Propaganda vojny a násilia je všade trestný čin

Andrej Richter pôsobiaci na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty univerzity Komenského hovoril o propagande vojny z hľadiska medzinárodného práva a práva Ruskej federácie pre danú oblasť pôsobenia médií. Rozhovor poskytol pre rozhlasovú stanicu Svoboda. Pýtal sa ho Mumin Šakirov.

Môžeme o ruskej propagande, povedať, že napodobňuje hitlerovskú propagandu? Tá hovorila, že musí použiť silu proti tým, ktorí nechcú pochopiť jazyk diplomacie.

Propaganda sa vyvíja. Nie je to nejaké zvláštne know-how, stále sa rozvíja. Zvlášť v súčasnosti. Je to v dôsledku existencie sociálnych médií.  Vďaka nim sa dá pôsobiť na vzdialenosť a na gigantické publikum, a to momentálne. Porovnávať sa dá akákoľvek propaganda s inou propagandou. Spoločnou črtou je agresivita propagandy, ale aj nezmieriteľnosť s akýmkoľvek iným názorom.

Môžu mať kremeľskí publicisti trestnú zodpovednosť, ale aj novinárov, ktorí prizývajú k násiliu a vojne? Alebo je to vec vkusu? Každý hrá ako vie…

Nie. Výzva k vojne, agresívnej vojne, nehovoríme o obrannej vojne, ale o agresívnej vojne jedného štátu proti druhému štátu, to je určite v ruskom práve, ale aj v medzinárodnom práve, je trestný čin.  V tejto veci existuje Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach  Organizácie spojených národov. Článok číslo 20 zaväzuje všetky štáty k zákazu vojnovej propagandy. Sovietsky zväz bol hlavným navrhovateľom, ochrancom tejto normy. V Sovietskom zväze od roku 1951 platil zákon o ochrane mieru, ktorí hovorí o tom, že propaganda vojny a propaganda agresie je ťažkým trestným činom. Trestný zákon má paragrafy, na základe ktorých sa za podobné veci trestá. Je dôležité pochopiť o čom hovoríme. Môžeme hovoriť propagande obrannej vojny, ktorá bráni štát, občianskej vojny, alebo agresívnej vojny. Vo všetkých krajinách je propaganda agresívnej vojny trestným činom.

Je možné vymyslieť taký zákon, ktorý by oddeľoval propagandu od informovania, spravodajstva? Alebo hranice sú také jemné, že je to nezmysel? Alebo si právnici vylomia zuby?

Nie. Rozdiel je očividný. Na rozdiel od informácií, propaganda v niečomu vyzýva. Nabáda ľudí podporovať tie, alebo iné činy, alebo sa zúčastňovať na tých, alebo iných činoch. Alebo čo je charakteristické pre súčasnosť, pokojne sedieť do ničoho sa nemiešať a akoby sa nevytŕčať. To je tiež výzva. K nečinnosti. Propaganda sa od informovanie odlišuje tým, že v sebe nesie výzvu, nabádanie k určitej činnosti, alebo nečinnosti. V danom prípade k začatiu, ale aj pokračovaniu agresívnej vojny.

Prečo dnes ľudia dôverujú televízii? V Sovietskom zväze ľudia propagande veľmi neverili…

Hlavná príčina je v tom, že na rozdiel od sovietskej propagandy, ktorú by som nazval šetrnou formou propagandy, moderná ruská propaganda, je propaganda s veľkým rozpočtom, s veľkými príjmami a ziskami. Je to maximálne efektívny spôsob prezentácie informácií, ktorý existuje v krajine. Míňa sa na ňu obrovské množstvo peňazí platiteľov daní. Vieme, že štátne televízne kanály majú príjmy z reklamy, ale aj zo štátneho rozpočtu. Preto si môžu dovoliť najlepších hercov, najlepších autorov scenárov, najlepších autorov replík, najlepších humoristov, ktorí budú rozvíjať túto propagandu tak, že platia novinárom a moderátorom šialené honoráre.

Z hľadiska práva budú v nezávideniahodnej situácii. Na rozdiel od sovietskych novinárov a moderátorov, ktorí propagovali myšlienky komunizmu, alebo skôr politiku komunistickej strany, vtedy to nebol trestný čin a nebol nikdy trestným činom,. Propaganda vojny a násilia, propagandy výnimočnosti jedného národa oproti druhému národu, to je určite trestný čin. Preto medzinárodné súdy, ktoré vytvárali vo svete, začínajúc od Norimbergského tribunálu, končiac súdmi vytvorenými v súvislosti s udalosťami v Juhoslávii, posudzovali aj účasť tých, či iných ľudí v propagande vojny, výnimočnosti, genocídy. Rozhodnutia týchto súdov, o ktorých sa dnes málo hovorí, boli mimoriadne prísne.

Moderátori rozhlasových staníc, ktorí sa podieľali na propagande dostali tresty odňatia slobody 15, 20, či 25 rokov. Je to vážne porušenie zákonov, vážne prečiny. Nemôžu byť nepotrestané.

Ako dnes Internet vytlačil televíziu? Kto vyhrá boj o diváka? Alebo to bude boj dvoch večných súperov?

Absolútne víťazstvo nebude. Ani rozhlas neporazil noviny, televízia na rozhlasom, alebo nad filmom. Internet si čoraz viac a viac podmanil mladú generáciu. To je očividná tendencia v celom svete. Otázka znie nakoľko bude internet slobodný a či sa bude vnútorný internet tej, ktorej krajiny od vnútornej televízie. Vážnym „úspechom“ propagandy je to, že buď alternatívnych názorov niet, alebo ak existujú tak sa marginalizujú. Marginalizovať znamená robiť, urobiť okrajovým, menej významným (marginálnym). Alternatívny názor môže mať toľko idiot, alebo nepriateľ, alebo osoba, ktorú vydržiava nepriateľ.

Sú v budúcom, krásnom Rusku potrebné štátne médiá, alebo stačia súkromné?

V žiadnom prípade nie. Štátne médiá to je absolútny nezmysel. Dokázala to história Európy. Nikde okrem Ruska, Bieloruska a Azerbajdžanu neexistujú štátne médiá pre vnútornú spotrebu. A ani v Moldavsku… A nie preto, že štát nemá na to peniaze. Účasť štátu na informačnom trhu škodí. Škodí trhu, ale aj umom občanov. Aby štát prinášal štát občanom svoj pohľad, postačujú súkromné médiá. Akékoľvek vyhlásenie prezidenta, alebo premiéra vyvoláva záujem, akékoľvek by nebolo ak by bolo aj nepodstatné.

Európsky systém médií má tri póly, súkromné médiá, verejno-právne médiá a regionálne médiá.