Vedci z USA a Ruska len štyri kroky pred priepasťou

WASHINGTON /MOSKVA – Dvaja známi odborníci z Ruska a Spojených štátov, Alexander Dynkin a Thomas Graham, vypracovali plán kompromisг medzi  požiadavkou Moskvy zavrieť dvere NATO pred postsovietskymi krajinami a odmietnutie Washingtonu prevziať takéto záväzky. O myšlienky sa podelili v článku, ktorý poskytli denníku Kommersant.

Európa je na pokraji vojny. Spojené štáty a ich spojenci sú presvedčení, že Rusko plánuje inváziu na Ukrajinu a hrozia „ničivými“ sankciami, ak k tomuto kroku pristúpi. Moskva existenciu takýchto plánov kategoricky popiera a argumentuje tým, že Kyjev sa pripravuje na ofenzívu na Donbase.

Ruské vojenské manévre na Kryme, v západnom Rusku a Bielorusku znervózňujú Západ a NATO buduje sily pozdĺž dlhej hranice s Ruskom, siahajúcej od Baltského po Čierne more. Medzitým „kolísajúce“ kolá diplomacie udržiavajú nádej, že krízu možno zmierniť bez vojenského konfliktu – hoci uniknuté informácie o „dôvernej“ reakcii USA na ruské požiadavky na zastavenie rozširovania NATO ukazujú, ako ďaleko od seba obe strany nachádzajú.

Existuje diplomatické riešenie, ktoré prinesie do nepokojného regiónu východnej Európy trvalý mier a stabilitu? Existuje, ale na to je potrebné pochopiť podstatu súčasnej krízy. Nie je to len o Ukrajine. Ide o širšie európske vyrovnanie po skončení studenej vojny pred 30 rokmi, ktoré jej podľa názoru Moskvy bolo vnútené v čase krajnej slabosti a nezohľadňuje jej národné záujmy. Následná expanzia euroatlantických inštitúcií smerom na východ, najmä NATO, politicko-vojenskej organizácie navrhnutej na zadržiavanie Ruska, a Európskej únie, ekonomického spoločenstva, do ktorého sa Rusko nikdy nebude môcť pripojiť, ohrozuje z pohľadu Moskvy bezpečnosť a prosperitu Ruska. Oživujúce Rusko je odhodlané zastaviť, ak nie zvrátiť, tento proces všetkými potrebnými prostriedkami.

To by nemalo byť prekvapujúce. Veľmoci, len čo majú príležitosť, sa snažia prehodnotiť mier, ktorý im bol vnútený po porážke vo veľkej vojne. Taká bola lekcia Versaillskej zmluvy z konca prvej svetovej vojny, ktorá bola uzavretá bez účasti Nemecka a sovietskeho Ruska. Ekonomické oživenie Ruska v roku 2000 a rýchla modernizácia jeho armády za posledné desaťročie mu poskytli príležitosť spochybniť dohody zo studenej vojny o to, čo Moskva považuje za spravodlivejšie riešenie.

Spojené štáty sa budú zdráhať revidovať európsky poriadok, ktorý v posledných troch desaťročiach celkom dobre slúžil ich záujmom. Bez výrazných úprav sú však periodické krízy ako súčasná konfrontácia nevyhnutné. Pre trvalý mier je potrebné, aby sa brali do úvahy záujmy Ruska, aby malo dôležité slovo a malo záujem o tento európsky poriadok. Výzvou je nájsť cestu vpred, ktorá spĺňa aspoň minimálne bezpečnostné požiadavky Moskvy bez toho, aby sa od Spojených štátov a ich spojencov vyžadovalo, aby kompromitovali svoje základné princípy a záujmy.

Môže sa to zdať ako nesplniteľná úloha – ako zosúladiť nezmieriteľné? Ako možno zosúladiť zásadné trvanie USA na ponechaní otvorených dverí NATO pre členstvo bývalých sovietskych republík, najmä Ukrajiny, s imperatívnou požiadavkou Ruska na sféru privilegovaných záujmov, ktorá zahŕňa tieto bývalé sovietske republiky?

