Rogoff & Reinhart: desiate výročie veľkej chyby
BRATISLAVA – Aká môže byť cena za chybu jedného človeka, alebo dvoch ľudí? Veľká ak chybu urobí operátor atómovej elektrárne, veliteľ armády, alebo dispečer leteckej dopravy? Tak ako v takmer všetkých článkoch tučnou kurzívou označujeme odkaz na zdroj informácií.
A ak hovoríme o vedcovi, ktorý pracuje s množstvom štúdií, vzorcami, a veľkým množstvom údajov v programe Excel pri štúdiu ekonomickej histórie? Cena môže byť oveľa vyššia ak nejde o zodpovednosť za atómovú vojnu.
Pred siedmimi rokmi sa ekonómovia skoro pobili pri senzačnej revízii výsledkov výskumu známych vedcov Kennetha Rogoffa a Carmen Reinhart.. Pred desiatimi rokmi zverejnili štúdiu, v ktorej analyzovali 3 700 rôznych prípadov rastu verejného dlhu štátov a jeho vplyv na rast ekonomiky. Ich analýza zahrnula 42 krajín. Týkal sa obdobia 200 rokov. Definovali nasledovné zákonitosti:
- Ak je úroveň vereného dlhu v pomere k hrubému domácemu produktu (HDP) nižší ako 90%, vtedy prakticky nevplýva na rast ekonomiky. Hrubý domáci produkt je súčet hodnoty tovarov a služieb v ekonomike krajiny vyprodukovaný za jeden kalendárny rok.
- Ak je úroveň verejného dlhu vyšší ako 90%, tempo rastu padá o 1 bázický bod HDP
- Pre rozvojové krajiny ktoré väčšinou vydávajú verejný dlh v cudzej mene, sa závislosť prejavuje výraznejšie: ak verejný dlh prevyšuje 60% HDP, tempo rastu sa znižuje o 2 bázické body. Pri vyššom verejnom dlhu sa tempá rastu znižujú na polovicu.
- Ak v rozvinutých krajinách neexistuje zjavná korelácia (vzájomná podmienenosť) medzi rastom verejného dlhu a infláciou, v rozvojových krajinách zväčšenie verejného dlhu vedie k rastu cien.
V trhovej ekonomike sa môžu ceny tovarov a služieb kedykoľvek meniť. Niektoré ceny rastú, iné zasa klesajú. O inflácii hovoríme vtedy, keď dochádza k všeobecnému rastu cien tovarov a služieb, nie len k rastu cien jednotlivých položiek. To znamená, že za jedno euro sa toho dá kúpiť menej ako v minulosti, resp. euro má menšiu hodnotu ako kedysi.
Výskum amerických ekonómov mal veľký vplyv na to, ako svet „bojoval“ s poslednou ekonomickou a finančnou krízou v rokoch 2007 – 2008.
Aj USA a Európa sa “vyzbrojili” údajmi amerických ekonómov. Monhé krajiny štrili. Aby znížili verejný dlh. Nie nemalú úlohu v tejto téze hospodárskej politike hral názor ekonómov. Bol to omyl.
Tie krajiny, ktoré bojovali s veľkosťou dlhu sa dostali do recesie, alebo im stúpla systémová nezamestnanosť.
Thomas Herndon, Michael Ash a Robert Pollin zvrejnili štúdiu o omyloch svojich kolegov. Boli presvedčení o tom, že Kennetha Rogoff a Carmen Reinhart urobili pri matematikých prepočtoch chyby.
Tvrdili, že to boli banálne chyby pri tom ako vnášali údaje do programu Excel. Tie boli základom ich nesprávnych záverov. Napísali, že ak sa vylúčia tieto chyby, ukazuje sa, že neexistuje veľký rozdiel v závislosti medzi úrovňou verejného dlhu a tempami rastu. Paul Krugman, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu napísal, že politici si našli vedecké autority ktoré im povedali to, čo chceli počuť.
Známi ekonómovia sa stali objektom výsmechu. Ich kolegovia vypočítali to, koľko nezamestnaných bolo v dôsledku ich aritmetickej chyby, ale aj to ako sa spomalil ekonomický rast vo svete.
