Vladimír Putin o ukrajinsko-ruských vzťahoch

MOSKVA – Nedávno som počas vysielania Priamej línie v odpovedi na otázku týkajúcu sa rusko-ukrajinských vzťahov uviedol, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ, jednotný celok.

Tieto slová nie sú daňou nejakej konjunktúre, aktuálnym politickým okolnostiam. Hovoril som o tom už viackrát, je to moje presvedčenie. Preto považujem za potrebné podrobne vysvetliť svoje stanovisko, podeliť sa o svoje hodnotenie súčasnej situácie.

Hneď zdôrazním, že múr, ktorý sa v posledných rokoch objavil medzi Ruskom a Ukrajinou, medzi časťami v podstate jedného historického a duchovného priestoru, vnímam ako veľké spoločné nešťastie, ako tragédiu. Je to v prvom rade dôsledok našich vlastných chýb, ktoré sme urobili v rôznych obdobiach. Ale je to aj výsledok cieľavedomej práce tých síl,
ktoré sa vždy usilovali o narušenie našej jednoty. Použitý návod je známy od nepamäti: rozdeľuj a panuj. Nič nové. Preto sa podnikajú pokusy hrať na národnú strunu, zasievať rozpory medzi ľuďmi. Ale hlavnou úlohou je rozdeliť jednotný národ na časti, ktoré sa potom navzájom na seba nahuckajú.

Aby sme lepšie pochopili súčasnosť a trochu nakukli do budúcnosti, musíme sa obrátiť k histórii. V rámci článku samozrejme nie je možné obsiahnuť všetky udalosti, ktoré sa stali za tisíc rokov. Budem sa však venovať tým kľúčovým zlomovým bodom, ktoré by sme mali mať na pamäti tak v Rusku, ako aj na Ukrajine. Rusi, Ukrajinci aj Bielorusi sú potomkami Starej Rusi, ktorá bola najväčším štátom v Európe. Slovanské a ďalšie kmene žijúce na obrovskom území od Ladogy, Novgorodu, Pskova až po Kyjev a Černigov spájal jeden jazyk (dnes ho nazývame „stará ruština“), ekonomické väzby, vláda kniežat z dynastie Rurikovcov. A po pokrstení Ruska ich spájala aj spoločná viera. Duchovná voľba svätého Vladimíra, ktorý bol novgorodským a veľkokyjevským kniežaťom, je aj dnes do značnej miery určujúcim faktorom nášho príbuzenstva.

Kyjevský kniežací trón mal v staroruskom štáte dominantné postavenie. Tak sa to zaužívalo už od konca 9. storočia. Povesť dávnych liet zachovala pre potomkov slová Olega Múdreho, ktoré povedal o Kyjeve: „Nech je matkou ruských miest“. Rovnako ako v ostatných európskych štátoch tej doby, aj v starom Rusku neskôr dochádzalo k oslabovaniu centrálnej moci, k jej štiepeniu.

Avšak vyššie spoločenské vrstvy aj prostý ľud zároveň vnímali Rusko ako spoločný priestor, ako svoju vlasť. Po ničivých nájazdoch Batuchána, keď bolo spustošených veľa miest vrátane Kyjeva, sa štiepenie  zintenzívnilo. Severovýchodné Rusko síce upadlo do závislosti na Horde, ale zachovalo si obmedzenú suverenitu.
Južné a západné ruské regióny sa stali súčasťou Litovského veľkokniežatstva. Chcel by som odporúčať do vašej pozornosti, že tento štátny útvar sa v historických dokumentoch nazýval Veľkokniežatstvo Litvy a Rusi.

Predstavitelia kniežacích a bojarských rodín boli v službe raz u jedného kniežaťa, raz u druhého, niekedy panovalo medzi nimi nepriateľstvo, ale často sa aj priatelili, uzatvárali spojenectvá. Na Kulikovom poli bojoval po boku moskovského veľkokniežaťa Dmitrija Ivanoviča vojvoda Bobrok z Volyne, synovia litovského veľkokniežaťa Olgerda Andrej

Polockij a Dmitrij Brianskij. Pritom litovské veľkoknieža Jagajlo, syn tverskej kňažnej, viedol svoje vojská s úmyslom pripojiť sa k Mamajovi.
Toto všetko sú stránky našej spoločnej histórie, v ktorých sa odzrkadľuje jej zložitosť a mnohorozmernosť.

V ďalšej etape historického vývoja sa miestom príťažlivosti a centrom konsolidácie území starého Ruska mohla stať tak Litovská Rus. ako aj silnejúca Moskovská Rus. Dejiny sa vyvinuli tak, že centrom zjednotenia, ktoré nadviazalo na tradíciu staroruskej štátnosti, sa stala Moskva.

Moskovské kniežatá, potomkovia kniežaťa Alexandra Nevského, zhodili vonkajšie jarmo a začali zhromažďovať historické ruské územia. V Litovskom veľkokniežatstve prebiehali iné procesy. V 14. storočí vládnuca elita Litvy konvertovala na katolicizmus. V 16. storočí bola uzavretá Lublinská únia s Poľským kráľovstvom a vznikla Republika (Rzeczpospolita) oboch národov, t.j. poľského a litovského. Poľská katolícka šľachta získala na území Ruska významné majetky a výsady. Na základe Brestskej únie sa v roku 1596 časť západoruského pravoslávneho duchovenstva podriadila právomoci rímskeho pápeža. Prebiehala polonizácia a latinizácia, pravoslávie sa potláčalo.

V reakcii na to v 16. – 17. storočí silnelo oslobodzovacie hnutie pravoslávneho obyvateľstva v oblastiach okolo Dnepra. Za prelomové možno považovať udalosti z čias hajtmana Bohdana Chmeľnického. Jeho prívrženci sa snažili dosiahnuť autonómiu od Poľsko-litovského štátu. Záporožské vojsko poslalo poľsko-litovskému kráľovi v roku 1649 petíciu, kde požadovalo, aby sa dodržiavali práva ruského pravoslávneho obyvateľstva a aby „v Kyjeve vládol človek ruskej národnosti a gréckeho vierovyznania, ktorý by neútočil na cirkev Božiu … “. Záporožcov však
nevypočuli.

Ilustrácia: Bohdan Chmeľnickij.

