Znárodnenie, zoštátnenie, konfiškácia majetku
Znárodnenie, ale znárodňovanie, či nacionalizácia, poštátnenie, alebo poštátňovanie, zoštátnenie, zoštátňovanie), etatizácia, čiastočné synonymum pre socialistické štáty: zospoločenštenie, socializácia do verejného vlastníctva.
Je to prevod súkromného vlastníctva podniku, výrobných prostriedkov či iných hospodársky významných častí súkromného vlastníctva (prípadne vlastníctva nižších úrovní verejnej správy) do štátneho vlastníctva alebo spoločného vlastníctva.
Môže ísť o vyvlastnenie (za náhradu) alebo konfiškáciu (bez náhrady). Niekedy sa pojem zoštátnenie (poštátnenie, etatizácia) od pojmu znárodnenie odlišuje tak, že po znárodnení – na rozdiel od zoštátnenie – si znárodnený podnik ponechá určitú samostatnosť a jeho vedenie nie je len odnožou verejnej moci (napr. v rámci tripartity sú spojení zástupcovia štátu, zamestnancov a spotrebiteľov).
Znárodnenie bola štandardná politika socialistických strán – v Česko-Slovensku (1945 – 1948), Spojenom kráľovstve alebo Francúzsku. V Česko-Slovensku bolo vydanie rozsiahlych znárodňovacích zákonov oslávené 28. október ako Deň znárodnenia.
Znárodnenie ako právny akt štátu bolo v histórii ČSR po prvý raz uplatnené počas povojnovej obnovy republiky na základe Košického vládneho programu z 5. apríla 1945 ako zásada potrestania všetkých kolaborantov a zradcov spolupracujúcich s fašistickou správou Tretej ríše za Protektorátu Čechy a Morava, s režimom ľudáckeho fašistického štátu na Slovensku i vyvlastnenia majetku Nemcov hlásiacich sa k Heinleinovskej strane a k Tretej ríši i vlastníkov majetkov na okupovanom území južného Slovenska horthyovským fašistickým Maďarskom, ktorým sa na základe okupácie vrátili majetky z dôb Rakúska-Uhorska po anexii územia tzv. Viedenskou arbitrážou v 1939.
Konfiškácia súkromného majetku i etatizácia ako právny akt po 2.svetovej vojne v roku 1945 prebiehala v mnohých krajinách Európy, všade tam, kde došlo k obsadeniu krajiny Treťou ríšou a po oslobodení bolo nutné vysporiadať majetky po nútenej nemeckej správe a po kolaborantoch.
V ČSR boli na základe vydania dekrétov prezidenta republiky Edvarda Beneša z júla 1945, konfiškované a zoštátňované majetky, podniky, dielne, kde sa štátnej správy ujali národní správcovia, buď ako jednotlivci (dielne, obchody, vily,), alebo ako právne osoby (firmy, priemyselné podniky, akciové spoločnosti). Na základe požiadavky Národného frontu Čechov a Slovákov boli prezidentom Benešom vydané znárodňovacie dekréty dňa 28. októbra 1945 na viac ako deväťtisíc priemyselných podnikov s vyše miliónom zamestnancov. Tento dátum vošiel do histórie ako Deň znárodnenia a oslavoval sa každoročne za socializmu.
Znárodnenie sa označuje ako štandardná politika socialistických politických strán – v Česko-Slovensku po roku 1948, Spojenom kráľovstve po roku 1945, ale i počas trvania Labouristickej vlády v 60.rokoch, alebo vo Francúzsku.
Keďže znárodnené priemyselné odvetvia sú vo vlastníctve štátu, vláda je zodpovedná za splnenie akýchkoľvek dlhov . Znárodnené odvetvia si bežne nepožičiavajú z domáceho trhu inak ako na krátkodobé pôžičky. Ak sú ziskové, zisk sa často používa na financovanie iných štátnych služieb, ako sú sociálne programy a vládny výskum, čo môže pomôcť znížiť daňové zaťaženie.
Tradičný západný postoj k odškodneniu vyjadril minister zahraničných vecí Spojených štátov amerických Cordell Hull počas mexického znárodnenia ropného priemyslu v roku 1938 s tým, že odškodnenie by malo byť „rýchle, efektívne a primerané“. Podľa tohto názoru je znárodňujúci štát podľa medzinárodného práva povinný zaplatiť odňatej strane plnú hodnotu prevzatého majetku.
Opozičný postoj zaujali najmä rozvojové krajiny , ktoré tvrdili, že otázka kompenzácie by mala byť ponechaná výlučne na suverénny štát v súlade s Calvovou doktrínou.
Socialistické štáty zastávali názor, že žiadna kompenzácia nie je splatná, na základe názoru, že súkromné vlastníctvo socializovaného majetku je nelegitímne, vykorisťovateľské alebo je prekážkou ďalšieho ekonomického rozvoja.
V roku 1962 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov prijalo rezolúciu 1803, „Trvalá suverenita nad národnými zdrojmi“, v ktorej sa uvádza, že v prípade znárodnenia vlastníkovi „bude vyplatená primeraná kompenzácia v súlade s medzinárodným právom“. OSN tým odmietla tradičný Calvo-doktrinálny pohľad a komunistický pohľad. Pojem „primeraná kompenzácia“ predstavuje kompromis medzi tradičnými názormi, berúc do úvahy potrebu rozvojových krajín pokračovať v reformách, a to aj bez schopnosti zaplatiť plnú kompenzáciu, a záujmom Západu o ochranu súkromného vlastníctva.
