Prvá zmienka o meste Jelšava je z roku 1243

JELŠAVA – Jelšava sa rozprestiera na rozhraní Slovenského rudohoria a Slovenského krasu. Je mestom s bohatou baníckou a železiarskou tradíciou ako i remeselnou výrobou. Mesto sa nachádza na medzinárodnej turistickej trase Gotická cesta.

Územnosprávne patrí do Banskobystrického kraja, leží 12 kilometrov juhovýchodne od mesta Revúca.

Geografická poloha mesta je 48 stupňov 37 minút severnej zemepisnej šírky a 20 stupňov 14 minút východnej zemepisnej dĺžky, v nadmorskej výške približne 258 m.

Chotár Jelšavy má rozlohu 4679 ha, z toho intravilán 296 ha, extravilán 4383 ha.

Jelšava leží v mieste styku Revúckej vrchoviny, Slovenského krasu a Juhoslovenskej kotliny, na sútoku rieky Muráň a potoku Jordán. Je vzdialená 13 km juhovýchodne od Revúcej, 30 km západne od Rožňavy a 50 km severovýchodne od Rimavskej Soboty. Mestom vedie cesta II/532 a II/526, ako aj železničná trať Plešivec – Muráň.

Prvá písomná zmienka o Jelšave pochádza z buly kráľa Bela IV. z roku 1243, ktorou kráľ daroval časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a celé Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bubekovcom za zásluhy v bojoch s Mongolmi. V 14. storočí došlo k príchodu nemeckých kolonistov, baníkov, ktorí začali ťažiť železnú rudu. V druhej polovici 14. storočia sa Jelšava stala mestom a druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku.

 

V roku 1552 kráľ Ferdinand I. udelil Jelšave právo meča. V roku 1556 mesto vyplienili a zapálili Turci, pričom zomrelo 452 občanov a 400 bolo zajatých. Po obnove mesta v ňom pôsobilo viacero remeselných cechov, zameraných sa na spracovanie kovov, významní boli najmä zvonkári. V roku 1573 v okolí Jelšavy fungovalo 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov.

Od 17. storočia Jelšava strácala banícky ráz a význam nadobudli remeslá, kým v roku 1880 nebol v okolí objavený magnezit.  V roku 1893 došlo k uvedeniu do prevádzky železničnej trate z Plešivca do Muráňa, ktorá prechádzala cez Jelšavu a umožnila rozvoj miestneho priemyslu. V roku 1894 tu vznikol v lokalite Teplá voda prvý magnezitový závod, pec na pálenie magnezitu, na Slovensku. Magnezitový závod bol daný do prevádzky s 8 pecami a ďalšími zariadeniami v roku 1923, spolu so železničnou vlečkou do Jelšavy. Počas prvej Česko-slovenskej republiky jelšavskí robotníci protestovali za zlepšovanie svojich pracovných podmienok, napr. pochodom hladu z Jelšavy do Revúcej v roku 1932. V roku 1934 sa v meste vybudovali nové kasárne v lokalite Gombiarka. Po Viedenskej arbitráži od 2. novembra 1938 Jelšavu pričlenili k Maďarsku. Okupovaná bola až do oslobodenia mesta postupujúcou rumunskou armádou 21. januára 1945.

V meste pôsobila v rokoch 1968-1990 sovietska vojenská posádka, ktorá si vybudovala vlastnú štvrť s ubytovaním a školou. Počas komunizmu v koháryovskom kaštieli sídlila Poľnohospodárska škola. Po odchode sovietskych vojakov a po odchode posádky OS SR v roku 2005, ako aj po postupnom krachu miestneho ťažobného priemyslu, došlo ku zhoršeniu životnej úrovne v meste. Mnoho obyvateľov sa odsťahovalo z regiónu, do vyprázdnených domov sa v 90. rokoch 20. storočia prisťahovalo mnoho Rómov z východu Slovenska, ktorí tu našli lacné ubytovanie. V roku 2015 bol takmer každý šiesty obyvateľ okresu odkázaný na dávky v hmotnej núdzi. V meste bola v roku 2017 25-percentná nezamestnanosť.