Spomíname pred 40 rokmi na Bratislavskú lýru: trio famózne Peter Breiner, Pavol Janík, Michal Lazar

Presne pred štyrydsiatimi rokmi sa začala súťažná prehliadka medzinárodného hudobného festivalu Bratislavská lýra 1979. S piesňou Modrý svetadiel v nej súťažil Michal Lazar, dnes úspešný podnikateľ. Pieseň autorsky pripravili Peter Breiner, dnes hudobný skladateľ a interpret, spolu s Pavlom Janíkom. Texty piesní vtedy schvaľovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky.

Orchester Československého rozhlasu dirigoval Miroslav Brož (1922 – 1991). Jeho devízou bol originálny a farebne bohatý zvuk orchestra spolu s netradičnou kombináciou nástrojov. Písal koncertné hudbu, pochody, rapsódie, valčíky, mnoho drobných lyrických skladieb.

Napísal tiež balet Lekno. Podieľal sa na organizácii festivalov populárnych piesní doma aj v zahraničí. V roku 1977 získal titul “zaslúžilý pracovník kultúry”.

Publicista Juraj Šebo napísal, že soc-pop je hudobný žáner, podžáner pop music, ktorý sa rozvíjal najmä v krajinách bývalého východného bloku. Išlo o hudbu schválenú vtedajším systémom v týchto krajinách, pričom niektorí umelci boli priam uctievaní. Typickým predstaviteľom v bývalej ČSSR je napr. Karel Gott. Žáner bol relatívne pestrý, vyskytovali sa v ňom však mnohé prvky, ktoré ho robia dnes neaktuálnym, napríklad časté odkazy na témy ako VOSR, socializmus a podobne, najmä v ZSSR, rovnako ako aj zaostávanie za svetovou hudobnou scénou, keďže každý nový štýl zo západu bol sprvoti odsudzovaný ako „imperialistický“ a „úpadkový“.

V roku 1948 začal komunistický aparát riadiť kultúrnu politiku podľa sovietskeho vzoru. Ideologickým mustrom sa stala kultúrna doktrína, ktorú spísal Stalinov priateľ a spolupracovník Andrej Ždanov, odporca moderného umenia a hlásateľ dogiem socialistického realizmu. Základná téza takzvanej ždanovštiny znela: “realistickými prostriedkami” hlásať jedine správne politické hodnoty a napomáhať tak strane v jej politickom boji.

Teoretik kultúry Juraj Malíček na danú tému napísal štúdiu Apoteóza normalizácie – popkultúra Husákových detí. “Normalizačný mainstream, hlavný prúd, nazeraný Husákovým dieťaťom celkom zodpovedá fiktívnemu obrazu ideality, je emblematicky normálny, socialistický, v súlade s ideou internacionalizmu a triedneho boja presahujúceho politické rozdelenie sveta nezobrazuje kultúru Západu ako jednoznačne dekadentnú, ale naopak, deklaruje svoju zdanlivú otvorenosť relatívnou hojnosťou importovaného mainstreamu. Kiná socialistického Československa sa nebránia Spielbergovi ani Ridley Scottovi, talianska popmusic je našou popmusic a naša popmusic je prostredníctvom Karla Gotta aj popmusic Nemeckej spolkovej republiky, Rubikova kocka je u nás rovnakým popkultúrnym fenoménom ako kdekoľvek vo svete. Texty populárnych piesní deklarujú, že mám chuť na niečo chladené a vlastním všetky práva, mince svojich slov.” Píše teoretik kultúry.

Populárna hudba sa využívala ako nástroj agitácie a propagandy. Jednou zo sfér toho využitia bol Vojenský umelecký súbor a každoročný festival vojenskej piesne Zlatý palcát.