Následne sa Chmeľnickij obrátil na Moskvu, kde o jeho požiadavkách rokoval Zemský snem. 1. októbra 1653 sa tento najvyšší zastupiteľský orgán ruskej ríše rozhodol, že spoluveriacich podporí a vezme ich pod svoj patronát. V januári 1654 toto rozhodnutie potvrdila aj Perejaslavská rada. Potom vyslanci B. Chmeľnického a Moskvy obišli desiatky miest vrátane Kyjeva, a obyvatelia všetkých týchto miest zložili prísahu ruskému cárovi. Mimochodom, keď sa uzatvárala Lublinská únia, nedialo sa nič podobné.

V liste do Moskvy v roku 1654 B. Chmeľnickij ďakoval cárovi Alexejovi Michajlovičovi za to, že „sa odhodlal prijať celé Záporožské vojsko a celý ruský pravoslávny svet pod svoju silnú a vysokú cársku ruku“. Vo svojich žiadostiach k poľskému kráľovi aj k ruskému cárovi teda kozáci
sami seba označovali za ruských pravoslávnych ľudí.

Počas zdĺhavej vojny Ruskej ríše s Poľsko-litovským štátom sa niektorí hajtmani, nástupníci B. Chmeľnického, občas „odkláňali“ od Moskvy, alebo hľadali podporu vo Švédsku, Poľsku a Turecku. Ale opakujem, pre ľud bola vojna v skutočnosti oslobodzujúcou. Skončila sa Andrusovským prímerím v roku 1667. Definitívne výsledky stanovil „Večný mier“ z roku 1686. Ruský
štát získal mesto Kyjev a územia na ľavom brehu Dnepra vrátane Poltavy, Černigova a Záporožia. Ich obyvatelia sa znovu spojili s väčšinou ruského pravoslávneho ľudu. Pre tento región sa zaužíval názov „Malé Rusko“ (Malorusko). Názov „Ukrajina“ sa potom používal častejšie v tom zmysle, v akom sa staroruské slovo „okraj“ vyskytuje v písomných prameňoch od 12.
storočia, keď sa v nich hovorí o rôznych pohraničných územiach. A slovo „Ukrajinci“ (súdiac tiež podľa archívnych dokumentov) pôvodne znamenalo príslušníkov pohraničnej služby, ktorí zabezpečovali ochranu vonkajších hraníc.

Na územiach na pravom brehu Dnepra, ktoré zostali v Poľsko-litovskom štáte, sa obnovil starý poriadok, zvýšil sa sociálny a náboženský útlak. Ľavý breh, územia pod ochranou jednotnej ríše, sa naopak začali aktívne rozvíjať. Masovo sa sem začali sťahovať obyvatelia z druhého brehu Dnepra. Hľadali podporu u ľudí hovoriacich spoločným jazykom a vyznávajúcich spoločnú vieru. Počas Severnej vojny so Švédskom obyvatelia Malého Ruska ani trochu neváhali, s kým budú držať. Mazepovu vzburu podporila iba malá časť kozákov. Ľudia z rôznych vrstiev sa
považovali za Rusov a pravoslávnych. Najvyšší kozácki predstavitelia boli prijatí do šľachtického stavu a budovali si v Rusku veľkú politickú, diplomatickú a vojenskú kariéru.
Absolventi Kyjevsko-Mohyľanskej akadémie hrali v cirkevnom živote poprednú rolu. Tak to bolo v časoch Hajtmanátu, ktorý bol v podstate autonómnym štátnym útvarom s vlastnou špecifickou vnútornou štruktúrou, takto bolo aj potom v Ruskej ríši. Malorusi veľmi prispievali k budovaniu veľkej spoločnej krajiny, jej štátnosti, kultúry, vedy. Podieľali sa na výskume a podmaňovaní Uralu, Sibíri, Kaukazu, Ďalekého východu. Mimochodom, v sovietskom období rodáci z Ukrajiny zastávali veľmi významné posty vrátane najvyšších funkcií vo vedení jednotného
štátu. Stačí povedať, že celkovo takmer 30 rokov na čele Komunistickej strany Sovietskeho zväzu stáli N. Chruščov a L. Brežnev, ktorých stranícky životopis úzko súvisel s Ukrajinou.

Nikita Chruščov 1961. Fotografia: www.brittanica.com

V druhej polovici 18. storočia, po vojnách s Osmanskou ríšou, sa súčasťou Ruska stal Krym, rovnako ako oblasť pri Čiernom mori, ktorá dostala meno Novorusko. Usídlili sa tu ľudia zo všetkých ruských provincií. Po rozdelení Poľska sa Ruskej ríší vrátili západné staroruské oblasti s výnimkou Haliče a Zakarpatska, ktoré pripadli Rakúskej, neskôr Rakúsko-Uhorskej ríši.

Integrácia západoruských oblastí do spoločného štátneho priestoru nebola len výsledkom politických a diplomatických rozhodnutí. Prebehla na základe spoločného vierovyznania a kultúrnych tradícií. A opäť zvlášť poznamenávam, že na základe jazykovej príbuznosti. Napríklad ešte na začiatku 17. storočia jeden z popredných činiteľov uniatskej cirkvi Jozef Rutskij hlásil do Ríma, že obyvatelia Moskovskej ríše považujú Rusov z Poľsko-litovského štátu za svojich bratov, že v písomnom styku používajú úplne rovnaký jazyk, a hovorený jazyk sa trochu odlišuje, ale
nie veľmi. Podľa jeho slov ako jazyk obyvateľov Ríma od jazyka obyvateľov Bergama. Tieto mestá, ako vieme, sa nachádzajú v strednom a severnom súčasnom Taliansku.

Samozrejme, počas mnohých stáročí rozdrobenosti a života v rôznych štátoch vznikli regionálne jazykové špecifiká a dialekty. Spisovný jazyk sa obohacoval zo zdrojov ľudového jazyka. Obrovskú úlohu tu zohrali Ivan Kotľarevskij, Grigorij Skovoroda, Taras Ševčenko. Ich diela sú našim spoločným literárnym a kultúrnym dedičstvom. Básne Tarasa Ševčenka sú písané v ukrajinčine, zatiaľ čo prózy sú väčšinou v ruštine. Knihy Nikolaja Gogoľa, ruského patriota, rodáka z Poltavskej oblasti, sú napísané v ruštine, je v nich plno maloruských ľudových výrazov a folklórnych motívov. Ako sa toto dedičstvo dá rozdeliť medzi Rusko a Ukrajinu? A načo by sme to robili? Juhozápadné oblasti Ruskej ríše, Malorusko, Novorusko a Krym sa rozvíjali ako rôznorodé vo svojom etnickom a náboženskom zložení. Žili tu krymskí Tatári, Arméni, Gréci, Židia, Karaiti, Krymčakovia, Bulhari, Poliaci, Srbi, Nemci a ďalšie národy. Všetci si zachovali svoju vieru,
tradície, zvyky.

