Veľký Človek médií Jaroslav Hlinický už odišiel

1. augusta 20196. augusta 2019 Vladimír Bačišin

Jaroslav Hlinický, riaditeľ Československej televízie na Slovensku pre rokom 1989, nie je medzi nami. Finančné noviny o tom informoval Ivan Paška, niekdajší televízny redaktor. (Fotografia www.teraz.sk). Dožil sa 88 rokov. Zomrel 24. júna 2019. Pohreb bol 27. júna 2019 v Slávičom údolí v kruhu najbližšej rodiny.

Jaroslav Hlinický vyrastal vo Zvolene. Pochádzal z pokrokovej protifašistickej rodiny. Jeho otec bol železničiar. Počas Slovenského štátu pomáhal mnohým Židom v tom, aby sa vlakom dostali do Maďarska.

Jaroslav Hlinický bol spoluorganizátorom študentského majálesu v päťdesiatych rokoch a pyžamového plesu na internáte Mladá garda. Vymyslel alegorický voz, na ktorom bola WC misa. Na nej sedel študent so stiahnutými nohavicami. Na splachovači bol nadpis “Reforma školstva”. Aby sa nedostal do väzenia, “zašili” ho na Vysokú školu komsomolu v Moskve. S šesťdesiatych rokoch pracoval vo vydavateľstve Smena. To vydalo v tých časoch román Henryho Millera Obratník raka, ale aj mnohé iné diela modernej svetovej literatúry. Začiatkom sedemdesiatych rokov pracoval vo vydateľstve Pravda. Pomáhal mnohým novinárom, ktorí boli vylúčení zo strany. Jednému z nich pomohol tak, že mu zaplatil za posudok honorár 10 000 Kčs.

Jaroslav Hlinický doma. Fotografia Ivan Paška.

Neskôr bol riaditeľom štúdií Koliba, oficiálne Slovenská filmová tvrba. Pôsobil tam v rokoch 1980 – 1984. Pavel Hrivnák, ekonóm prvý podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky, s ktorým sa poznal zo stavieb mládeže, mu preloboval devízový prísľub na nákup najmodernejšej zvukovej techniky. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych mali štúdiá Koliba v Európe najmodernejšie zvukové štúdio s názvom Dom zvuku.

Jaroslav Hlinický vďaka kontaktu s o slovenským emigrantom Jánom Mojtom začal spoluprácu s nemeckým mediálny podnikateľom Leom Kirchom. Ten založil KirchGruppe (Kirch Group). Bola to nemecká mediálna skupina založená Leom Kirchom. Skupina sa v roku 2002 zrútila najmä z dôvodu dlhov spojených s nákupom športových práv pre svoje televízne kanály a zavedením služieb platenej televízie.

Ján Mojto, ktorý sa narodil na Slovensku, odišiel v 70. rokoch na západ a začal svoju kariéru v skupine Kirch, kde bol zodpovedný za programový sektor 14 rokov do roku 2001. Bol členom dozorných rád spoločnosti Mediaset / Taliansko, Telepiù / Taliansko. , Gestevisión Telecinco / Španielsko, ProSiebenSat.1 Media AG a KirchPayTV (obe Nemecko) a od roku 1994 do roku 2002 prezident ACT – Asociácie komerčnej televízie v Európe. Pred mojimi rokmi v Kirch Group pracoval Jan Mojto ako novinár so špecializáciou na film, divadlo a literatúru. Mojto, ktorý hovorí ôsmimi jazykmi, študoval literatúru a históriu v Bratislave a Mníchove a získal titul MBA na Institut Européen d’Administration des Affaires vo Fontainebleau. Dostal vyznamenanie Médaille Charlemagne pour des Médias Européens (2003), Bavorský rádza zásluhy (2007) a Bavorskú televíznu cenu Napoléon 2003 a Rakúsku filmovú cenu Romy.

Vďaka spolupráci tomu sa slovenská televízna a filmová tvorba dostala na nemecký trh. Získavala devízové prostriedky. Pre Československú televíziu v Bratislave vybavil výnimku. Mala svoj vlastný devízový účet v Československej obchodnej banke. Vďaka spolupráci s nemeckými poducentmi deti v Českoslovebsku videli kreslený seriál Včielka Mája. Včielka Maja je animovaný seriál určený pre deti. Vznikol v roku 1975 v koprodukcii Japonska, Rakúska a NSR. Seriál si rýchlo získal popularitu dokonca aj v krajinách Východného bloku a dodnes sa vysiela v mnohých krajinách.

Vďaka Jaroslavovi Hlinickému vznikol najznámejší slovenský film minulého storočia Tisícročná včela. Je to sfilmovaný román spisovateľa Petra Jaroša. Dedinský, generačný román Tisícročná včela autora Petra Jaroša rozpráva o osudoch obyvateľov podtatranského mestečka Hybe na prelome 19. a 20. storočia až do konca 1. svet. vojny. V popredí stoja osudy troch generácií rodiny Pichandovcov. Tisícročná včela je vrcholným dielom Petra Jaroša a zároveň jeho najrozsiahlejšou a najznámejšou knihou.

