Svet mediálnych analýz opustil Jasen Zasurskij
MOSKVA – Vo veku nedožitých 92 rokov zomrel prezident Fakulty žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova Jasen Nikolajevič Zasurskij. Oznámila to v nedeľu 1. augusta 2021 rozhlasová stanica Echo Moskvy.
Zasurskij pôsobil ako vedúci oddelenia zahraničnej žurnalistiky a literatúry novinárskej fakulty Moskovskej štátnej univerzity od roku 1955, od roku 1965 do roku 2007 – dekan fakulty, potom od roku 2007 do súčasnosti bol jej prezidentom. Predtým ako založil fakultu bol na dlhodobom pobyte v Spojených štátoch amerických. Skúsenosti z USA boli pre neho inšpiráciou pri formovaní fakulty.
Dnes sa dá povedať, že Jasen Nikolajavič Zasurskij vytvoril v Sovietskom zväze žurnalistiku a teda aj systém vzdelávania novinárov. Mimochodom, na pôde fakulty pravidelne prednášal George Gerbner. Kto nevie, kto to bol, pripomenieme mu. Bol to maďarsko-americký profesor komunikácie na Temple University v Pensylvánii. Je autorom kultivačnej teórie, zaoberal sa tiež skúmaním prejavov násilia v televízii. Pripomeňme si, že George Gerbner narukoval do americkej armády v roku 1942 a počas druhej svetovej vojny operoval s rakúskymi a slovinskými odbojovými skupinami. Krátko po skončení vojny pomohol zajať a zatknúť pronemeckého maďarského premiéra Döme Sztójaya na základe obvinenia z vojnových zločinov.
George Gerbner počas prednášky.
Andrej Richter, starší poradca Kancelárie OBSE o Jasenovi Nikolajevičovi Zassurskom na portáli Meduza napísal: ” Jasen Nikolajevič Zasurskij mohol popri vonkajšej peknej fasáde sovietskej “vyhni ideologických kádrov” vytvoriť slobodné laboratórium slúžiace vzdelávaniu novinárov. Laboratórium, otvorené pre “nebezpečných”, predovšetkým pre Zasurského, s experimentmi prednášok zo sociológie Jurija Levadu a Borisa Grušina, literárnou vedou prerozprávanou Andrejom Siňavským a Galinou Beloj a amerikanistikou v podaní Georga Gerbnera. Ruská a západná literatúra sa v podstate stali základom rozvoja kritického myslenia budúcich sovietskych novinárov vo vzťahu k okolitému prostrediu. Najlepšími prednášajúcimi fakulty boli práve oni, literárni vedci.” Treba však dodať, že vtedajší dekan nemal rád konkurenciu. Niektorým kolegom v deň obhajoby zastavil možnosť získať titul doktora vied (DrSC.). Žeby sa bál konkurencie? Treba preto povedať, že mal viacero tvárí, čo bolo vo vtedajšom Sovietskom zväze bežné. Síce slobodní, ale v rámci strany a vlády.
Niektorí absolventi fakulty žurnalistiky tragicky zahynuli. Zavraždili ich za ich novinársku prácu. Stačí si spomenúť na meno Anna Politkovskaja.
Súdny proces s Júliom Danielom a Andrejom Siňavským. Dôvodom súdu bolo to, že pod pseudonymami vydali vo Francúzsku romány.
Pripomeňme si, že literárnu vedu na fakulte prednášal Andrej Siňavskij. Pracoval v Inštitúte svetovej literatúry. V roku 1965 bol spolu s Jurijom Danielom zatknutý kvôli obvineniu z protisovietskej agitácie a propagandy. Súd nad nimi sa považuje za koniec obdobia odmäku Nikity Chruśčova a nástupu autoritárskeho Leonida Brežneva a začiatok masového prenasledovania disidentov. Dostal sedem rokov väzenia. Predčasne ho prepustili. Emigroval.