Nejdem nič idealizovať. Známy je Valujevského obežník z roku 1863 aj Zemské nariadenie z roku 1872, ktoré obmedzovali vydávanie a dovoz náboženskej a spoločensko-politickej literatúry zo zahraničia v ukrajinskom jazyku. Ale v tomto prípade je dôležitý historický kontext. Tieto rozhodnutia sa prijímali na pozadí dramatických udalostí v Poľsku,
keď sa vodcovia poľského národného hnutia snažili využiť „ukrajinskú otázku“ vo svojom vlastnom záujme. Dodám, že naďalej vychádzali umelecké
diela, zbierky ukrajinských básní, ľudové piesne.

Objektívne fakty potvrdzujú, že v Ruskej ríši prebiehal aktívny proces rozvoja maloruskej kultúrnej identity v rámci veľkého ruského národa, ktorý spájal Veľkorusov, Malorusov a Bielorusov. Zároveň medzi poľskou elitou a časťou maloruskej inteligencie vznikali a udomácňovali sa predstavy o separátnom ukrajinskom národe, ktorý nie je súčasťou ruského národa. Na tieto úvahy neexistoval a ani nemohol existovať historický základ, takže závery vychádzali z rôznych fikcií.

Dospelo to tak ďaleko, že podľa nich Ukrajinci údajne vôbec nie sú Slovanmi, alebo naopak, že skutočnými Slovanmi sú iba Ukrajinci, zatiaľ čo Rusi, „Moskáli“, nie sú. Takéto „hypotézy“ sa čoraz viac zneužívajú na politické účely ako nástroj rivality medzi európskymi štátmi.

Na konci 19. storočia sa tejto témy chopili rakúsko-uhorské orgány, ktoré ju využívali ako protiváhu poľskému národnému hnutiu a moskvofilským náladám v Haliči. Počas prvej svetovej vojny Viedeň prispela k vytvoreniu takzvanej Légie ukrajinských sičových strelcov. Haličania, ktorí boli podozriví zo sympatií k pravosláviu a Rusku, boli podrobení brutálnym represiám, uvrhnutí do koncentračných táborov Talerhofe a Terezíne.

Taras Švčenko. Grafiti v meste Odesa.

 

Ďalší vývoj udalostí je spojený s rozpadom európskych impérií, s neľútostnou občianskou vojnou, ktorá sa odohrala na rozsiahlom území bývalého ruského impéria, so zahraničnými intervenciami. Po februárovej revolúcii, v marci 1917, bola v Kyjeve vytvorená Ústredná rada, ktorá sama seba vyhlásila za orgán najvyššej moci. V novembri 1917
na svojom treťom sneme vyhlásila vznik Ukrajinskej ľudovej republiky (UĽR) ako súčasti Ruska.

V decembri 1917 prišli zástupcovia Ukrajinskej ľudovej republiky do Brest-Litovska, kde rokovalo Sovietske Rusko s Nemeckom a jeho spojencami. Na stretnutí 10. januára 1918 vedúci ukrajinskej výpravy prečítal nótu o nezávislosti Ukrajiny. Potom Ústredná rada na svojom štvrtom sneme vyhlásila Ukrajinu za nezávislú.

Deklarovaná suverenita však nemala dlhé trvanie. O niekoľko týždňov Rada podpísala separátnu dohodu s krajinami nemeckého bloku. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré sa nachádzali v zložitej situácii, súrne potrebovali ukrajinský chlieb a suroviny. Aby si zabezpečili veľké dodávky, dosiahli súhlas na vyslanie svojich vojakov a technického personálu do Ukrajinskej ľudovej republiky. V skutočnosti to použili ako zámienku na okupáciu.

Tým, čo dnes odovzdali Ukrajinu pod úplnú vonkajšiu kontrolu, nezaškodí pripomenúť, že vtedy, v roku 1918, sa takéto rozhodnutie stalo pre vládnuci režim v Kyjeve osudným. Za priamej účasti okupačných síl bola zvrhnutá Ústredná rada a k moci bol dosadený hejtman P. Skoropadskij, ktorý namiesto Ukrajinskej ľudovej republiky vyhlásil Ukrajinskú ríšu, v
skutočnosti sa nachádzajúcu pod nemeckým protektorátom. V novembri 1918 po revolučných udalostiach v Nemecku a Rakúsko-Uhorsku P. Skoropadskij stratil podporu nemeckých zbraní a otočil kabát: vyhlásil, že „Ukrajina by sa mala ako prvá zúčastniť utvárania Celoruskej federácie.“ Avšak režim sa čoskoro opäť zmenil. Nastal čas takzvaného
Direktória.

Na jeseň 1918 ukrajinskí nacionalisti vyhlásili Západoukrajinskú ľudovú republiku (ZUĽR) a v januári 1919 vyhlásili jej zjednotenie s Ukrajinskou ľudovou republikou. V júli 1919 boli ukrajinské jednotky porazené poľskou armádou a územie bývalej Západoukrajinskej ľudovej republiky ovládlo Poľsko.

V apríli 1920 uzavrel S. Petľura (jeden z „hrdinov“, ktorých nanucujú modernej Ukrajine) v mene Direktória Ukrajinskej ľudovej republiky tajné dohody, podľa ktorých výmenou za vojenskú podporu prepustil Poľsku Halič a Západnú Volyň. V máji 1920 petľurovci vstúpili do Kyjeva spolu s kolónou poľskej armády. Ale nie nadlho. Už v novembri 1920, po prímerí medzi Poľskom a sovietskym Ruskom, sa zvyšky Petľurových vojsk Poliakom vzdali.

Na príklade Ukrajinskej ľudovej republiky vidíme, aké nestabilné boli rôzne druhy štátnych kváziútvarov, ktoré vznikali v priestore bývalého ruského impéria počas občianskej vojny a nepokojov. Nacionalisti sa usilovali o vytvorenie vlastných samostatných štátov, vodcovia Bieleho hnutia sa zasadzovali o nedeliteľné Rusko. Mnoho republík založených
stúpencami boľševikov si tiež nevedelo predstaviť svoju existenciu mimo Ruska. Zároveň ich z rôznych dôvodov vodcovia boľševickej strany občas doslova vypudzovali za hranice Sovietskeho Ruska.

