Juraj Schenk na pôde Slovenskej sociologickej spoločnosti: desaťročia spolupráce v sociológii s docentkou Dilbar Alievou k jej 90. narodeninám

Ak tu hovoríme v kontexte kontinuity a diskontinuity, narazíme na niekoľko otvorených problémov. V závislosti napr. na tom odkiaľ a ako sa pozeráme, vieme  nájsť tak kontinuity v diskontinuite (alebo až kontinuitu diskontinuít), ako aj diskontinuity v kontinuite. Nechcem to komplikovať, a tak radšej ostanem pri tom tradičnom, možno až inuitívnom prístupe.

 

Vychádzam z jednoduchého, no nespochybniteľného faktu, že vedu robia vedci a že kontinuita/diskontinuita tu má tri hlavné druhy alebo dimenzie: osobnostnú, inštitucionálnu a tematickú.

Prvá sa týka vnútornej konzistencie alebo integrity vedca, druhá je často ovplyvnená externými faktormi a tretia sa vzťahuje na vývin alebo modifikácie bádateľskej orientácie (napríklad v dôsledku vývinu vedeckého poznania) a u zrelého vedca spravidla predstavuje komplex viacerých bádateľských línií.

V skutočnosti je to teda vždy istý typ, respektíve kombinácia možných variantov týchto troch dimenzií. V ďalšom budem venovať pozornosť len di-
menzii osobnostnej s predpokladom, že o dvoch ďalších bude reč v iných príspevkoch.

Vnútorná konzistencia alebo, ak chcete, osobnostná integrita je totiž azda najvýstižnejšou charakteristikou pôsobenia pani docentky Alievy v našej sociológii. Pokúsim sa to ilustrovať na niekoľkých útržkovitých spomienkach z našej dlhoročnej vzájomnej spolupráce.

Keď som uvažoval o konkrétnejšom obsahu, bolo mi jasné, že si budem musieť zodpovedne vyberať z košatého útvaru spomienok, ktorý nie vždy má ostré hranice. Akoby mimovoľne mi pritom – aj na moje prekvapenie – napadla Quételet – Dandelinova veta, ktorá v deskriptívnej geometrii určuje (veľmi zjednodušene povedané) priemet rezu telesa na plochu. Potom som si uvedomil, že za tým náhlym vnuknutím bol nielen Quételet, o ktorého význame pre sociológiu som v časoch stredoškolských štúdíí vôbec netušil rovnako ako som netušil, že sa bu dem celý život zaoberať sociológiou … Ale k tomu sa ešte vrátim.

Keďže obdobu takejto „pomôcky“ na presné zjednodušenie (a priemet trojdimenziálneho telesa na dvojdimenziálnu plochu takýmto zjednodušením nepochybne je) v sociológii nemáme, ostal mi k dispozícii klasický subjektívny a nevyhnutne selektívny výber. Mojím zámerom nie je komplexná faktografická reprodukcia našej spolupráce s pani docentkou, ale reflexia toho, čo považujem za dôležité a významné. Uznávam pritom, že ani zďaleka nespomínam všetko a že dokonca som mohol na niečo, čo by sa mohlo z iného pohľadu javiť ako zásadné, aj pozabudnúť.

Asymetrický vzťah „učiteľ – študent“ asi len ťažko možno nazvať spoluprácou, no isto to bola jej štartovacia fáza. Všetko sa to začalo 11. októbra 1967, keď sme mali mať prvý seminár z dejín sociológie. Do miestnosti v budove na Šafá- rikovom námestí vtedy s istotou vošla útla postava s čiernymi vlasmi a tmavými okuliarmi.

Dovtedy sme o nej vedeli len to, že úspešne absolvovala prestížnu Moskovskú univerzitu a ašpirantúru u profesoky  Andrejevy. Od jej prvých slov  s prízvukom, ktorý tak milo znie slovenským ušiam – bolo jasné, že veľmi dobre vie, čo a ako sa v seminári bude robiť. Hneď sme všetci dostali cyklostylovaný program (čo vtedy bolo skôr zriedkavosťou) s presným rozpisom tém a zodpovedajúcou štruktúrou referátov a spolu s tým aj mnoho dobrých rád, napríklad kde nájsť ťažko dostupnú literatúru.