Film Tisícročná včela Juraja Jakubiska získal v roku 1984 cenu Medzinárodného filmového festivali v benátkach Zlatý Fénix za výtvarnú stránku a najlepšiu kameru. Jaroslav Hlinický v čase nakrúcania filmu tlmil cenzorské vášne Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky.

Posledným jeho pôsobiskom bola bratislavská televízia kde bol generálnym riaditeľom. Už v roku 1989 povolil Mikulášovi Hubovi účasť v diskusii redaktorky Kataríny Začkovej o životnom prostredí. Vážil si ju.

“V rokoch 1988 alebo 1989 som vyrábala za Slovensko prvé Sondy, ktoré navrhla Československá televízia. Ako sa do lesa volá….. Pán minister Milan Margetin chcel, aby sme vystrihli pasáže, kde sú “zápalky”, tak vravel stromom v Jelšave-Lubeník. Preto som sedela riaditeľa Jaroslava Hlinického niekoľkokrát, ale som to nespravila a Hlinický ani necekol….

Potom som vyrábala diskusiu o chorom Slovensku- téma Vladimíra Mináča. V relácii tam účinkoval. Mimochodom, keď sa s ním bola osobne dohodnúť, že príde do relácie, tak v tej chvíli zomrel Dominik Tatarka… Na jar v roku 1989 sme robili diskusiu o chorom Slovensku- celú noc sme so strihačom vyrábali dve verzie- jednu s Mikulášom Hubom, jednu bez neho. Bol to strašný víkend, ale v pondelok večer rozhodol Hlinický, že do vysielania pôjde verzia s Mikulášom Hubom…. Preto som ho mala rada a myslím si neskromne, že aj on ma mal rád, vždy si na mňa spomenul a menom. Hovoril mi pekne. pani redaktorka Katka…”

Jaroslav Hlinický mal skutočne veľmi rád ľudí. Bol dobrosrdečný. Mal veselú povahu. Bol veľkým a silným človekom nielen fyzicky…ale aj naozaj. Autorovi týchto riadkov nikdy nezabudol do Moskvy doviezť domácu klobásu. Pravidelne mu posielal diplomatickou poštou 35 milimetrový film ORWO.

Keď bola minulý rok pozastavená televízna relácia Reportéri, zatelefonoval Kataríne Začkovej. Povzbudil ju.

Skôr ako v Prahe v novembri 1989 povolil priame prenosy z námestia SNP. Povolil aj prvé relácie Štúdio dialóg, v ktorých sa ako predstavitelia komunistickej strany zúčastnili Pavol Kanis a Peter Weiss. Opozíciu zastupovali Milan Kňažko a Ján Budaj. Už koncom roku 1989 požičal Igorovi Cibulovi a Alexandrovi Dučkekovi svoje služobné auto TATRA 613. „Nebol som slepý a hluchý, nežil som na Marse, aby som hneď nepochopil, čo sa v novembri roku 1989 stalo. Takmer okamžite som ponúkol vtedajšiemu predsedovi vlády Hrivňákovi na stôl svoju demisiu. Ten ju však neprijal. Potom sa stal premiérom Čič, aj za ním som išiel s rovnakým úmyslom… On na to, že musím zostať, kým za mňa nenájdu náhradu. A tak som ostal tam, kde som bol, ťahalo sa to tak až do januára, oficiálne do mája roku 1990.” povedal v jednom z rozhovorov.

Predseda niekdajšieho Celozavodného výboru Socialistického zväzu mládeže Pavol Rusko sa po roku 1989 predsedom Štrajkového výboru, neskôr Verejnosť proti násiliu. Pred rokom 1989 Jaroslav Hlinický poskytol CZV SZM vyradený prenosový voz. Mohli na ňom sťahovať nábytok a privyrábať. Súdruh najväčší zväzák sa mu po roku 1989 odvďačil.

Dal ho uväzniť za to, že televízia požičala niektorým funkcionárom komunistickej strany, ale aj vedúcim televíznym redaktorom farebné televízne prijímače. Po roku 1989 ich všetci vrátili. Napriek tomu, že Jaroslav Hlinický nič neukradol, musel niekoľko mesiacov stráviť vo väzení. Celkom to bolo dvanásť kusov televízorov.

Pre Jaroslava Hlinického bolo väzenie celoživotnou traumou. Jeden známy, ktorý ho viezol si spomína, že Jaroslav Hlinický sa tešil keď uväznili Pavla Ruska. Sám mi porozpŕaval ako ho stretol v meste. Pavol Rusko mu povedal: “Šéfe ľudia sú kurvy, nechali ma zavrieť…” Jaroslav Hlinický mi dodal: “Povedal mi to ten pravý…”

Po roku 1989 sa zaoberal balením a distribúciou kníh pre vydavateľstvo Nezávislosť pri týždenníku Slobodný piatok. Istý čas pôsobil v televízii ako poradca generálneho riaditeľa Štefana Nižňanského.

Jaroslav Hlinický bol a zostane v pamäti ako veľký človek s veľkým Č. Česť jeho pamiatke!