Jasen Nikolajevič Zassurskij zomrel. Človek, ktorý robil to najlepšie pre študentov, profesiu a krajinu. Človek, ktorý mi kedysi na chodbe povedal, že v krajine, kde sa nedá robiť žurnalistika, je vždy možnosť zostať normálnym chlapom a pokúsiť sa zmeniť žurnalistiku, alebo niečo podobné – literatúru alebo film. Veľa robil aj pre zahraničných študentov, aj pre tých z Československa.
Sám rád chodil do Karlových Varov. Občas spomínal na červenú frankovku z Modry.
Sociologický seminár Borisa Grušina na fakulte žurnalistiky Moskovej štátnej univerzity M. V. Lomonosova (1984)
Slovensko navštívil Jasen Nikolajevič Zasurskij veľa razy. Poslednýkrát to bolo v roku 1993. V Bratislave bola Predbežná konferencia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) k ľudským právam. Ruskú federáciu zastupoval Zasurskij a profesor Andrej Richter, dnes pôsobiaci na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Na konferencii sa prijala deklarácia k slobode prejavu. V Bratislave sa zišla elita mysliteľov zo všetkých kontinentov, ktorá o pár dní “naostro” zišla vo Viedni. Tak vznikala Kancelária pre slobodu médií.
Vďaka Jasenovi Nikolajevičovi Zassurskému v Sovietskom zväze vznikol nielen systém vzdelávania novinárov, ale pomáhal formovať silnú generáciu sociológov venujúcim sa výskumu verejnej mienky. Na fakulte pôsobili odborníci ako už zmienení Jurij Levada a Boris Grušin. Tí vo dvojici zakladali Všezväzové centrum pre výskum verejnej mienky, ale neskôr aj svoje súkromné firmy zamerané na výskum verejnej mienky Levada cantrum a Vox populi.
Jasen Nikolajevič patril ku generácii šesťdesiatych rokov, v Rusku sa im hovorí šesťdesiatnici. Táto generácia počas prestavby Michaila Gorbačovala zmenila Sovietsky zväz na normálnu liberálnu demokraciu. Mne sa podarilo byť absolventom sociológa Borisa Grušina. Jeho špeciálne semináre som navštevoval tri roky.
Zo študentských čias mám zábavnú príhodu. Tri mesiace som nosil v Moskve do nemocnice domácu stravu do nemocnice Marike Gombitovej. Nechodil som na schôdze Socialistického zväzu mládeže, dokonca ani tú pri príležitosti Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Predstavte si o čo všetko som prišiel. Za pomoc speváčke som nedostal diplom, ale pokarhanie. Boris Grušin mi napísal potvrdenie, že navštevujem jeho špeciálne semináre na fakulte. Súdruhovia zo SZM ma odregistrovali z ich organizácie. Poradili mi zaregistrovať sa inde. Nestalo sa tak, ale tak som sa oslobodil od hlupákov v socialistickej politike. Dnes sú podobní hlupáci zo SZM i veľkými demokratmi. Keby sa nezmenil režim, tak sú v aparáte ÚV KSS.
S Jasenom Nikolajevičom Zasurskim sme sa stretli aj po tom, ako som doštudoval. Pri jednej návšteve mi v školskom stánku mi kúpil najnovšie knihy o médiách, či sociologickom výskume.
Vestibul fakulty žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova na Mochovoj ulici v Moskve.
Pozrime sa na príbeh ďalšieho veľkého mysliteľa spojeného z fakultou. Sociológa Jurija Levadu sa v roku 1968 študenti opýtali, čo hovorí na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Jurij Levada im povedal: “Ideológia sa nedá vyvážať na tankoch.”
Mohol si to dovoliť. Na fakulte bola za čias Jasena Nikolajeviča vždy relatívne liberálna, ako v ZSSR hovorili voľnomyšlienkárska atmosféra. Nebola však liberálnou vo vzťahu konkurencie medzi pedagógmi. Tam sa zachovával prísny vertikálny systém moci vďaka strane a vláde.