Koncepcia seminára bola viditeľná aj pre nás, laikov a bolo zrejmé, že to bude niečo celkom iné ako informatívne a prehľadové prednášky, ktoré sme z dejín sociológie vtedy mali. Neskôr sme sa dozvedeli, že túto koncepciu si pani docentka dokázala presadiť na katedre. Ukázalo sa, že sa zakladá na dôkladnej znalosti originálnych textov a hlbokej analýze smerujúcej k odhaleniu podstatných teoreticko-metodologických otázok, ktorá sa spájala s konzistentnou kritikou a zhodnotením tak kontextu, ako aj východísk a vecného obsahu preberaných sociologických teórií. Jej erudícia a pracovné návyky sa zreteľne opierali o pevný filozofický základ a výrazný kultúrny background, ktoré sú také typické práve pre absolventov MGU. No najpodstatnejšie bolo, že nám to ukazovalo ako sociologicky, no pritom disciplinovane, kriticky a tvorivo myslieť!

Mne sa hneď ušiel referát o Durkheimových pravidlách pozorovania a vysvetľovania sociálnych javov. Zdalo sa mi, že by to mohla byť problematika, ktorá má fundamentálny význam. Vtedy som to ešte nevedel pomenovať, ale cítil som, že popri všetkých skvelých ideách a podnetoch je v sociologických textoch veľa metafor, implicitných hypotéz, otvorených otázok a pod. Durkheim sa mi zapáčil a napísal som cca 4-stranový referát, ktorý sa na moje prekvapenie stretol s nečakanou pozitívnou reakciou p. docentky. Pochopiteľne, vôbec som ešte netušil, o čo vlastne ide a že sa niečím podobným budem zaoberať celý profesiový život. S odstupom času môžem len konštatovať, že – i keď som potom išiel po inej, vlastnej trajektórii – to bol dobrý štart.

Mimochodom, ešte k tomu, prečo mi vôbec napadol Quételet. Samozrejme pre-to, lebo bez Quételeta, ktorý bol jedným zo zakladateľov sociálnej štatistiky, by Durkheim nikdy nemohol napísať svoju slávnu Le Suicide.

Ak preskočím niekoľko študentských rokov, musím konštatovať, že výberová prednáška o koncepcii Talcotta Parsonsa, ktorú som absolvoval u pani docentky, bola vôbec najlepšia výberová prednáška, akú som zažil počas štúdia. Keď som potom už ako člen katedry počúval dobrých študentov na záverečných skúškach, mohol som len ľutovať, že som už priamo nezažil mnohé jej ďalšie výberové prednášky tak, ako nasledujúce generácie študentov.

Tu musím zdôrazniť vzťah pani docentky k študentom bez výnimky. Vždy ho charakterizoval rešpekt, založený na vysokých nárokoch, ktoré ale boli primerané reálnym možnostiam študentov, a spravodlivé hodnotenie intelektuálneho výkonu. Nikto nikdy nedostal nič „zadarmo“ a musel si to poctivo a tvrdo odpracovať.

Je všeobecne známe, že s pani docentkou máme v zásade dosť odlišné bádateľské orientácie. Napriek tomu niekoľko z jej výskumných línií mi bolo osobitne blízkych a pre mňa veľmi inšpiratívnych. Hoci by som mohol a azda aj mal (mám na mysli napríklad analýzy vzniku a vývinu vedeckých škôl v slovenskej sociológii, ktorá u nás nemá obdobu a v podstate ani systematickejšie pokračovanie), stručne spomeniem len dve fundamentálne. O ostatných isto bude reč v ďalších príspevkoch.

Mám na mysli predovšetkým jej inovatívne štúdie zhruba z polovice 70. rokov o metateoretickej analýze ako integrálnej súčasti metodologickej sebareflexie sociológie a nededuktívnych teóriách v sociológii a neskôr aj o teóriách strednej úrovne, ktorými som sa inšpiroval pri analýze stratégií konštruovania sociologických teórií. No azda najobjavnejšia a najoriginálnejšia bola jej štúdia o paralelných svetoch sociologických teórií z roku 2006.

Táto unikátna koncepcia – a som presvedčený, že vedome – reflektuje a heuristicky aplikuje špičkové poznatky z kvantovej mechaniky a teórie membrán, čo si asi málokto zo sociológov všimol.

