Princeton University Press. LIONEL ROBBINS: Dejiny ekonomického myslenia – Prednášky na LSE. 1998.Prednáška č. 24: Mill (pokračovanie) – Saint-Simon a Marx

CHCEM vám poskytnúť akýsi prehľad o význame Johna Stuarta Milla pre dejiny ekonomického myslenia. K jeho prínosom, najmä pokiaľ ide o dielo „Princípy“, nemám čo dodať, ale je tu ešte jedna vec, ktorú treba povedať o jeho vzostupe a úpadku.

Kniha vyšla v roku 1848 a myslím si, že by nebolo prehnané tvrdiť, že išlo o vplyvné dielo v oblasti politickej ekonómie na nasledujúcich približne štyridsať rokov. Až kým Marshall nevydal svoje „Zásady ekonómie“ [1890], bol podľa mňa Mill najčítanejším autorom. Jeho vplyv však postupne upadal a tento úpadok je, podľa môjho názoru, dôležitý pre dejiny myslenia, hoci sa ním musím zaoberať len povrchne.

U Milla došlo k zjavne senzačnej zmene názoru, pokiaľ ide o teóriu miezd, nie však o teóriu miezd v dlhodobom horizonte, ale o dopyt po pracovnej sile v krátkodobom horizonte – o to, čo Adam Smith nazval fondmi určenými na udržanie pracovnej sily a na čo sa v tej či onej podobe odvolávali Adamovi Smithovi nasledovníci v 19. storočí. Bol to práve Mill, kto to nazval mzdovým fondom, a v istom zmysle by sa dalo tvrdiť, že Mill tomuto pojmu dodal väčšiu presnosť, než by mu pripisovala jeho všeobecná povesť v dejinách.

Ako som vám, myslím, už skôr vysvetlil, domnievam sa, že Taussigova kniha „Mzdy a kapitál“ [1897] – ktorú som vám odporučil prečítať v rámci všeobecných dejín ekonomického myslenia – celkom úspešne dokazuje, že na rozdiel od všeobecne rozšíreného mýtu klasickí ekonómovia teóriu mzdového fondu bežne nepoužívali proti odborom. Napriek tomu existovala teória mzdového fondu, ktorá podľa Millovho formulovania zdanlivo naznačovala pomerne prísne horné limity podielu národnej produkcie prichádzajúceho mzdovým triedam.

A potom – bolo to v roku 1869 – bol tu istý muž menom Thornton (nezamieňať s menovou autoritou zo začiatku 19. storočia), ktorý bol priateľom Johna Stuarta Milla, pracoval s ním v Indickom a zaujímal sa o sociálne otázky. Vydal knihu s názvom O práci: jej neoprávnené nároky a oprávnené požiadavky [1869]. Je to kniha, ktorá stojí za prečítanie. Časť knihy tvorili kritické poznámky k spôsobu, akým bola formulovaná teória trhu, čo ho viedlo k diskusii o teórii trhu práce. Teraz – aby som sa tým príliš dlho nezaoberal – Mill recenzoval knihu „O práci: jej neoprávnené nároky a oprávnené požiadavky“ v časopise „Fortnightly Review“ [Mill, 1869], keď vyšla v roku 1869. Jeho recenzia bola srdečná a priateľská, ako sa patrí na recenziu napísanú jedným z priateľov (a ako by mala byť aj u väčšiny nepriateľov). Mill však nemal veľké pochybnosti o tom, že niektoré z Thorntonových argumentov týkajúcich sa všeobecnej teórie dopytu a ponuky vychádzali z nesprávneho chápania – že kritické pripomienky hlavného prúdu klasickej tradície v tomto ohľade, hoci zaujímavé, bolo možné vyvrátiť.

Keď však Mill prehodnotil časť týkajúcu sa trhu práce, priznal svoju chybu. V podstate povedal, že jeho výklad teórie mzdového fondu stanovoval príliš presnú hranicu podielu pripadajúceho na triedy závislých zamestnancov a v iných ohľadoch považoval Thorntonove mierne kritické pripomienky za oprávnené. To vyvolalo istú senzáciu. Skutočnosť, že Mill, ktorý bol považovaný za najväčšiu autoritu v tejto oblasti, priznal chybu bez toho, aby ponúkol alternatívnu teóriu, rozrušila premýšľavých ľudí. A potom vyšlo posledné vydanie Millových „Princípov“ [1871] a on text príliš nezmenil. V predslove sa zmienil o súčasnej diskusii týkajúcej sa mzdového fondu a podobných vecí, ale uviedol, že ešte nenastal čas, aby preformuloval argumentáciu v „Princípoch“, aspoň nie vo veľkom meradle.

