V politike nerozhodujú myšlienky, ale len peniaze

BRATISLAVA – Čo dnes rozhoduje v politike? Myšlienky, ktoré niekto ponúka voličom, alebo peniaze ktoré politické strany ponúkajú médiám za rozširovanie ich myšlienok? Odpoveď na túto otázku ponúka teória politického finančného investovania.

Prvý raz na túto problematiku poukázal Noam Chomsky s E. Hermanom, ktorí v roku 1988 vydali knihu Manufacturing Consent.- Výroba súhlasu. Ukázali v nej schému, podľa ktorej sa v každej spoločnosti v médiách reprodukuje nerovnomerné rozdelenie bohatstva a moci prostredníctvom ekonomických podmienok. V podstate je kniha venovaná manipuláciám médií.

Podľa autorov existujú veľké firmy, ktoré sa zaoberajú vyrobou tovarov, alebo poskytovaním služieb. V prípade médií ako podnikov sú trhmi reklamy iných firiem, ktoré cih zverejňujú. Produktom sú čitatelia, poslucháči, ale diváci, či dnes používatelia inteligentných telefónov.

Výrobcovia, alebo poskytovatelia služieb, sú vždy spojení s inými centrami moci.  Preto sa dajú neustále pozorovať ich stále diskusie s vládou, parlamentom. Okrem toho existujú v krajine aj inštitúcie, ktoré hovoria o tom ako vyzerajú témy štátnej propagandy. Pozrime sa na tento systém. Je to niečo, čo slobodným trhovým systémom. V nej veľké firmy predávajú ľudí iným podnikom. Či je tade informácia, ktorú poskytujú médiá? Poskytujú ich v rámci doktríny. To je súhrn vyhranených názorov. V osemdesiatych rokoch v Poľsku zabili kazateľa. V tom istom čase v Latinskej Amerike zabili asi sto kazateľov. Ak si porovnáme informácie o vraždách, prichádzame k záveru. Informovanie o vražde v Poľsku súvisí s tým, že je to o vražde v nepriateľskom štáte. Je to bez ohľadu na to, že v Poľsku chytili vrahov a v Latinskej Amerike nie.

Išlo o vraždu katolíckeho kazateľa Jerzyho Aleksandra Popiełuszka (1947 – 1984).  Večer 19. októbra 1984 sa vracal do Varšavy z omše, ktorú slúžil v Bydgoszczi.  Jeho auto zastavili na ceste traja príslušníci zo 4. správy poľského ministerstva vnútra, ktorá sa zaoberala bojom s katolíckou cirkvou. Boli to Grzegorz Piotrowski, Waldemar Chmielewski a Leszek Pękala prezlečení za milicionárov duchovného zbili, spútali a vhodili do kufra ich Fiata 125p. Popiełuszkovmu vodičovi Waldemarovi Chrostowskému sa podarilo vyskočiť z milicionárskeho auta a utiecť. Vďaka nemu sa verejnosť o únose dozvedela. Kedy Popiełuszko zomrel, nie je známe.

Podobný jav sa dal pozorovať už v prípade Dreyfusa. Jeho aféra bol politický škandál vo Francúzsku prebiehajúci koncom XIX. storočia. V roku 1894 bol dôstojník francúzskeho generálneho štábu Alfred Dreyfus, ktorý mal židovský pôvod, na základe sfalšovaných dôkazov obvinený vojenským súdom zo špionáže pre Nemecko. Stalo sa tak na základe rukou písanej správy, ktorú zachytila francúzska kontrašpionážna služba. Písmo bolo na základe nesprávneho písmoznaleckého rozboru stotožnené s rukopisom A. Dreyfusa. Navyše boli voči nemu vykonštruované dva falošné dôkazy a priebeh procesu bol zmanipulovaný vtedajším ministrom vojny a jeho generálmi. Dreyfus bol nespravodlivo odsúdený za velezradu. Zbavili ho hodnosti a poslali na doživotie do vyhnanstva na Diabolský ostrov pri pobreží Guayany. Dnes by sme to nazvali fake, alebo falzifikovaná správa