No táto štúdia okrem iného ukazuje, že „optika“ multiparadigmality, o ktorú sa sociológovia tradične opierajú, je mätúca, lebo vychádza z nedoriešených východiskových predpokladov a problematiku skôr zahmlieva než odhaľuje.

 

Druhou je problematika konštruktivizmu, ktorá má v sociológii fundamentálny význam a ktorej sa pani docentka veľmi zásadne venovala vo svojom vlastnom teoretickom kontexte. Možno je to pre niekoho prekvapujúce, ale iba dovtedy, kým si neuvedomí, že počítačové simulácie multiagentových modelov sú vo svojej podstate pragmatickou konštrukciou virtuálnej sociálnej reality.

Pani docentka patrí medzi najdôležitejších predstaviteľov takzvanej „zakladajúcej generácie“, ktorá obnovila katedru a štúdium sociológie na Slovensku. V skutočnosti by sme ich mali nazývať renesančnou generáciou, no to by spôsobilo istú sémantickú konfúziu, a tak radšej ostaňme pri pôvodnej metafore.

Podstatné je, že pani docentka patrila medzi kľúčové vedecké a pedagogické osobnosti katedry. Keď potom, po pár rokoch, prišiel na katedru aj docent Hirner, úroveň i renomé katedry sa prudko zvýšili. Obaja tvorili nespochybniteľné piliere tohto pracoviska.

Popri všetkých odlišnostiach, ktorými sa vyznačovali, ich vzájomný vzťah bol plný obojstranného rešpektu a uznania a spoločne prispeli k tomu, žesa rýchlo – ako istý model – ustanovil nielen pre členov katedry, ale aj pre študentov akýsi štandard vedeckej i ľudskej spolupráce na akademickom pracovisku.

Domnievam sa, že to bolo nielen vďaka ich osobnostnej konzistentnosti, no najmä preto, lebo obaja sa vedome opierali o rovnaký vedecký étos, resp. etalón sociológie ako vednej disciplíny.

Myslím si, že aj pani docentka by mohla súhlasiť s nasledujúcimi konštitutívnymi elementami tohto etalónu tak, ako ich kedysi sformuloval docent. Hirner a obaja dôsledne dodržiavali vo svojej vedeckej práci. A. Hirner vyzdvihoval predovšetkým, že:

1. Sociológia nie je Danteho nekonečná dobrota, do ktorej sa zmestí všetko.

2. Je nevyhnutný proces permanentného zvedečťovania sociológie.

3. Pri sociologickom bádaní je potrebné prenikať pod povrch sociálnej skutočnosti.

Prvá požiadavka v podstate znamená rešpektovanie identity, osobitosti a relatívnej samostatnosti sociológie ako vednej disciplíny, no bez jej izolácie od vedy ako takej, t.j. uzavretia sa do seba samej.

Druhá je evidentnou a logickou požiadavkou cieľavedomého úsilia o vedecký progres, t.j. rozširovanie a prehlbovanie sústavy sociologických poznatkov.

Treťou sa zdôrazňuje nielen význam systematickej vedeckej práce, ale aj – a najmä – význam kritickej analýzy disponibilných poznatkov a ich tvorivého teoretického i metodologického využívania.

Len na okraj by som poznamenal, že voči spomínaným požiadavkám sa – na môj vkus príliš často – hreší aj v našej sociológii. Sú tu zjavné pokusy „rozpustiť“ sociológiu v neurčitých social sciences, zredukovať ju na aktivizmus, je tu nepoľavujúce úsilie o presadenie rutinizácie, ba až barbarizácie sociológie a podobne.

Nebudem to opakovať, hovoril som tu o tom podrobne pred rokom. Vrátim sa radšej k dnešnej téme. Mimoriadne si cením enormné pracovné nasadenie p. docentky v turbulentných 90. rokoch, keď katedra prechádzala zložitým procesom rekonštrukcie.

Plne sa zasadzovala za posilnenie akademického charakteru tohto pracoviska a významne prispela k tomu, že veľmi úspešne prešlo procesom medzinárodnej evaluácie v roku 1997.

Aj vďaka jej úsiliu sa potvrdilo, že katedra spĺňala všetky požadované kritériá a bola kompatibilná s európskymi štandardami. Na tejto pôde treba osobitne spomenúť našu veľmi plodnú, dlhodobú spoluprácu medzi Sekciou sociologickej teórie a Metodologickou sekciou.