V Cairnesovej práci „Leading Principles“ [1874] sa nachádza časť, v ktorej kritizuje Milla za to, že opustil teóriu mzdového fondu. A určite sa snaží čo najlepšie obhájiť použitie tohto pojmu pri vysvetľovaní krátkodobého dopytu po pracovnej sile. Nebol však úspešný. Nebola rehabilitovaná a od tej chvíle z ekonomickej teórie zmizla. Objavuje sa v veľmi upravenej podobe v Böhm-Bawerkovej Pozitívnej teórii kapitálu [1891], o ktorej vám budem hovoriť neskôr v semestri, a v pozitívnej časti Taussigovej knihy Mzdy a kapitál [1897]. Taussig vyhlasuje, že mu robí trochu ťažkosti pochopiť, prečo Mill urobil také takmer ponížujúce priznanie chyby – čiastočne preto, že Taussig si myslí, že túto vec by bolo možné preformulovať tak, aby bola primerane pružná a napriek tomu zohrávala určitú úlohu v teórii kapitálu. Nuž, myslím si, že bolo potrebné upriamiť vašu pozornosť na túto skutočnosť. Túto problematiku nájdete dôkladne spracovanú v Taussigovej knihe.

Teraz mi zostáva ešte štyridsať minút a myslím si, že by som mal venovať štyridsať minút Marxovi a jeho prepojeniu s klasickou ekonómiou 19. storočia. Nemám v pláne zaoberať sa Marxom podrobnejšie. Na túto tému sú k dispozícii iné prednášky a táto téma je mimoriadne, mimoriadne náročná. Možno však stojí za to vysledovať prepojenie s klasickou teóriou 19. storočia, alebo s tým, čo by Marx považoval za vynikajúcu klasickú teóriu 19. storočia – bol veľmi sarkastický voči tomu, čo považoval za úpadok po Ricardovi. Porovnanie a kontrast však nie sú bezvýznamné. Hneď na začiatku chcem povedať, že si rozhodne nemyslím, že to, čo poviem, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, je všetko, čo Marx ako čistý ekonóm predstavuje. Existuje veľa vecí, ktoré možno až do moderných čias zostali nepovšimnuté a možno im nebola venovaná dostatočná pozornosť. Ale to nie je mojím zámerom dnes ráno.

Nuž, dovoľte mi povedať len pár slov o pozadí Marxovej ekonómie v tom všeobecnejšom zmysle tohto pojmu. Ak chcete Marxa vôbec pochopiť, určite si musíte uvedomiť pozadie Francúzskej revolúcie a podnet, ktorý táto udalosť dala všetkým druhom revolučného či polorevolučného myslenia. Útržky toho, čo Marx pohŕdavo nazýval utopickým socializmom, nájdete v dielach Roberta Owena, o ktorom viete z hospodárskych dejín tejto krajiny; v dielach Fouriera, ktorý bol nepochybne veľmi, veľmi zvláštna osobnosť, ale ktorý svoju slávu pravdepodobne čiastočne vďačí tomu, že Mill venoval Fourierovi značnú pozornosť;1 a hlavne v dielach Saint-Simona a saint-simonistov. A ak uvažujete o dejinách socializmu – nie o vplyve socializmu, ale o dejinách socialistickej teórie –, nemám naozaj žiadne pochybnosti o tom, že okrem Marxa boli Saint-Simon a najmä jeho stúpenci intelektuálne najzaujímavejšími a, podľa môjho názoru, vplyvovo najdôležitejšími mysliteľmi.

Sám Saint-Simon bol veľmi zvláštny človek. Bol to francúzsky šľachtic.
Bojoval v americkej vojne za nezávislosť na strane Američanov.
Do Francúzska sa vrátil s veľkým uznaním a zriekol sa svojho šľachtického titulu. A potom, keď sa revolúcia, ako to revolúcie niekedy robia, čoraz viac dostávala do rúk extrémistov, Saint-Simon sa dostal do´problémov s jakobínmi – Robespierrom, Saint-Justom a ostatnými – a strávil krátky čas vo väzení. A možno mal šťastie, že vyviazol s hlavou na krku; v tých dňoch popravovali najrôznejších ľudí na základe  celkom nepodstatných zámienok.