Lenin a Stalin. Ilustrácia: Treťjakovská galéria Moskva.

Napríklad na začiatku roku 1918 bola vyhlásená Donecko-Krivorožská sovietska republika, ktorá sa na Moskvu obrátila so žiadosťou o vstup do Sovietskeho Ruska. Nasledovalo odmietnutie. V. Lenin sa stretol s vodcami tejto republiky a presviedčal ich, aby vyvíjali činnosť v rámci Sovietskej Ukrajiny. 15. marca 1918 sa Ústredný výbor Ruskej komunistickej strany (boľševikov) priamo uzniesol vyslať delegátov na Ukrajinský zjazd Sovietov, na ktorom sa mali zúčastniť aj zástupcovia Doneckej panvy, a na zjazde vytvoriť „jednu vládu pre celú Ukrajinu“. Územia Donecko Krivorožskej sovietskej republiky sa neskôr stali súčasťou juhovýchodnej Ukrajiny.

Na základe Rižskej zmluvy z roku 1921 medzi Ruskou sovietskou socialistickou republikou, Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou a Poľskom západné oblasti bývalej Ruskej ríše pripadli
Poľsku. V medzivojnovom období začala poľská vláda aktívnu politiku presídľovania, ktorej cieľom bolo zmeniť etnické zloženie „východných kresov“. Slovom „kres“ sa v Poľsku označovali územia dnešnej západnej Ukrajiny, západného Bieloruska a časti Litvy. Uskutočňovala sa tvrdá polonizácia, miestna kultúra a tradície boli potláčané. Neskôr, už počas druhej svetovej vojny, to radikálne zoskupenia ukrajinských nacionalistov využili ako zámienku na teror nielen proti poľskému, ale aj proti židovskému, ruskému obyvateľstvu.

V roku 1922 pri vzniku ZSSR, zakladajúcim členom ktorého bola aj Ukrajinská SSR, sa po dosť búrlivej diskusii medzi vodcami boľševikov zrealizoval Leninov plán na vytvorenie zväzového štátu ako federácie rovnoprávnych republík. Do textu Deklarácie o vzniku ZSSR a potom do Ústavy ZSSR z roku 1924 bolo zakomponované právo na slobodné vystúpenie republík zo Zväzu. Takto bola už do základov našej štátnosti položená veľmi nebezpečná „časovaná bomba“. Vybuchla hneď, ako zmizol bezpečnostný ochranný mechanizmus v podobe vedúcej úlohy Komunistickej
strany Sovietskeho zväzu, ktorá sa samovoľne zvnútra zrútila. Začala sa „manifestácia suverenít“. 8. decembra 1991 bola podpísaná takzvaná Belovežská dohoda o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov, v ktorej sa deklarovalo, že „Zväz sovietskych socialistických republík ako subjekt medzinárodného práva a geopolitickej reality prestáva
existovať“.

Mimochodom, Stanovy Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré boli prijaté ešte v roku 1993, Ukrajina nepodpísala ani neratifikovala. V 20. a 30. rokoch minulého storočia boľševici aktívne presadzovali politiku „autochtonizácie“ (podpory domorodej kultúry), ktorá sa v Ukrajinskej SSR realizovala ako ukrajinizácia. Je symbolické, že v rámci tejto politiky sa so súhlasom sovietskych orgánov vrátil do ZSSR a bol zvolený za člena Akadémie vied Michail Gruševskij, bývalý predseda Ústrednej rady, jeden z ideológov ukrajinského nacionalizmu, ktorý svojho času
požíval podporu Rakúsko-Uhorska.

Michailo Gruševkij. www.wikipedia.org

„Autochtonizácia“ nepochybne zohrala veľkú úlohu v rozvoji a posilňovaní ukrajinskej kultúry, jazyka a identity. Zároveň pod zámienkou boja proti takzvanému ruskému veľmocenskému šovinizmu bola ukrajinizácia nanucovaná tým, ktorí sa nepovažovali za Ukrajincov. Práve sovietska národná politika namiesto veľkého ruského národa, trojjediného ľudu pozostávajúceho z Veľkorusov, Malorusov a Bielorusov presadila na štátnej úrovni тЪзу o troch rozličných slovanských národoch: ruskom, ukrajinskom a bieloruskom.

V roku 1939 sa územia, ktoré predtým zabralo Poľsko, vrátili späť Sovietskemu zväzu. Značná časť z nich bola pripojená k sovietskej Ukrajine. V roku 1940 sa súčasťou Ukrajinskej SSR stala časť Besarábie, ktorú obsadilo Rumunsko v roku 1918, a severná Bukovina. V roku 1948 to bol zasa Hadí ostrov v Čiernom mori. V roku 1954 bola v hrubom rozpore s
vtedy platnými právnymi normami prevedená pod správu Ukrajinskej SSR Krymská oblasť RSFSR.

Zvlášť sa zmienim o osude Podkarpatskej Rusi, ktorá po rozpade Rakúsko-Uhorska skončila v Česko-Slovensku. Významnú časť miestnych obyvateľov tvorili Rusíni. Teraz sa o tom hovorí málo, ale po oslobodení Zakarpatska sovietskymi vojskami sa zjazd pravoslávneho obyvateľstva regiónu vyslovil za začlenenie Podkarpatskej Rusi v podobe samostatnejKarpatoruskej republiky do RSFSR alebo priamo do ZSSR. Ale tento názor ľudí bol ignorovaný. A v lete 1945 došlo k historickej udalosti (ako sa o tom písalo v novinách Pravda) znovuzjednotenia Zakarpatskej Ukrajiny
„s jej odvekou otčinou – Ukrajinou“.

Moderná Ukrajina je teda celkom a bezo zvyšku dieťaťom sovietskej éry. Vieme a pamätáme si, že do veľkej miery bola vytvorená na úkor historického Ruska. Stačí porovnať, ktoré územia boli v 17. storočí pripojené k ruskej ríši a s ktorými územiami Ukrajinská SSR vystúpila zo Sovietskeho zväzu. Boľševici pristupovali k ruskému národu ako k nevyčerpateľnému materiálu
na sociálne experimenty. Snívali o svetovej revolúcii, ktorá podľa ich názoru úplne zruší národné štáty. Preto sa hranice svojvoľne krájali a rozdávali sa štedré územné „dary“. V konečnom dôsledku už nezáleží na tom, čím presne sa riadili vodcovia boľševikov pri parcelovaní krajiny.

