Samuel Brečka: história Železiarní pod Brezovou

Podbrezová ako samostatná obec v druhej polovici 19. storočia neexistovala. Stala sa ňou až za socializmu. Pôvodne vznikla ako osada v chotári obce Lopej, v ktorej sa v roku 1840 začali budovať základy budúceho železiarskeho podniku.  Podbrezová bola pôvodne osadou pod Brezovou. Koncom 19. storočia ju maďarské úrady premenovali na Zvolenskú Brezovú (Zolyom Brezó). Ale tak pochodili aj iné slovenské obce.

Podnetom pre vznik nového výrobného závodu neďaleko už fungujúcich železiarskych prevádzok v Hronci, na Chvatimechu, Štiavničke a na Piesku bola akútna potreba výroby koľajníc pre rýchlo sa rozvíjajúcu železničnú dopravu. Prvá časť moderného závodu, známeho ako Podbrezovské železiarne (plným názvom Brezovai királyi vasgyár Zólyombrézó – Brezovské kráľovské železiarne Zvolenská Brezová) dokončili v roku 1853.

Nový závod sa rýchle rozrastal. Zatiaľ čo v päťdesiatych rokoch 19. storočia v ňom pracovalo niečo vyše 300 robotníkov, do roku 1867 sa ich počet zdvojnásobil. V osemdesiatych rokoch počet robotníkov prevýšil počet 1 300 a v deväťdesiatych rokov počet 2 000. V roku 1900 pracovalo v Podbrezovských železiarňach spolu s pobočkami na Piesku, v Tisovci a Chvatimechu 3 500 zamestnancov. Robotníci do fabriky dochádzali zo širokého okolia. Zamestnanie tu našli robotníci z hút a hámrov, ktoré postupne zanikali – z Bystrej, Jarabej, Michalovej, ale aj z oveľa vzdialenejších obcí Horehronia a celého horného Uhorska.

Väčšina robotníkov dochádzala denne alebo na takzvané týždňovky. Pracujúci boli ubytovaní v šalandách a barakoch, v ktorých bývalo aj okolo 1 000 robotníkov v dosť krutých podmienkach. V jednej izbe bolo ubytovaných desať robotníkov, ktorí sa sami museli postarať o prípravu stravy. Pracovalo sa na dve smeny po 12 hodín.

Podľa Arbertyho mal nový priemyselný závod aj sociálny význam. Vyvolal potrebu výstavby správnych budov, bytov pre riadiaci personál, sociálnych zariadení – nemocnice, školy, kasína. Vedenie závodu kládlo zvýšené kvalifikačné nároky na robotníkov a iných pracovníkov, pretože si to čoraz viac vyžadovala nová technológia. Závod preto vysielal vybraných robotníkov na zaškolenie do rakúskej časti monarchie, a tí potom zaúčali ostatných. Od roku 1869 fungovala v Podbrezovských železiarňach učňovská škola. Vyučovacím jazykom bola z pochopiteľných dôvodov maďarčina. Výučný list vydával Priemyselný spolok v Brezne.

V súlade so zákonom, ktorý umožňoval vznik verejných učňovských škôl na území Slovenska, sa na práce v továrňach mohli využívať deti od 12 rokov. Pomocné práce však vykonávali aj nezaškolené deti. Božena Nemcová počas svojho pobytu v Brezne a na Hornej Lehote navštívila aj Podbrezovské železiarne a o práci detí napísala svojmu manželovi do Prahy:

„…zastavili sme se v Brezové a prohlédli fabriku, kde dělají železné šíny…tu sú pece, kde se železo leje, celé zväzky železa strkajú sa do pece… a čierni, začadení mládenci behajú polonahí sem a ta, lebo samý mladý ľud tu pracuje; ako rýchlo sa prácu naučili, … a dole kolesá strojov musí mazať dvanásťročný chlapec…, behá od jednej mašiny k druhej, ako by to boli kolovraty, a predsa jediná chyba môže ho o život pripraviť…“

 

Božena Nemcová bola v železiarňach v roku 1855, ale zaškoľovanie začalo až v roku 1887. Pritom už od roku 1881 pracovalo vo valcovni 124 detí, v kováčni 13, na Piesku a na Chvatimechu 135. Počet detí, zamestnaných v Podbrezovských železiarňach narastal a v roku 1895 ich tu v ťažkých podmienkach pracovalo už 240.

S postupným technologickým zdokonaľovaním výroby a nárokmi na zamestnancov  súvisela zmena sociálnej štruktúry obyvateľov Podbrezovej, ale aj ich národnostné zloženie. Zatiaľ čo dochádzajúci robotníci boli väčšinou Slováci, odborný personál, ktorý býval v okolí fabriky, tvorili  zo značnej časti prisťahovalci z celého Rakúsko-Uhorska, ale najmä Maďari a Nemci (Rakúšania). To sa potvrdilo pri sčítaní ľudu v poslednej štvrtine 19. storočia.