A potom mal veľmi pestrú kariéru, niekedy mal finančné prostriedky a inokedy nie, niekedy ho podporovali vplyvní ľudia a inokedy nie. Zvyšok svojho života (zomrel v roku 1825) však venoval – ako to povedať? – mesiášskym spisom, v ktorých sa vyjadroval k internacionalizmu, zjednoteniu Európy a prepísal kresťanstvo. Tí z vás, ktorí sa zaujímajú o jeho excentrickejšie diela, nájdu veľmi dobrý preklad typického diela Saint Simona – preložené mužom menom Markham [Saint-Simon, 1952] – vydané vydavateľstvom Blackwell v tej veľmi užitočnej sérii štandardných textov z politológie. Saint-Simon zhromaždil okolo seba skupinu nadšených stúpencov, ktorí s ním zaobchádzali ako s akýmsi mesiášom, ale ktorí, v istom zmysle, ako poviem o chvíľu, boli podľa mňa skôr významnejšími mysliteľmi.

Pokiaľ ide o ekonómiu, postoj Saint-Simona možno označiť za akéhosi „apoštola industrializmu“. A jeho apoštolský postoj môžem ilustrovať citáciou jednej z jeho poznámok. (Parafrázujem.) Vyslovil senzačnú myšlienku: Ak by všetci králi a celý dvorný aparát zomreli, aký rozdiel by to znamenalo pre zvyšok spoločnosti? Kým ak by zomreli vedúci priemyselníci, spoločnosť by sa zrútila. Preto tvrdil, že všetky triedne rozdiely založené na feudalizme a všetko, čo s ním súviselo, sú zastarané. Politika bola podvod. Rozvádzal to podrobne a domnieval sa, že všetky politické inštitúcie vo Francúzsku by mali byť nahradené akýmsi ekonomickým parlamentom so zložitým zložením z priemyselníkov, vedcov a tak ďalej, a tí by mali organizovať Francúzsko v mierke veľkej továrne.

No, toľko k Saint-Simonovi – čas nás obmedzuje. Jeho stúpenci – medzi najvýznamnejších patria Enfantin, Bazard a Rodriques – sa zjednotili do kláštorného hnutia, ktoré nebolo úplne jednopohlavné. Vydávali časopis s názvom The Producer a usporiadali sériu prednášok, v ktorých systematizovali Saint-Simonovo myslenie. A tieto prednášky – ktoré, pokiaľ viem, neboli preložené do angličtiny, ale sú krásne zostavené Bougleom a Halévyom [Saint-Simon, 1829], dvoma veľkými francúzskymi sociálnymi historikmi a učencami z mojich mladých
čias – boli uverejnené pod názvom Doctrine de Saint-Simon: Ex position. A idú podstatne ďalej než Saint-Simon smerom k niečomu, čo by sme mali uznať za súčasť pozadia socializmu devätnásteho storočia.

Dôraz na význam industrializmu, áno, ale ďalej útočia na svojvoľnú povahu rozdelenia súkromného vlastníctva. Ďalej nastoľujú problém rozdelenia, ktoré podľa nich vo svojej súčasnej podobe je nespravodlivé a vedie aj k neefektívnej organizácii výroby. A liekom bola akási kolektívna organizácia priemyslu riadená pomerne zložitou hierarchiou múdrych ľudí.

No, toľko k saint-simonistom, ktorých kniha „Saint-Simon“ je v istom zmysle hlboká a v istom zmysle vtip. „Doktrína Saint-Simona“, ktorú napísali ľudia približne vo vašom veku, je skutočne veľmi vynikajúce dielo a rozhodne stojí za prečítanie. Boli to, takpovediac, študenti s hodnotením „alfa štvornásobné plus“. Ich správanie v kláštornej komunite vyvolalo v Paríži veľký škandál a boli postavení pred súd.

Správa o ich súdnom procese, ktorú napísal jeden z Pankhurstovcov – jeden z synovcov pani Pankhurstovej, známej sufražetky – je veľmi zábavným čítaním. Človek má pocit, že to všetko bolo v istom zmysle vymyslené ako študentský žart. Súd z toho samozrejme vyjde veľmi zle.