Kritici štátu,  zástancovia Dreyfusa boli nútení odsťahovať sa z Francúzska. Boli to zodpovední intelektuáli? Existujú dva druhy zodpovednosti. Je to zodpovednosť na strane moci? Zodpovenosť existuje len vetdy, ak existuje morálna zodpovednosť. Morálna zodpovednosť sa dá potrestať. Čoskoro po tom ako sa skončila aféra Drefusa, sa začala I. svetová vojna. Pozrime sa na správanie intelektuálov počas nej. V Nemecku intelektuáli volali po obrane vlasti v mene Immanuela Kanta, či Ludwiga van Bethowena.

Boli aj tí čo nesúhlasili Bertrand Russell bol uväznený. Bertrand Russell (1872 –  1970) bol anglický filozof, logik, matematik, sociológ, od roku 1908 člen Londýnskej kráľovskej spoločnosti, verejný činiteľ, známy pacifista. Bol jedným zo  zakladateľov analytickej filozofie. V tom čase média, ktoré niečo podobné zverejňovali boli nezávislými spoločnosťami. Boli nezávislé v tom slova zmysle, že nepodnikali v inej sfére ako len v mediálnej oblasti.

Dnes médiá, pretože sú súčasťou veľkých korporácií, dostávajú sa po ich vplyv. Nikdy sa však nestáva to, aby korporácie niečo zakazovali priamo. Udávajú tón kde a kedy vladať peniaze.

Dnes je politika spojená s korporáciami. Kto má veľa peňazí v politike, si môže si kúpiť pozornosť ľudí. Jedna korporácia zvaná politická strana si kupuje prístup k iným ľuďom. Potrebuje na to korporáciu zvanú  médium. Nepotrebuje ju náhodou.  Ekonomika médií hovorí o jednoznačnej veci. Tovar, ktorý sa ponúka ľuďom je obsah, text, alebo symboly, ktoré sú vložené do textov, alebo do iných multimediálnych foriem, čo je vlastne zmes textov a videa, grafov, schém a iných foriem informácií. Ako to vyzerá v praxi?

Tento model vyzerá nasledovne. Korporácie potrebujú presadiť jednu myšlienku. Napríklad ich  myšlienka znie nasledovne.  Poďme jesť len kukuricu. Kukurica vyhrá voľby! Kukurica je proti pšenici! Prestaňme jesť obilie.  Korporácia chce pestovať kukuricu a chcú na tom zarábať. Preto si hovorí, Nechajme obilie. Nahraďme ho kukuricou- Korporácia nachádza politickú stranu, ktorá presadzuje kukuricu. Korporácia pestujúca kukuricu vkladá peniaze do druhej korporácie zvanej politická strana. Obe korporácie, politická a priemyselná sa dohodnú na tom, že kukurica je to nové. To staré obilie treba poslať na dôchodok. Obilie je staré. Preč s ním. Nové musí nahradiť to staré. Všetko staré je zlé. Obilie je nositeľom zla. Len kukurica je to dobro. To zlo je pšenica.

Pre populáciu je dôležitý obsah, ktorý sa jej ponúka cez médiá – tlačené médiá, digitálne platformy, rozhlas, alebo televíziu.  Existuje veľa verzii obsahu.

Kukurica môže byť národná, vlastenecká, konzervatívna, liberálna, socialistická, globálna, európska, geneticky upravená, alebo neupravená…

Jedny politické strany ponúkajú obyvateľom, aby zanechali v svojom živote chlieb. Druhé politické strany hovoria, že len pšenica! Predsa pšenicu nahradí kukurica. Dokazujú, že kukuričné placky sú zdravšie ako rožky alebo bochníky chleba. Budúcnosť Slovenska je kukurica Ekonomické korporácie pestujúce kukuricu. vytvoria niekoľko nevládnych inštitúcií, ktoré porovnávajú obilie a kukuricu. Tie, ktoré pestujú pšenicu hovoria, že nikdy a nie kukurica.