Vráťme sa k štúdiu. Na fakulte sa do učebných plánov dostalo deväť semestrov svetovej literatúry, deväť semestrov ruskej literatúry, deväť semestrov svetovej filozofie, ale aj sociológia médií a verejnej mienky, sociálna psychológia, či teória propagandy. Ruský jazyk prednášal jeho hlavný teoretik a tvorca jeho zásad Ditmar Eliaševič Rozantaľ, ktorý sa narodil v cárskom Rusku v židovskej rodine v Lodži. Celkom vedel asi 12 jazykov vrátane jidišu, taliančiny, latinčiny, gréčtiny, angličtiny, francúzštiny a švédčiny.
Grécku literatúru prednášala, a presnejšia povedané hrala Jelizaveta Petrovna Kučborskaja. Pred tým ako začala prednášať bola herečkou, ktorá hrala mnohé grécke drámy. Každá jej prednáška bola divadelnou hrou. Mala osobitý zmysel pre humor. Raz k nej prišli na skúšku športovci. “V akej disciplíne reprezentujete univerzitu?” Tak znela jej otázka. “Beh na 100 metrov…” Odpovedali. Do indexov im zapísala trojky. Otvorila okno a vyhodila ich z okna. “Utekajte!” To boli jej posledné slová.
Mal som možnosť u mnohých geniálnych vedcov možnosť robiť skúšky.
Ideologické predmety boli až na druhom mieste. Na prednášky som sa vždy tešil. Jasen Zasurskij zmenil môj život v Moskve, kde otec Michal pôsobil ako spravodajca Československej televízie, na každodenný sviatok. Škola ma nenaučila recitovať naspamäť rôzne poučky, ale naučila ma rozmýšľať. Nebudem sa tváriť, že ideológia a systém vertikálnej moci na fakulte nebol prítomný. Samotný Jasen Nikolajevič nemal rád konkurenciu ako som už zmienil predtým. Mnohí jeho kolegovia nemohli z neznámych dôvodov obhájiť práce doktora vied (DrSc.).
Raz za semester som prednášal v rámci medzinárodného programu Current Issues of Journalism. Vďaka konferenciám na pôde som sa zoznámil zo svetovými “kanónmi” mediálnych výskumov vo svete ako sú Denis McQuaile, Daniel C. Hallin, či Teun A.Van Dijk. O nich som počas štúdia sníval v knižnici, keď som čítal ich práce. Ako som sa dozvedel od Teuna Van Dijka, jeho prvou vedeckou stážou bol Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra v Bratislave.
Raz som zobral na konferenciu do Ruskaprednášať mediálneho vedca Branislava Ondrášika. Videl múmiu V. I. Lenina napriek mínus tridsiatim stupňom, potom sa skoro stratil v metre a taktiež prvýkrát ochutnal červený kaviár. Vráťme sa k prednáške Branislava Ondrášika. Povedal, že ak aj zaniknú papierové médiá, tak médiá prežijú vtedy, keď sa zachová redakcia ako inštitúcia vedená šéfredaktorom. Jasen Nikolajevič Zassurskij po jeho prednáške reagoval spontánne. Páčila sa mu myšlienka Branislava Ondrášika. Pozval nás do kancelárie. Dal navariť čaj. Z police vytiahol jeden šanón. Za ním mal najlepší čečenský koňak.
Niekoľko razy som ho po svojich prednáškach na Fakulte žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova navštívil doma. Bol to pre mňa intelektuálny zážitok. Jeho manželka Svetlana prekladala slovenských spisovateľov. Vždy bolo s nimi o čom hovoriť. Česť jeho pamiatke. Nikdy sa nebudem hanbiť za to kde som študoval, alebo nebodaj to skrývať.
Fakulta žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova je v pôvodnej historickej budove oproti Kremľu.
(Na spracovaní materiálu sa podieľala praktikantka Finančných novín, Diana Laluašvili, študentka Fakulty žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova)