Dá sa polemizovať o detailoch, o pozadí a logike určitých rozhodnutí. Jedna vec je jasná: Rusko bolo v skutočnosti okradnuté. Pri práci na tomto článku som sa neopieral o nijaké tajné archívy, ale o verejne prístupné dokumenty, ktoré obsahujú známe fakty. Vodcovia modernej Ukrajiny a ich zahraniční patróni radšej o týchto skutočnostiach nehovoria. Zato pri rozličných príležitostiach, vhod aj nevhod, je dnes zvykom, a to aj v zahraničí, odsudzovať „zločiny sovietskeho režimu“, medzi ktoré počítajú dokonca aj také udalosti, s ktorými ani Komunistická strana Sovietskeho zväzu, ani Zväz sovietskych socialistických republík, a tým viac moderné Rusko nemajú nič spoločné.

Kroky boľševikov na odtrhnutie historických území Ruska sa však za zločin nepovažujú. Je jasné prečo. Pretože to viedlo k oslabeniu Ruska, v takom prípade sú naši nedobroprajníci spokojní.
V ZSSR hranice medzi republikami samozrejme neboli vnímané ako štátne hranice, nachádzali sa v rámci jednej krajiny, ktorá bola napriek
atribútom federácie v zásade vysoko centralizovaná, opakuje, že vďaka vedúcej úlohe Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Ale v roku 1991 sa
všetky tieto územia, a čo je najdôležitejšie, ľudia, ktorí tam žili, zrazu ocitli v zahraničí. A už boli skutočne odrezaní od svojej odvekej
otčiny.

Čo na to povedať? Všetko sa mení. Vrátane krajín a spoločností. A samozrejme, časť jedného národa môže počas svojho vývoja vzhľadom na mnohé dôvody, historické okolnosti v určitom okamihu pocítiť, uvedomiť si, že je samostatný národ. Ako by sme sa mali k tomu postaviť? Môže existovať iba jedna odpoveď: rešpektovať to! Chcete si vytvoriť svoj vlastný štát? Nech sa páči! Ale za akých podmienok? Pripomeniem vám tu stanovisko jednej z najvýznačnejších politických osobností nového Ruska, prvého starostu Petrohradu Anatolija Sobčaka. Ako vysoko profesionálny právnik sa domnieval, že každé rozhodnutie by malo byť legitímne, a preto v roku 1992 vyjadril nasledujúci názor: zakladajúce republiky ZSSR sa po tom, ako samy anulovali Zmluvu z roku 1922, majú vrátiť k hraniciam, s ktorými vstúpili do ZSSR. Všetky ostatné územné nároky sú predmetom diskusií,
rokovaní, pretože bol anulovaný dôvod.

Inými slovami, odíďte s tým, s čím ste prišli. S takou logikou je ťažké polemizovať. Len dodám, že boľševici, ako som už poznamenal, začali svojvoľne prekresľovať hranice ešte pred vznikom ZSSR a všetky manipulácie s územiami sa uskutočňovali voluntaristicky bez ohľadu na názory ľudí.

Postsovietske štáty v abecednom poradí: : 1. Arménsko, 2. Azerbajdžan, 3. Bielorusko, 4. Estónsko, 5. Gruzínsko, 6. Kazachstan, 7. Kirgizsko, 8. Lotyško, 9. Litovsko, 10. Moldavsko, 11. Ruská federácia, 12. Tadžikistan, 13. Turkmésko, 14. Ukrajina, 15. Uzbekistan.

Ruská federácia uznala nové geopolitické skutočnosti. A nielenže uznala, ale urobila veľa pre to, aby sa Ukrajina uchytila ako nezávislá krajina. V ťažkých 90. rokoch a v novom tisícročí sme poskytli Ukrajine významnú podporu. Kyjev používa vlastnú „politickú aritmetiku“, ale v rokoch 1991 – 2013 len vďaka nízkym cenám plynu Ukrajina ušetrila vo svojom rozpočte viac ako 82 miliárd dolárov a dnes doslova „visí“ na 1,5 miliarde dolárov, ktoré jej Rusko platí za tranzit nášho plynu do Európy. Zatiaľ pri zachovaní hospodárskych väzieb medzi našimi krajinami by pozitívny efekt pre Ukrajinu predstavoval desiatky miliárd dolárov.

Ukrajina a Rusko sa celé desaťročia, stáročia vyvíjali ako jednotný ekonomický systém. Hĺbku kooperácie, ktorú sme mali pred 30 rokmi, by nám dnes mohli krajiny Európskej únie závidieť. Sme prirodzenými, vzájomne sa dopĺňajúcimi hospodárskymi partnermi. Takýto úzky vzťah môže zvýšiť konkurenčné výhody a zvýšiť potenciál oboch krajín.

Aj Ukrajina mala veľký potenciál. Zahŕňal rozvinutú infraštruktúru, systém na prepravu plynu, moderné lodenice, závody na výrobu lietadiel, raketovej techniky, prístrojov, vedecké, konštrukčné a inžinierske školy na svetovej úrovni. Vodcovia Ukrajiny, ktorí získali takéto dedičstvo, pri vyhlásení svojej nezávislosti sľubovali, že ukrajinská ekonomika sa
stane jednou z popredných a životná úroveň ľudí bude jednou z najvyšších
v Európe.

Dnes sú ich priemyselné vysokotechnologické giganty, na ktoré bola kedysi hrdá nielen Ukrajina, ale celý štát, zruinované. Za posledných 10 rokov poklesla produkcia strojárskych výrobkov o 42 percent. Mieru deindustrializácie a vo všeobecnosti degradácie ekonomiky možno vidieť na takom ukazovateli, ako je výroba elektriny, ktorá sa na Ukrajine za posledných 30 rokov znížila takmer dvojnásobne. A nakoniec, podľa Medzinárodného menového fondu bola v roku 2019, ešte pred epidémiou koronavírusu, úroveň HDP na obyvateľa na Ukrajine nižšia než 4 tisíc dolárov. To je menej ako v Albánskej republike, Moldavskej republike a neuznanom Kosove. Ukrajina je teraz najchudobnejšou krajinou v Európe. Kto za to môže? Ukrajinský ľud? Samozrejme, že nie. Bolo to ukrajinské vedenie, ktoré prehajdákalo a zahodilo úspechy mnohých generácií. Vieme, akí sú ľudia na Ukrajine pracovití a talentovaní. Dokážu vytrvalo a tvrdohlavo ísť za úspechom, dosahovať vynikajúce výsledky. A tieto vlastnosti, ako aj otvorenosť, prirodzený optimizmus, pohostinnosť, nezmizli. Rovnaké zostávajú aj city miliónov ľudí, ktorí nielenže majú k
Rusku dobrý vzťah, ale majú ho veľmi radi, rovnako ako my Ukrajinu.