Porovnanie sa nedá robiť bez toho, aby zamestnanci nevládnych organizácií nemali čo jesť. Tajne jedia chlieb, ale dokazujú, že jesť treba radšej kukuricu. Ich nazov môže byť jednoduchý. Kukurica, alebo pšenica? Po čase sa objavia nevládne organizácie podporujúce pšenicu. Budú mať názov podľa nasledovnej myšlienky. Pšenica, alebo kurica?

Tento cirkus, ktorý ovplyvňuje verejnú mienku, si vyžaduje peniaze. Tie môžu do myšlienok vkladať len súkromné podniky, Niekedy sa môžu nadchnúť pre kukuricu, inokedy pre pšenicu.

Jedným z dôvodov, prečo bohatí investori sú schopní ovplyvniť politiku vo svoj prospech, je to, že väčšina z politicky dôležitých informácií, sú pre bežných občanov nedostupné. Bohaté podniky preto zaplatia, aby sa potrebné informácie stali dostupné. Podniky, ktoré ovplyvňujú politiku sa rozhodnú, aké informácie budú poskytovať voličom cez svoje mediálne podniky – či o kukurici, alebo pšenici.

Keďže investori financujúci politiku nemôžu zaručiť výsledok volieb alebo presne vedieť, aké politiky politické strany uplatnia, keď budú pri moci, musia odhadnúť šance, že ich investícia bude úspešná. V niektorých prípadoch to môže viesť k tomu, že investori podporia viac ako jedného kandidáta, možno vo viac ako jednej strane. V iných prípadoch sa očakáva, že investor posúdi, že jedna strana nikdy neakceptuje požadované politiky, a tak sa stane „jadrom“ jednej strany. Preto niektorí platia strany koalície a súčasne aj opozície,

 

Hoci investičná teória uznáva dôležitosť finančných príspevkov politickým stranám, Ferguson poznamenáva, že priame hotovostné príspevky „pravdepodobne nie sú najdôležitejším spôsobom politického konania skutočných špičkových podnikateľov, alebo veľkých investorov. Teória nepredpokladá, že voľby vyhrá strana, ktorá je schopná minúť najviac peňazí. Prax reklamy však dokazuje, že čím viac peňazí na reklamu sa minie, tým viac tovaru sa predá.

Vďaka mediálnym korporáciám sa dostáva kukurica, alebo pšenica, medzi hlavné témy informovania. Čerstvá kukurica, varená kukurica, pečená kukurica, kukuričná múka, kukuričný olej, kukurica v prášku ako šumivý nápoj, kukuričné pivo, kukuričný sirup, kukurica v tabletách…Všetci sú radi, že kukurica konečne nahradí obilie, chlieb…Preto sa objaví politická strana Za ľudí kukurice! Proti nej bude stáť politická strana Za ľudí pšenice! Nikto vôbec nemyslí na to, že existuje pohánka…Preto sa môže objaviť náhodou aj politická strana Za ľudí pohánky. Ak nemá peniaze na reklamu, po čase zanikne. Ak bude aj formálne existovať bude mať skvelých 0,001 % vo voľbách.

V trhovej ekonomike existuje konkurencia. Nemôže exitovať len jedna myšlienka. Preto sa objavujú variácie konkurujúcich si myšlienok. Môžu znieť nasledovne. Pšenica je slovenská, národná, vlastenecká, neliberálna. Kukurica je nenárodná, liberálna, oligarchická.

Čím viac slov, tým je väčší potenciál investovať peniaze do diskusie, kde si konkurujú kukurica, pšenica a možno mierne pohánka…