V Spojených štátoch vyžaduje piaty dodatok ústavy spravodlivú kompenzáciu, ak sa súkromný majetok odoberie na verejné použitie.
Znárodnenie bolo jedným z hlavných mechanizmov, ktoré reformní socialisti a sociálni demokrati obhajovali pri postupnom prechode k socializmu. V tomto kontexte bolo cieľom znárodnenia zbaviť sa veľkých kapitalistov, presmerovať zisky priemyslu do verejných financií a zaviesť určitú formu samosprávy pracujúcich ako predchodcu nastolenia socialistického ekonomického systému.
V Spojenom kráľovstve po druhej svetovej vojne získalo znárodnenie podporu Labouristickej strany a niektorých sociálnodemokratických strán v celej západnej Európe. Hoci sa niekedy znárodňovanie vykonávalo ako súčasť stratégie budovania socializmu, častejšie sa znárodňovalo a využívalo sa aj na ochranu a rozvoj priemyselných odvetví, ktoré sú považované za životne dôležité pre konkurencieschopnosť krajiny (ako je letectvo a stavba lodí), alebo na ochranu pracovných miest v určitých odvetviach.
Opätovné znárodnenie nastáva, keď sa majetok vo vlastníctve štátu sprivatizuje a neskôr opäť znárodní, často vtedy, keď je pri moci iná politická strana alebo frakcia . Proces opätovného znárodnenia možno nazvať aj „obrátená privatizácia“. Znárodnenie sa používa na označenie buď priameho štátneho vlastníctva a riadenia podniku, alebo vlády, ktorá získa veľký kontrolný podiel verejne kótovanej spoločnosti s akciami obchodovanými na burze cenných papierov .
Podľa výskumu Paashu Mahdaviho lídri, ktorí uvažujú o znárodnení, čelia dileme: „znárodniť a zožať okamžité zisky, pričom riskujú budúcu prosperitu, alebo ponechajú súkromné operácie, čím sa prenesú neočakávané príjmy, ale zabezpečia sa dlhodobé fiškálne toky.“ Tvrdí, že lídri „znárodňujú ťažobné zdroje, aby predĺžili trvanie svojej moci“ použitím „tohto zvýšeného kapitálu na zabezpečenie politickej podpory“
Znárodnenie môže mať pozitívne aj negatívne dôsledky. V roku 2019 výskum založený na štúdiách Greenwichskej univerzity zistil, že znárodnenie kľúčových služieb, ako sú voda, autobus, železnice a širokopásmové pripojenie v Spojenom kráľovstve, by mohlo ušetriť 13 miliárd libier ročne. [9]
Naopak, hodnotenie Inštitútu pre fiškálne štúdie zistilo, že by to zvýšilo štátny dlh najmenej o 150 miliárd libier a sťažilo by Spojenému kráľovstvu dosahovanie cieľov v oblasti zmeny klímy. Táto analýza bola založená na predpoklade, že vláda Spojeného kráľovstva bude musieť za tieto odvetvia zaplatiť trhovú sadzbu.
Znárodnenie môže mať nepriaznivé účinky, ako je zníženie konkurencie na trhu, čo následne znižuje stimuly pre inovácie a udržiava vysoké ceny. Z krátkodobého hľadiska môže znárodnenie poskytnúť vláde väčší tok príjmov, no z dlhodobého hľadiska môže spôsobiť stagnáciu odvetvia. [11] Kolaps venezuelského ropného priemyslu v dôsledku zlého vládneho riadenia je toho príkladom.
Zoštátnenie sa v marxistickej teórii objavuje ako “vyvlastnenie vyvlastňovateľov, teda vládnucich tried, ” a tiež ako slogan “Olúpte lupičov!” , ktorý bol veľmi populárny počas ruskej októbrovej revolúcie. Tento výraz sa používa pre opis nacionalizačných kampaní komunistických štátov , ako je dekulakizácia a kolektivizácia v ZSSR .
Znárodnenie však nie je špecificky socialistickou stratégiou a zakladatelia marxizmu boli voči jeho hodnote skeptickí. Fridriech Engels v tejto súvislosti napísal:
V tom presne leží trenie; pretože pokiaľ majetky zostanú pri kormidle, znárodnenie nikdy nezruší vykorisťovanie, ale iba zmení jeho formu – vo Francúzskej, Americkej alebo Švajčiarskej republike nie menej ako v monarchistickej strednej a despotickej východnej Európe.
— Friedrich Engels, List Engelsa Maxovi Oppenheimovi, 24. marca 1891
Nikolaj Bucharin tiež kritizoval výraz „znárodnenie“, pričom namiesto neho uprednostnil výraz „štatizácia“ Nikolaj Ivanovič Bucharin, rusky : Николáй Ивáнович Бухáрин – podľa súčasného gregoriánskej kalendára 9. október, alebo podľa Juliánskeho kalendára 27. september] 1888 – 15. marec 1938) bol boľševický revolucionár , sovietsky politik, autor marxistických teórií, prorok revolúcie a filozof .