Samozrejme, cesta vpred nie je jednoduchá, ale existuje. Úspešný pokrok si bude vyžadovať flexibilitu a kreativitu na oboch stranách. Riziko vojny, ktorá by dopadla katastrofálne pre Európu a predovšetkým Ukrajinu, a hrozba eskalácie až po jadrovú katastrofu by mali zaťažovať a sústrediť mysle.

Vidíme štyri prvky riešenia. Po prvé, obmedzenia vojenských operácií pozdĺž hraníc NATO a Ruska. Po druhé, moratórium na rozširovanie NATO na východ. Po tretie, vyriešenie súčasných a zmrazených konfliktov v postsovietskom priestore a na Balkáne. A po štvrté, modernizácia Helsinských dohôd z roku 1975, ktorá vytvorila OBSE a sformulovala dohodnuté princípy medzištátnych vzťahov, ktoré tvorili základ zmiernenia napätia medzi Východom a Západom.

 

Tieto štyri prvky sa musia dohodnúť ako celok, hoci pokrok bude pravdepodobne napredovať rôznou rýchlosťou v každej zo štyroch oblastí. USA a Rusko musia vidieť, kam smerujú, skôr než sa pustia do zásadných rokovaní o podrobnostiach.

Obmedzenie vojenských činností. Aby sa obnovila vojenská zdržanlivosť na hraniciach Ruska a NATO, obe strany môžu začať vzkriesením tých dohôd z čias studenej vojny, ktoré v posledných rokoch upadli do nemilosti, keďže jedna alebo druhá strana stratila záujem ich rešpektovať. Obe strany sa zhodujú, že ide o dôležitý krok, aj keď Rusko trvá na tom, že k nemu treba pristúpiť až po vyriešení otázky rozširovania NATO, čo je ďalší dôvod, prečo všetky aspekty urovnania musia byť na rokovacom stole súčasne, ak chceme dosiahnuť pokrok v akomkoľvek z nich.

Strany sa musia dohodnúť na tom, ako sa vyhnúť nebezpečným incidentom na mori alebo vo vzduchu. Mali by dosiahnuť niečo podobné ako Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE), ktorá regulovala vojenské aktivity v pohraničných oblastiach s prihliadnutím na modernú realitu. Potrebujú oživiť Zmluvu o jadrových silách stredného a krátkeho doletu (INF) aspoň pre Európu, teda nerozmiestňovať na kontinente pozemné balistické rakety stredného a kratšieho doletu. Na to budú musieť Spojené štáty a Rusko vyriešiť rozdiely, ktoré viedli ku kolapsu zmluvy v roku 2019, keď ani jedna zo strán nebola pripravená zhromaždiť politickú vôľu vykonať technické úpravy, ktoré by mohli vyriešiť vzájomné obavy. Dosiahnutie dohody v týchto otázkach si vyžiada čas, ako to bolo v prípade podobných dohôd počas studenej vojny, ale kompromis je určite možný.

Moratórium na rozšírenie NATO. Rozšírenie NATO na východ je kľúčom dnešnej ostrej kontroverzie. Jeden z nás navrhol formálne moratórium na rozšírenie NATO do bývalých sovietskych štátov vrátane Ukrajiny na 20 až 25 rokov. Ďalší navrhuje rok 2050 ako konečný dátum moratória. Na tomto načasovaní nie je nič magické; moratórium však musí byť dostatočne dlhé na to, aby Rusko mohlo povedať, že jeho minimálne bezpečnostné požiadavky boli splnené, a dostatočne krátke na to, aby aj Spojené štáty mohli dôveryhodne povedať, že neopustili politiku otvorených dverí. Aj keď nie je možné dohodnúť moratórium, treba nájsť obojstranne prijateľný spôsob, ako signalizovať, že Ukrajina nemá v úmysle vstúpiť do NATO v najbližších rokoch, ak nie desaťročiach, čo sú predstavitelia USA a NATO ochotní súkromne priznať.