Do roku 2014 stovky dohôd a spoločných projektov prispievali k rozvoju našich ekonomík, obchodných a kultúrnych väzieb, posilneniu bezpečnosti a riešeniu bežných sociálnych a environmentálnych problémov. Priniesli hmatateľné výhody ľuďom – v Rusku aj na Ukrajine. To sme považovali za hlavnú vec. A preto sme plodne spolupracovali so všetkými, zdôrazňujem, so všetkými, čo stáli na čele Ukrajiny.

Dokonca aj po známych udalostiach v Kyjeve v roku 2014 som nariadil ruskej vláde, aby zvážila možnosti kontaktov prostredníctvom príslušných ministerstiev a rezortov za účelom zachovania a podpory našich ekonomických väzieb. Neexistovala však žiadna ústretová ochota, a ani doteraz neexistuje. Rusko je napriek tomu stále jedným z troch hlavných
obchodných partnerov Ukrajiny a prichádzajú k nám pracovať státisíce Ukrajincov, ktorí sú tu srdečne a ochotne vítaní. Takýto sme my „agresor“.

Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, mnohí v Rusku aj na Ukrajine stále úprimne verili, že naše úzke kultúrne, duchovné a hospodárske väzby určite pretrvajú, rovnako ako jednota národa, ktorého príslušníci sa vo svojej podstate vždy cítili jednotní. Udalosti sa však spočiatku pomaly, a potom čoraz rýchlejšie začali vyvíjať iným smerom. Ukrajinské elity sa v podstate rozhodli zdôvodniť nezávislosť svojej krajiny prostredníctvom popretia jej minulosti, pravda, s výnimkou otázky hraníc. Začali vymýšľať a prepisovať históriu, vymazávať z nej všetko, čo nás spája, rozprávať o časoch príslušnosti Ukrajiny k Ruskej ríši a ZSSR ako o okupácii. Spoločná tragédia kolektivizácie, hladomor zo začiatku 30. rokov, sa vydáva za genocídu ukrajinského národa.

Radikáli a neonacisti začali deklarovať svoje ambície otvorene a čoraz drzejšie. Oficiálna vrchnosť aj miestni oligarchovia im prikyvujú. Ožobráčili ukrajinský ľud, nakradnutý majetok držia v západných bankách a predali by aj vlastnú matku, len aby si uchovali svoj kapitál. K tomu treba pripočítať chronickú slabosť štátnych inštitúcií a pozíciu
dobrovoľného rukojemníka cudzej geopolitickej vôle.

Pripomínam, že už pred dlhým časom, dávno pred rokom 2014, USA a krajiny EÚ systematicky a vytrvalo tlačili na Ukrajinu, aby znížila a obmedzila hospodársku spoluprácu s Ruskom. My, ako najväčší obchodný a hospodársky partner Ukrajiny, sme navrhovali diskutovať o vznikajúcich problémoch vo
formáte Ukrajina – Rusko – EÚ.

Ale vždy nám povedali, že to nie je vec Ruska, že táto otázka sa týka iba EÚ a Ukrajiny. Západné krajiny de facto odmietli opakované ruské návrhy na dialóg. Ukrajinu krok za krokom vťahovali do nebezpečnej geopolitickej hry, ktorej cieľom je urobiť z Ukrajiny bariéru medzi Európou a Ruskom, priestor pre útok proti Rusku. Nevyhnutne nastal čas, keď koncept „Ukrajina nie je Rusko“ už nevyhovoval. Bolo treba „anti-Rusko“, s čím sa my nikdy nezmierime. Autori tohto projektu vychádzali zo starého plánu poľsko-rakúskych ideológov na vytvorenie „protimoskovského Ruska“.

Netreba nikoho klamať, že sa to deje v záujme obyvateľov Ukrajiny. Rzeczpospolita nikdy nepotrebovala ukrajinskú kultúru, a kozácku autonómiu už vôbec nie. V Rakúsko-Uhorsku boli historické ruské územia nemilosrdne vykorisťované a zostali najchudobnejšími. Nacisti, ktorým prisluhovali kolaboranti, členovia Ukrajinskej povstaleckej armády, nepotrebovali Ukrajinu, ale životný priestor a otrokov pre árijských pánov.

Na záujmy ukrajinského národa nikto nedbal ani vo februári 2014. Jednoducho bola cynicky zneužitá oprávnená nespokojnosť ľudí spôsobená akútnymi sociálno-ekonomickými problémami, chybami, nedôsledným konaním vtedajšieho vedenia. Západné krajiny priamo zasiahli do vnútorných záležitostí Ukrajiny, podporili puč. Ako klin použili radikálne nacionalistické skupiny. Ich slogany, ideológia, otvorená agresívna rusofóbia v mnohých ohľadoch začali určovať štátnu politiku na Ukrajine.

Úder smeroval proti všetkému, čo nás spájalo a doteraz spája. V prvom rade ruský jazyk. Pripomínam, že prvým krokom nového „majdanového“ vedenia bol pokus o zrušenie zákona o štátnej jazykovej politike. Potom prišiel zákon o „očistení moci“, zákon o vzdelávaní, ktorý prakticky vymazal ruský jazyk
z procesu vzdelávania.

Napokon v máji tohto roku súčasný prezident predložil Rade návrh zákona o „domorodom obyvateľstve“. Za domorodých obyvateľov sa uznávajú iba tí, ktorí tvoria etnickú menšinu a mimo Ukrajiny nemajú vlastný štátny útvar. Zákon bol prijatý. Nové semená sváru sú zasiate. A deje sa to v krajine, ktorá je veľmi komplikovaná, ako som už spomínal, z hľadiska
územného, národnostného a jazykového zloženia, ako aj z hľadiska dejín svojho utvárania.

Môže zaznieť argument: ak hovoríte o jednotnej veľkej nácii, trojjedinom národe, aký je v tom rozdiel, za koho sa ľudia považujú – za Rusov, Ukrajincov alebo Bielorusov. S týmto úplne súhlasím. Najmä za predpokladu, že na určenie príslušnosti k národu, najmä v zmiešaných rodinách, má právo každý človek, ktorý si takúto príslušnosť môže zvoliť slobodne.