Začala sa zhruba od polovice 70. rokov, keď p. docentka svoju sekciu založila a dodnes ju vedie a ja som sa dostal do vedenia Metodologickej sekcie, kde som pôsobil až do roku 1992.

Obe sekcie sa výrazne oživili a poskytli aj akýsi spoločný priestor pre ostatných členov SSS, čo sa – myslím – stretlo s veľmi pozitívnou odozvou.
Okrem vlastného programu každej sekcie sme v zhruba dvojročných intervaloch usporiadali 5 alebo 6 spoločných seminárov k zásadnejším problémom sociológie.

Neskôr, už v tomto storočí mi p. docentka poskytla významný priestor vo svojich seminároch nielen o tvári ako sociálnom nástroji (je skoro až neuveriteľné, že bez akejkoľvek predbežnej diskusie sme sa s p. docentkou zhodli na rovnakej sociologickej interpretácii ľudskej tváre!), o revolúcii, ale aj v seminári o umelej inteligencii, usporiadanom v jedinečnej spolupráci s informatikmi a neurovedcami.

Dôležité je aj to, že z týchto seminárov – nie vždy jednoducho – vznikli aj zaujímavé publikácie. Pred rokom to bol seminár o význame témy  sociologickom bádaní. Každý, kto to skúsil na vlastnej koži, dobre vie, koľko invencie, času, energie a pragmatizmu to vyžaduje. Pani docentka sa tomu vždy venovala naplno.

V podstate v rovnakom zmysle by sa dala spomenúť aj naša spolupráca v Redakčnej rade časopisu Sociológia. Nepôjdem do podrobností, len spomeniem povestné, starostlivo vypracúvané a vyvážené analyticko-kritické posudky pani  docentky na ponúkané texty a najmä efektívnu kooperáciu pri príprave monotematických čísel časopisu.

Asi najvydarenejšie bolo monotematické číslo venované vtedajšej západnej sociológii (1982), na ktoré s rešpektom po dlhých desaťro-
čiach na stránkach časopisu spomínal napríklad  aj profesor Petrusek (2009). Inými slovami, cieľom bola nielen prezentácia katedry, ale aj zvýšenie alebo aspoň udržanie kvalitatívnej úrovne časopisu.

Paletu takýchto procesov spolupráce, ktorá sa rozvíjala dlhé roky, by bolo možné ďalej rozširovať. No v tomto kontexte sa už len veľmi krátko zmienim o podpore, ktorá sa mi od p. docentky dostala vo dvoch závažných situáciách.

Prvá súvisela so smolenickou konferenciou o sociálnej dynamike, ktorú som navrhoval usporiadať asi 4 roky, až kým sa to podarilo v r. 1988. Na túto konferenciu sociológovia na Slovensku rýchlo zabudli. Nechám na Vás prečo.

Druhá sa týka návrhu zákona o Komore sociológov z r. 2000, ktorý smeroval k vytvoreniu stavovskej organizácie a ktorý som v rozsiahlej analýze podrobne kritizoval ako nekompetentný, neúplný a manipulatívny. Toto stanovisko si osvojila aj p. docentka, ktorá vtedy stála na čele SSS, a vďaka tomu ho Výbor SSS na šťastie a na prospech sociológie na Slovensku nepodporil.

Celkom na záver by som len zhrnul akúsi hlavnú niť, ktorá spája desaťročia našej vzájomnej spolupráce. Pani docentka za ten čas nespochybniteľne dokázala, že možno robiť dobrú, inovatívnu a inšpiratívnu vedu, a pritom si zachovať osobnostnú integritu aj v meniacich sa inštitucionálnych podmienkach sprevádzaných prirodzenými tematickými zmenami v procese individuálneho vedeckého vyzrievania.

Úprimne sa preto i ja osobne pripájam ku všetkým blahoželaniam ku krásnemu životnému jubileu a v mene všetkých jej študentov z Bratis-
lavy, Nitry či Trnavy len dodávam:

Pani docentka, ďakujeme za všetko, čo ste nás naučili a čo sme sa my mohli naučiť od Vás!

Jún 2026 Juraj Schenk. Fotografie: Milan Zeman.