Potom však si odpykali krátky trest odňatia slobody, čo určite svedčilo o zmysle pre humor súdu, a potom, celkovo vzaté, ich nadšenie opadlo. Niektorí z nich odišli na Blízky východ hľadať ideálnuvženu. O Blízkom východe by som sa nemal vôbec vyjadrovať a je možné, že by tam našli ideálnu ženu; ale nenašli ju. A potom sa niektorí z nich vrátili, aby sa stali veľkými priemyselnými lídrami polovice devätnásteho storočia – najväčšími kapitalistami.

No, Marx to všetko považoval za utopický socializmus, zatiaľ čo jeho vlastný prístup bol výslovne označený ako „vedecký socializmus“. Marx v mladosti určite vyslovil množstvo hodnotových súdov a všetky jeho rané spisy týkajúce sa odcudzenia a podobných tém sú týmito hodnotovými súdmi doslova preplnené. Keď však začal systematicky písať o politickej ekonómii – v predchádzajúcom diele k dielu Das Kapital [1867], ktoré, ak chcete pochopiť, o čo mu v dlhších dielach išlo hlavne, stojí za dôkladné prečítanie, Kritika politickej ekonómie [1859] – jeho dielo bolo označované ako vedecký socializmus. Mala byť po celý čas zložená nie z odsúdenia, ale z historického záznamu a ekonomickej analýzy. A on rozhodne odrádzal od akejkoľvek špekulácie o podobe budúcej komunistickej spoločnosti. Ak ste to robili, boli ste nakazení buržoáznymi návykmi; budúcnosť sa mala odvíjať podľa implicitných zákonov dejín.

No, toľko k pozadiu utopického socializmu. Chcem len upozorniť na pozadie Hegela, proti ktorému sa Marx búrlivo vzbúril. Hegel rozhodne nepatrí medzi mojich obľúbencov a neodvážim sa hodnotiť jeho prínos pre filozofiu, ktorý je dodnes predmetom kontroverzie. Stačí povedať, že moje chápanie Hegela zhruba odpovedá opačnému hodnoteniu. Marx však, takpovediac, prevzal od Hegela koncepciu dejín ako tézy, antitézy a syntézy.

Jeho dejiny sa v minulosti vyvíjali práve takto. Marxovo naplnenie týchto kategórií sa však veľmi líšilo od Hegelovho. Veľmi dobrý prehľad o filozofii dejín získate v Popperovej kritike historizmu – Chudoba historizmu [1960]. Popper vždy formuluje stanovisko, ktoré sa chystá kritizovať,
jasnejšie než stanovisko tých, ktorých kritizuje, a jeho popis myšlienkového postoja vyplývajúceho z Hegela stojí za prečítanie.

Ale predovšetkým – a neočakávam, že to stihnem prebrať práve počas tejto hodiny – musíte zohľadniť Marxovo pozadie v klasickej ekonómii.

No, veľa sa hovorilo o tom, že Marx čerpal od takzvaných ricardiánskych socialistov. Existuje odborná kniha od Antona – nie Carla – Mengera s názvom Právo na celý výnos práce [1899],
ktorá obsahuje množstvo zaujímavých historických faktov a slávnu predhovor od Foxwella, ktorý bol profesorom peňažného a bankového hospodárstva v počiatkoch existencie London School of Economics. A Foxwell aj Menger naznačujú, že Marx čerpal veľkú časť svojej inšpirácie práve od takzvaných ricardiánskych socialistov. Nuž, myslím si, že existujú veľmi dobré dôvody na tvrdenie, že takzvaní ricardiánski socialisti buď neboli socialisti, alebo neboli ricardiáni.
Ale to je už iná história. Neexistuje absolútne žiadna pochybnosť o inšpirácii, ktorú Marx čerpal od Smitha a do určitej miery aj od Ricarda. A je ťažké, myslím si, určite v akomkoľvek krátkom vyjadrení, ktoré bude nevyhnutne nesprávne, pokiaľ ide o to.