Zároveň by sa obe strany mali snažiť o dohodu o obmedzeniach aktivít NATO na Ukrajine a v jej okolí, ktoré sú v záujme bezpečnosti Ruska, ale opäť neohrozujú princípy NATO. Hovoríme o povinnostiach členských krajín NATO nestavať a neobsadzovať vojenské základne na Ukrajine či nedodávať jej útočné zbraňové systémy schopné zasiahnuť ruské územie. Výmenou za to by sa Rusko zaviazalo nerozmiestniť určité zbraňové systémy v určenej oblasti pozdĺž ukrajinských hraníc. Zo strany členských krajín NATO by nešlo o neobvyklý ústupok. V Zakladajúcom akte NATO-Rusko z roku 1997 sa NATO zaviazalo nerozmiestňovať natrvalo jadrové zbrane ani rozsiahle bojové sily v nových členských štátoch. Samozrejme, NATO by teraz mohlo prijať dodatočné záväzky zdržať sa určitých aktivít proti štátom, ktoré nie sú členmi NATO, ak by to pomohlo zmierniť obavy Moskvy.

Riešenie „zamrznutých“ konfliktov. Súčasné a zmrazené konflikty v postsovietskom priestore a na Balkáne, vrátane Krymu, Kosova a Donbasu, sú nejakým spôsobom spojené s odtrhnutím. Všetky sa dajú vyriešiť na základe nejakej formy miestnej demokracie, ktorej východiskom by malo byť hlasovanie o vôli obyvateľov týchto regiónov. Potom je potrebné dosiahnuť množstvo technických dohôd na vyriešenie otázok, ktoré sa nevyhnutne vyskytnú pri mierovom oddelení územia od väčšieho štátu. Presnú formu hlasovania je možné prispôsobiť konkrétnym okolnostiam každého konfliktu.

Nemusí to byť referendum o odtrhnutí. V prípade Krymu a Kosova, najznámejších konfliktov, by tomuto účelu mohli poslúžiť pravidelné voľby s podmienkou, že víťazstvo si vyžaduje nadpolovičnú väčšinu voličov, ktorí budú hlasovať za kandidátov podporujúcich oddelenie. Jedinou požiadavkou by bolo medzinárodné pozorovanie procesu hlasovania a jeho následná certifikácia ako slobodného a spravodlivého, aby sa odstránili akékoľvek pochybnosti o legitimite. Takéto hlasovanie by nepochybne potvrdilo to, čo väčšina nestranných pozorovateľov pozná ako nespochybniteľnú pravdu: Kosovo zostane nezávislé a Krym sa Ukrajine už nikdy nevráti. Podobné hlasovanie by sa mohlo použiť na určenie toho, ako postupovať v prípade secesionistických regiónov Donbass, vrátane toho, či by Minské dohody mali tvoriť základ riešenia konfliktu, alebo či by sa mali vykonať nejaké menšie úpravy, aby sa prispôsobili miestnym preferenciám.

Aktualizácia Helsinských dohôd. Obnovením a modernizáciou Helsinských dohôd sa vytvorí komplexné riešenie, ktoré položí základ pre desaťročia mieru v Európe. Obe strany sa musia zhodnúť najmä na výklade desiatich zásad upravujúcich vzťahy medzi štátmi, s ktorými sa zhodli všetky strany, vrátane: rešpektovania suverénnych práv, sebaurčenia, nezasahovania do vnútorných záležitostí, vylúčenia hrozby resp. použitie sily a mierové riešenie sporov. Cieľom je vytvoriť pevný základ pre organizáciu európskej bezpečnosti v budúcnosti, berúc do úvahy historický vývoj a technologický pokrok, ktorý sa uskutočnil od roku 1975.

Dosiahnutie komplexného riešenia si vyžiada značný čas a úsilie, ale teraz je čas začať. Rovnako ako pred piatimi desaťročiami, keď Helsinské dohody ohlásili obdobie uvoľnenia, žiadna krajina nezískala všetko, čo chcela. A, samozrejme, žiadna krajina nekapituluje pred vnúteným svetom.

Konečné zúčtovanie nebude v mysliach mnohých ani zďaleka ideálne; kritici na Západe to určite budú charakterizovať ako „appeasement“. Ale výsledok bude v každom prípade lepší ako výsledok akéhokoľvek ozbrojeného konfliktu.

Alexander Dynkin, prezident Národného výskumného ústavu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov. J. M. Primakova z Ruskej akadémie vied, pracoval ako asistent predsedu vlády Ruska Jevgenija Primakova

Thomas Graham, čestný člen Rady pre zahraničné vzťahy, bol hlavným riaditeľom pre Rusko v štábe Rady národnej bezpečnosti USA počas vlády prezidenta Georgea W. Busha.