Zatiaľ čo v roku 1860 bolo v Podbrezovej iba pár domčekov a barakov pre robotníkov, v roku 1880 mala osada 105 ľudí, z toho 30 Nemcov a 5 Maďarov. Za ďalších 10 rokov sa počet prudko zvýšil na 925 (spolu s Lopejom a Vajskovou), pričom počet Maďarov (111) už prevýšil počet Nemcov. V roku 1910 mala Podbrezová (Zolyom Brezó) takmer 1847 obyvateľov, z ktorých sa 743 (40%) hlásilo k maďarskému a 55 k nemeckému materinskému jazyku.

Podbrezovské železiarne prešli významnou technologickou zmenou v roku 1881, keď vedenie podniku prevzal hutnícky inžinier, vynálezca, profesor, člen akadémie vied a ministerský radca Anton (Antal) Kerpely. Ten zracionalizoval výrobu, zaviedol nové technologické postupy a podstatne zvýšil produkciu. Prispôsobil výrobu továrne miestnym podmienkam. Vzhľadom na svoj vysoký vek odišiel v roku 1896 do dôchodku. Zomrel v roku 1907 v Banskej Štiavnici.

Veľký význam pre odbyt podbrezovskej fabriky malo vybudovanie železnice z Banskej Bystrice do Podbrezovej v roku 1883. Veď bolo mimoriadne paradoxné, že továreň, ktorá vyrábala koľajnice, nemala spojenie so svetom po koľajniciach, ale koľajnice sa museli konskými povozmi voziť do Ružomberka a odtiaľ na pltiach do Budapešti. Nemenej dôležité bolo vybudovanie železničného spojenia z  Podbrezovej do Brezna, Pohronskej Polhory a Tisovca, pretože z Gemeru sa do Podbrezovských železiarní vozilo surové železo. To sa však stalo až v roku 1896.

Ako píše Ján Greschner, z pôvodne malej osady sa vytvorilo malé mestečko, do ktorého sa chodili zabávať rôzni štátni zamestnanci zo širokého okolia, ale aj pracovníci generálneho riaditeľstva z Budapešti. Od roku 1903 sem chodili putovné maďarské divadelné spoločnosti, ktoré v duchu odnárodňovania hrávali výlučne maďarské hry. Podobný charakter malo aj kasíno, závodná kapela a iná kultúrna činnosť.

Začiatkom 20. storočia sa v Podbrezovej rozšírili aj ďalšie služby, ku kinu pribudlo kaderníctvo a holičstvo, pošta, lekáreň, mäsiar s vlastným bitúnkom a viacero malých obchodov. Dalo by sa povedať, že svojim mestským charakterom Podbrezová aj Hronec hodne konkurovali konzervatívnemu Breznu.

Ťažké časy doľahli na Podbrezovské železiarne a miestnych obyvateľov počas prvej svetovej vojny. Fabrika sa stala vojenským podnikom s prednostným zásobovaním, ale pre všeobecný nedostatok potravín prídely pre robotníkov neboli dostatočné. Závod musel robotníkom prenajímať ladom ležiacu pôdu, aby si mohli dopestovať aspoň kúsok ovsa a zemiakov. Šírila sa podvýživa a časté epidémie. Pritom práca bola ešte namáhavejšia, pracovný čas sa predĺžil na 14 až 16 hodín denne.

Vzhľadom na maďarské zloženie vedenia podniku a množstvo maďarónov v jeho osadenstve, boli povojnové a prevratové udalosti v Podbrezovej dramatické. Pre veľký počet nespokojných robotníkov oveľa dramatickejšie ako v Brezne, aj keď podnet pridať sa k národným silám a k novej republike, prišiel tentoraz z Brezna. Tam sa 1. decembra 1918 vybrali zástupy robotníkov z Podbrezovej a Hronca s červenou zástavou a dychovou kapelou, aby sa zúčastnili ľudového zhromaždenia na uvítanie Česko-slovenskej republiky. Až do príchodu vojenských jednotiek prevzala v Podbrezovej moc ozbrojená garda na čele s predstaviteľmi sociálnodemokratickej strany. Pre nedostatok uhlia sa výroba v železiarňach zastavila. Maďarskí železničiari vypovedali poslušnosť novej štátnej moci (neštrajkovali za svoje sociálne práva, ako to interpretovali historici za socializmu), a tak dohľad nad železnicou v Podbrezovej a Brezne prevzali vojaci česko-slovenskej armády. Množstvo Maďarov z Podbrezovej sa odsťahovalo, iní, ako píše Greschner, sa stali zapálenými Slovákmi. Po predchádzajúcich maďarských riaditeľoch sa prvým povojnovým  riaditeľom Podbrezovských železiarní  stal Čech Ing. Mottl.

Samuel Brečka, autor ako profesor pôsobil na niekoľkých mediálnych vysokých školách, v súčasnosti píše historické monografie.