Marx, musím povedať, či už s ním súhlasíte alebo nie bol pravdepodobne najlepším historikom ekonomického myslenia svojej doby, hoci osobne si myslím – a toto je hodnotiaci úsudok –, že

Marx bol strašn nespravodlivý voči niektorým ľuďom, ktorých kritizoval, ako napríklad keď
kritizoval chudáka Malthusa za to, že porušil svoje sľuby tým, že sa oženil a splodil deti. To vôbec nebola pravda; absolútne to nebolo v rozpore s pravidlami Anglikánskej cirkvi, ku ktorej Malthus patril. Ale nesmiete sa nechať odradiť vo svojom rešpekte voči Marxovi takouto hlúpou poznámkou.

Marx mal oveľa lepší cit pre to, čo bolo dôležité, než, povedzme, klasický historik ekonomického myslenia McCulloch. A McCulloch je veľmi cennou osobnosťou, pokiaľ ide o vyhľadávanie vzácnych osobností a tak ďalej a tak podobne, ale bol to Marx, kto odhalil výnimočnosť Pettyho, a bol to Marx, kto odhalil vynaliezavosť Quesneya v ekonomickej tabuľke, a bol to
Marx, kto si uvedomil dôležitosť – no, klasickí ekonómovia to uznali – Smitha a Ricarda. Ja by som povedal, že nakoniec Marx získal od Smitha o niečo viac než od Ricarda, hoci to, čo
od Smitha odvodil, bolo buď veľmi jednoduché, alebo – komplexným spôsobom, ktorý
v prvom zväzku nie je nijako odhalený – uvedomenie si, že Smithove jednoduché tvrdenia
neboli úplne správne.

Teraz sa však dostávame k ústrednému prvku marxistickej ekonómie, ako je rozpracovaný v prvom a treťom zväzku – k otázkam hodnoty, rozdeľovania a teórie cien. Prvý zväzok *Kapitálu* [1867] sa začína čistou pracovnou teóriou hodnoty; tá sa z hľadiska analýzy až tak veľmi nelíši od Smithovho príkladu s bobrom a jeleňom, ktorých výmenná hodnota mala z dlhodobého hľadiska viac-menej presne odrážať pomer množstva práce vynaloženej na ich získanie. A aj keď si Ricardo a Smith v tejto fáze vývoja svojich teórií uvedomovali určité komplikácie, ignorovali rozdiely vo mzdách či v kvalifikácii pracovnej sily a tvrdili, že tieto otázky vyrieši trh – čo je, ako som už spomínal, zjavne kruhová argumentácia. U Marxa nachádzame totožnú myšlienku, hoci je – o niečo pompéznejšie – pripisovaná spoločenskému procesu prebiehajúcemu „za chrbtom“ výrobcov; v skutočnosti však mal na mysli práve trh.
V prvom zväzku sa argumentácia rozvíja na základe pojmov hodnota a nadhodnota (ku ktorým sa ešte dostaneme) a nadväzuje na tú časť Smithovho diela, ktorá – hneď po úvodných odsekoch – naznačuje, že po akumulácii kapitálu a privlastnení pôdy už celý výnos z práce neprislúcha samotným pracujúcim. Hoci takýto záver možno zo Smithových textov vyvodiť, je otázne, či jeho analýza skutočne smerovala k tomu istému, čo z podobných východísk odvodil Marx. Ak však vychádzame len z prvého zväzku, teória hodnoty, ktorú v ňom nájdeme, sa v podstate nelíši od citácií zo Smitha, ktoré som vám predtým uviedol.

Marx však nič z toho neurobil. Marx bol odporcom Malthusa. Neuvedomoval si – alebo aspoň nezdôrazňoval – tú časť Malthusovho učenia, ktorá bola pravdivá: totiž že ak neexistuje žiadna brzda na strane ponuky pracovnej sily, svet sa dostane do vážnych problémov; toto tvrdenie nebolo v danom historickom období nijako vyvrátené. Marx sa vracia k teórii životného minima Adama Smitha (ktorú tento zdieľal s Turgotom) a poukazuje na silnejšiu vyjednávaciu pozíciu zamestnávateľa.

Adam Smith osobitne zdôrazňuje, že hoci veľa počúvame o združovaní robotníkov, o združovaní zamestnávateľov sa hovorí nedostatočne. Podľa Smitha – v tej časti jeho výkladu – sú zamestnávatelia vždy implicitne združení s cieľom stlačiť mzdy na úroveň životného minima; toto združenie sa rozpadá až v napredujúcej spoločnosti, keď si zamestnávatelia navzájom konkurujú a tlačia mzdy nahor. Marx však o napredujúcej spoločnosti nehovoril. Podľa neho smerovala spoločnosť k tak výraznému úpadku, až napokon musela explodovať. Marxova teória normálnej mzdy je v podstate „teóriou výrobných nákladov na pracovnú silu“, pričom mzda je tlačená nadol v dôsledku prevahy vlastníkov kapitálu pri vyjednávaní.

