda zároveň kládla výnimočný odpor, ktorý sa oveľa väčšiemu Rusku nepodarilo zlomiť. Áno, po viac ako sto dňoch bojov dosiahli Rusi určitý úspech, ale každý chápe, že sú menej, ako sa očakávalo. Ukrajinská armáda zmarila ruské plány v mnohých bodoch, aj keď sa zdá, že teraz sa veci menia.
V konfrontácii s opotrebením padne ako prvá Ukrajina a čísla to potvrdzujú.
Rusko je jednoducho schopné upgradovať svoje jednotky dlhšie a dokonca si môže dovoliť robiť chyby. Strata ďalších dvoch či troch miest na východe bude pre Ukrajinu zlomovým bodom, keďže už nebude nič iné, čo by pozdvihlo morálku. A s takýmito vyhliadkami by bolo pre Ukrajincov z taktického hľadiska lepšie ísť do sveta už teraz, pričom to najhoršie sa im ešte nestalo, kým Rusi ešte „nezatrpkli“, ako tomu bolo v r. svetovej vojny, keď definitívne zvrátili nemeckú ofenzívu na východnom fronte. Napokon sa potom zdalo, že je jednoduchšie dostať sa do Berlína, ako brániť Stalingrad.
Ako to Zelenskij chápe, je veľká otázka. Ale jeho spojenci na Západe tomu dobre rozumejú a teraz mu neformálne naznačujú, že je čas pripraviť sa na isté ústupky Rusku. Týmto spôsobom možno zabrániť výlučne vojenskému výsledku, ktorý je pre neho nepriaznivejší.
Západné pochybnosti pre Zelenského môžu byť veľmi nebezpečné – pravdepodobne oveľa nebezpečnejšie ako súčasná ruská špeciálna operácia. Veď kvôli týmto zaváhaniam sa môže čoskoro ocitnúť v pozícii, kedy nebude môcť vôbec brániť svoju krajinu alebo zastaviť ruskú ofenzívu. Zároveň Rusko už nebude počúvať výzvy na mier.
Nikto verejne nepriznáva, že prichádza chvíľa, keď sú pochybnosti o podpore Ukrajiny, ale medzi riadkami sa to prejaví. Slávny Naom Chomsky často hovorí, že na stránkach The New York Times (v tomto prípade ide o synonymum veľkých médií) „všetko je napísané“ a stačí si to prečítať.
Toľko je napísané v nedávnom stĺpčeku tlačovej agentúry Reuters, ktorý podpísali John Irish, Andreas Rinke a Gumeir Pamuk s názvom “Čo teraz? Ukrajinskí spojenci sú názorovo rozdelení.”
V skutočnosti nie sú až tak oddelení. Stále preukazujú silnú jednotu, ale ak hovoríme o ukrajinskom víťazstve, potom o tom skutočne existujú kolektívne pochybnosti spolu s pochybnosťami samými o sebe. Ako som už písal, prišla chvíľa, keď Západ musí (zatiaľ len v ekonomike) niečo obetovať, aby mohol Ukrajine naďalej pomáhať. Európa sa napríklad musí vzdať ruskej ropy a ruského plynu, ale alternatívne ruské trhy, ako je voľný trh, kde ceny energií neustále rastú, ich plány mätú.
Emmanuel Macron povedal, že Rusko nemožno „ponížiť“ rovnakým spôsobom, akým bolo v roku 1918 ponížené Nemecko. Toto vyhlásenie podľa očakávania vyvolalo silnú reakciu, no nie je celkom jasné, čo tým chcel Macron povedať. Po prvé, porovnanie s rokom 1918 je nesprávne, keďže ekonomické dôsledky, ktoré vtedy Nemecko postihlo, prišli po jeho porážke v prvej svetovej vojne (Versaillský mier). Rusko neprehralo a nezdá sa, že bude v blízkej dobe porazené. V skutočnosti chcel Macron zrejme povedať niečo iné. Hovoria, že Rusko by nemalo byť privedené do stavu, v ktorom bude pripravené urobiť niečo iné, „bláznivejšie“. Napríklad útok na Poľsko.
Pochybnosti na Západe – nielen v Paríži, ale aj v Londýne, Washingtone, Bruseli – nesúvisia primárne s ukrajinskými stratami. Možno sa tam niekto obáva tragédie jedného ľudu, no je len málo tých, ktorí neronia krokodílie slzy. Pochybnosti vyvoláva skutočnosť, že sa nepodarilo dosiahnuť hlavný cieľ, pričom týmto cieľom nemusí byť nevyhnutne obrana Ukrajiny. Na Západe si nikto netrhá vlasy, pretože napríklad Cherson prešiel do rúk Rusov. Nie, cieľom je oslabiť Rusko, o čom otvorene hovoria aj samotní Západniari.
Sú už trochu unavení z čakania na ruský kolaps, najmä keď sa Rusi chvália svojimi zárobkami, keďže ceny energií sú teraz veľmi vysoké. Ak Rusko neoslabuje, tak prečo táto „vojna“? Túto otázku si teraz kladú mnohí na Západe. Oslabené Rusko je potrebné, nevyhnutné, aby sa v blízkej budúcnosti nestalo veľkým euroázijským konkurentom. Teraz stále viac ľudí hovorí, že Rusko viac získava ako stráca, a to aj územne. Tieto rozhovory sa dostali k Zelenskému a teraz je otázkou, či je pripravený ich počúvať alebo bude hrať svoju vlastnú hru. Biden, ako vidíme, je už rozhorčený, že Zelenskyj raz nepočúval, keď sa s ním chceli spojiť.