Kyjevo-Pečorský kláštor v Kyjeve.

Ide však o to, že na Ukrajine je dnes situácia úplne iná, pretože hovoríme o nútenej zmene identity. A najodpornejšie je, že Rusov na Ukrajine nútia nielen vzdať sa svojich koreňov, pokolení svojich predkov, ale aj veriť, že Rusko je ich nepriateľ. Nebolo by prehnané tvrdiť, že politika násilnej asimilácie, snaha o vytvorenie etnicky čistého ukrajinského štátu agresívne naladeného voči Rusku, sú vo svojich dôsledkoch porovnateľné s použitím zbraní hromadného ničenia proti nám.

V dôsledku takého hrubého, neprirodzeného odtrhnutia Rusov a Ukrajincov sa celková početnosť ruského národa môže znížiť o státisíce  alebo dokonca milióny. Zaútočili aj na našu duchovnú jednotu. Rovnako ako v časoch Litovského veľkokniežatstva si vymysleli nové delenie cirkvi. Svetská vrchnosť ani neskrývala, že sleduje politické ciele, a hrubo zasiahla do cirkevného života. Výsledkom je rozkol, obsadzovanie chrámov, bitie duchovných a mníchov. Kategoricky im nevyhovuje ani veľká autonómia Ukrajinskej Pravoslávnej Cirkvi pri zachovaní duchovnej jednoty s Moskovským Patriarchátom. Potrebujú za každú cenu zničiť tento viditeľný, stáročný
symbol nášho príbuzenstva.

Myslím si, že je logické aj to, že predstavitelia Ukrajiny opakovane hlasujú proti rezolúcii Valného zhromaždenia OSN odsudzujúcej glorifikáciu nacizmu. Pod ochranou oficiálnych orgánov sa konajú pochody a fakľové sprievody na počesť nepotrestaných vojnových zločincov z jednotiek SS. Za národného hrdinu bol vyhlásený Mazepa, ktorý zradil každého, s kým prišiel do styku, Petľura, ktorý za poľskú podporu platil ukrajinskými územiami, Bandera, ktorý spolupracoval s nacistami.  Robia všetko pre to, aby vymazali z pamäti mladých generácií mená skutočných vlastencov a víťazov, na ktorých bola Ukrajina vždy hrdá.

Pre Ukrajincov, ktorí bojovali v radoch Červenej armády, v partizánskych oddieloch bola Veľká vlastenecká vojna naozaj vlasteneckou vojnou, pretože bránili svoj domov, svoju veľkú spoločnú vlasť. Viac ako dvetisíc Ukrajincov sa stalo hrdinami Sovietskeho zväzu. Medzi nimi je legendárny pilot Ivan Nikitovič Kožedub, nebojácna ostreľovačka Ľudmila
Michajlovna Pavličenková, ktorá patrila k obrancom Odesy a Sevastopoľa, odvážny partizánsky veliteľ Sidor Artemievič Kovpak. Táto nepoddajná generácia bojovala a obetovala svoje životy za našu budúcnosť, za nás.

Zabudnúť na ich hrdinský čin znamená zradiť svojich starých otcov, matky a otcov. Projekt „anti-Rusko“ odmietli milióny Ukrajincov. Obyvatelia Krymu a Sevastopoľa urobili svoju historickú voľbu. Aj ľudia na juhovýchode sa snažili pokojne obhájiť svoju pozíciu. Ale všetkých vrátane detí označili za separatistov a teroristov. Začali sa im vyhrážať etnickými
čistkami a použitím vojenskej sily. Obyvatelia Donecka a Luhanska sa teda chopili zbraní, aby ochránili svoj domov, jazyk a svoje životy.

Mali inú možnosť? Po pogromoch, ktoré sa prehnali mestami Ukrajiny, po hrôze a tragédii, ktorá sa odohrala 2. mája 2014 v Odese, kde ukrajinskí neonacisti zaživa upálili ľudí, zosnovali novú Chatyň? Nasledovníci Banderu boli pripravení usporiadať rovnaké represálie na Kryme, v Sevastopole, Donecku a Luhansku. Doteraz v sebe živia také plány. Čakajú
na svoju príležitosť. Ale nedočkajú sa. Štátny prevrat a následné kroky kyjevského vedenia nevyhnutne vyvolali konfrontáciu a občiansku vojnu. Podľa vysokého komisára OSN pre ľudské práva celkový počet obetí spojených s konfliktom na Donbase presiahol 13 tisíc ľudí. Sú medzi nimi starí ľudia, deti. Je to strašná, nenapraviteľná strata.

Rusko urobilo všetko pre to, aby zastavilo bratovraždy. Boli uzatvorené Minské dohody, ktorých cieľom je mierové urovnanie konfliktu na Donbase. Som presvedčený, že stále nemajú alternatívu. V každom prípade nikto neodvolal svoj podpis ani pod Minským balíkom opatrení, ani pod príslušnými vyhláseniami lídrov krajín normandského formátu. Nikto
neinicioval revíziu rezolúcie Rady bezpečnosti OSN zo 17. februára 2015. Na oficiálnych rokovaniach, najmä po obdržaní „napomenutia“ zo strany západných partnerov, predstavitelia Ukrajiny pravidelne deklarujú svoju „úplnú oddanosť“ minským dohodám, v skutočnosti sa však riadia postojom o ich „neprijateľnosti“. Nemienia vážne diskutovať ani o zvláštnom
postavení Donbasu, ani o zárukách pre ľudí, ktorí tu žijú. Radšej využívajú obraz „obete vonkajšej agresie“ a obchodujú s rusofóbiou.

Usporadúvajú na Donbase krvavé provokácie. Jedným slovom, akýmkoľvek spôsobom priťahujú pozornosť svojich vonkajších patrónov a pánov. Je zjavné, a čoraz viac som o tom presvedčený, že Kyjev jednoducho nepotrebuje Donbas. Prečo? Pretože po prvé, obyvatelia týchto regiónov nikdy neprijmú také poriadky, ktoré sa im snažili a snažia nanútiť násilím, blokádou alebo vyhrážkami. A po druhé, výsledky prvej minskej dohody a druhej minskej dohody, ktoré poskytujú skutočnú šancu na pokojné obnovenie územnej celistvosti Ukrajiny prostredníctvom priameho vyjednávania s Doneckou ľudovou republikou a Luhanskou ľudovou republikou za sprostredkovacieho pôsobenia Ruska, Nemecka a Francúzska,
sú v rozpore s celou logikou projektu „anti-Rusko“.