Ťažkosti a rozdiely sa začínajú pri teórii miezd. Keďže všetky hodnoty sú určované nákladmi na pracovnú silu vynaloženými pri výrobe, hodnota práce sa na trhu určovala podľa nákladov na „výrobu“ pracovnej sily – pričom sa, samozrejme, zohľadňovali aj všetky súvisiace komplikácie, ako napríklad otázka rodiny a podobne. Možno by ste to mohli označiť za čisto klasickú teóriu konvenčného životného minima – teda za teóriu miezd z dlhodobého hľadiska. No v skutočnosti to tak nie je. Dlhodobá teória miezd klasických ekonómov síce určite zahŕňala koncept konvenčného životného minima (napríklad u Ricarda) a vychádzala zo strany ponuky, no zároveň sa spájala s určitou nádejou: ak by bola ponuka pracovnej sily dostatočne obmedzená, pracujúce vrstvy by si osvojili nákladnejšie životné návyky, vďaka čomu by sa úroveň konvenčného životného minima z dlhodobého hľadiska výrazne zvýšila nad hranicu toho, čo bežne chápeme pod pojmom „mzda na úrovni životného minima“.

Práve tieto myšlienky sú obsiahnuté v konečnej formulácii všeobecnej teórie miezd Adama Smitha. Pokiaľ totiž rastú prostriedky určené na zamestnávanie pracovnej sily, mzdy sa môžu udržať nad úrovňou životného minima – tak ako to bolo v Amerike, vo Veľkej Británii či inde. Malthus následne rozpracoval myšlienku tendencie k úrovni životného minima, pričom ekonómovia klasickej školy, ovplyvnení Malthusom, definovali konvenčnú úroveň životného minima podstatne vyššie, než aká bola pôvodná Malthusova hranica.

Marx následne prechádza k otázke nadhodnoty. Hodnota tovaru je určená nákladmi na pracovnú silu potrebnú na jeho výrobu; hoci je však táto pracovná sila odmeňovaná na úrovni zodpovedajúcej nákladom na jej reprodukciu, vytvára prebytok presahujúci tieto náklady.

Práve tento prebytok zaujímal Marxa najviac. Jeho záujem o Quesnaya zjavne pramenil zo skutočnosti, že aj Quesnay sa sústreďoval na prebytok, no išlo o prebytok vytváraný pôdou. Marx sa však zaujímal o prebytok vytváraný prácou – a práca, ktorej hodnota bola (podobne ako hodnota všetkého ostatného) určená štruktúrou spoločnosti a nákladmi na jej reprodukciu, vytvárala nadhodnotu.

Ak napríklad pracovná sila dokáže vyprodukovať hodnotu zodpovedajúcu nákladom na svoju reprodukciu – teda úrovni životného minima – za sedem hodín, a kapitalista ju prinúti pracovať dlhšie (povedzme dvanásť hodín), vzniká prebytok; a práve to sa podľa Marxa v skutočnosti dialo. Ďalej tvrdil, že zisk – chápaný v širšom zmysle ako zvyšok po uhradení nákladov – vzniká výlučne na základe vykorisťovania.

Vidím, že sú tri minúty do dvanástej. Nechám vás teda v napätí, podobne ako to urobil Marx v prvom diele. V ňom poukázal na určité ťažkosti pri zosúladení miery zisku so svojou koncepciou nadhodnoty a Engels, ktorý napísal predhovor k neskorším vydaniam Marxovho diela, vyzýval ostatných, aby tento problém vyriešili. Existujú dôvody domnievať sa, že Marx mal tento problém uspokojivo vyriešený už v čase písania prvého dielu, no samotné riešenie sa objavuje až v treťom diele – a k tomu sa krátko vrátim na začiatku prednášky budúci týždeň.

LIONEL ROBBINS A History of Economic Thought THE LSE LECTURES. LECTURE 24: Mill (cont.)—Saint-Simon and Marx. Princeton University Press. 1998. ISBN 978-0691012445.