Oľga, panovníčka Kyjevskej Rusi.

Tento projekt totiž predpokladá neustále kultivovanie obrazu vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. Navyše, pod protektorátom a kontrolou zo strany západných mocností. To sa v praxi naozaj deje. V prvom rade ide o vytvorenie atmosféry strachu v ukrajinskej spoločnosti, používanie agresívnej rétoriky, prikyvovanie neonacistom a militarizáciu krajiny. Ruka v ruke s tým ide
nielenže úplná závislosť, ale priama vonkajšia kontrola vrátane dohľadu zahraničných poradcov nad ukrajinskými vládnymi orgánmi, špeciálnymi službami a ozbrojenými silami, vojenské „pokrytie“ územia Ukrajiny, rozmiestňovanie infraštruktúry NATO. Nie je náhodou, že spomínaný škandalózny zákon o „domorodom obyvateľstve“ bol prijatý v čase
rozsiahlych cvičení NATO na Ukrajine.

Pod rovnakým patronátom prebieha pohlcovanie zvyškov ukrajinskej ekonomiky a vykorisťovanie jej prírodných zdrojov. Predaj poľnohospodárskej pôdy nie je ďaleko a každému je jasné, kto ju kúpi. Áno, z času na čas sú Ukrajine pridelené finančné zdroje, pôžičky, ale za istých podmienok a podľa istých záujmov, podľa preferencií a výhod pre západné spoločnosti. Mimochodom, kto tieto dlhy bude splácať? Podľa všetkého sa predpokladá, že to bude musieť robiť nielen súčasná generácia Ukrajincov, ale aj ich deti, vnúčatá a pravdepodobne aj
pravnúčatá.

Západní autori projektu „anti-Rusko“ nastavili ukrajinský politický systém tak, že aj keď sa budú meniť prezidenti, poslanci, ministri, stále musí prevládať orientácia na rozchod s Ruskom, na nepriateľstvo s ním. Hlavným predvolebným sloganom súčasného prezidenta bolo dosiahnutie mieru. Vďaka tomu sa dostal k moci. Ukázalo sa, že sľuby boli klamstvom.
Nič sa nezmenilo. V niektorých ohľadoch sa situácia na Ukrajine a v okolí Donbasu dokonca zhoršila.

V projekte „anti-Rusko“ nie je miesto pre suverénnu Ukrajinu, ani pre politické sily, ktoré sa snažia brániť jej skutočnú nezávislosť. Tí, čo hovoria o zmierení v ukrajinskej spoločnosti, o dialógu, o hľadaní východiska zo vzniknutej slepej uličky, sú onálepkovaní ako „proruskí“ agenti.

Opakujem, že pre mnohých na Ukrajine je projekt „anti-Rusko“ jednoducho neprijateľný. A takých ľudí sú milióny. Ale nedovolia im, aby zdvihli hlavu. Boli prakticky zbavení zákonnej možnosti obhájiť svoje stanovisko. Sú zastrašovaní, zaháňaní do podzemia. Za svoje presvedčenie, za hovorené slovo, za otvorené vyjadrenie svojho postoja sú nielen prenasledovaní, ale aj zabíjaní. Vrahovia zvyknú zostať nepotrestaní.Za „správnych“ ukrajinských patriotov sú teraz považovaní iba tí, čo nenávidia Rusko. Okrem toho sa nám zdá, že celá ukrajinská štátnosť má byť v budúcnosti postavená výlučne iba na tejto myšlienke. Nenávisť a hnev – a svetová história to dokázala už veľa razy – je veľmi vratkým základom zvrchovanosti, ktorý v sebe skrýva mnoho závažných rizík a
ťažkých následkov.

Všetky finty spojené s projektom „anti-Rusko“ sú nám jasné. A nikdy nedovolíme, aby boli proti Rusku použité naše historické územia a ľudia, ktorí tam žijú a ktorí sú nám takí blízki. A tým, ktorí sa o to pokúsia, chcem povedať, že týmto spôsobom zničia svoju vlastnú krajinu. Súčasné vedenie na Ukrajine sa rado odvoláva na západné skúsenosti, považujú ich za vzor. Pozrime sa teda, ako vedľa seba žijú Rakúsko a Nemecko, USA a Kanada. Sú si podobné čo do etnického zloženia a kultúry, majú v podstate spoločný jazyk, ale zostávajú zvrchovanými štátmi s vlastnými záujmami, s vlastnou zahraničnou politikou. To však nijako nebráni ich tesnej integrácii alebo spojeneckým vzťahom. Majú veľmi relatívne, priepustné hranice. A občania, ktorí ich prekročia, sa cítia
ako doma. Zakladajú si rodiny, študujú, pracujú, podnikajú. Mimochodom, rovnako ako milióny rodákov z Ukrajiny, ktorí teraz žijú v Rusku. Pre nás sú to naši príbuzní.

Rusko je otvorené dialógu s Ukrajinou a je ochotné diskutovať o najkomplikovanejších otázkach. Musíme však vidieť, že partner obhajuje svoje národné záujmy a neslúži iným, nie je nástrojom v niečích rukách zneužívaným na boj s nami.

Ctíme si ukrajinský jazyk a tradície. Rešpektujeme želanie Ukrajincov vidieť svoj štát ako slobodný, bezpečný a prosperujúci. Som presvedčený, že skutočná zvrchovanosť Ukrajiny je možná práve v partnerstve s Ruskom. Naše duchovné, ľudské, civilizačné väzby sa formovali po celé stáročia, vychádzajú z rovnakých prameňov, utužovali sa v spoločných skúškach, úspechoch a víťazstvách. Naše príbuzenstvo sa dedí z generácie na generáciu. Sídli v srdciach, v pamäti ľudí žijúcich v modernom Rusku a na Ukrajine, v pokrvných zväzkoch, ktoré spájajú
milióny našich rodín. Spoločne sme vždy boli a budeme mnohokrát silnejší a úspešnejší. Sme predsa jeden národ.

Niektorí teraz tieto slová vnímajú s nevraživosťou. Môžete ich interpretovať, ako sa vám páči. Ale veľa ľudí ma vypočuje. Ešte vám poviem jednu vec: Rusko nikdy nebolo a nikdy nebude „anti-Ukrajina“. A aká bude Ukrajina, o tom musia rozhodnúť jej občania.

Vladimír Putin, 12. júla 2021, www.kremlin.ru

Ľvov. Fotografia www.wikipedia.org