Profit z ťažby lítia v nasledujúcich desaťročiach

LONDÝN – “Biele zlato” má potenciál zmeniť geopolitickú situáciu – niektorí z neho môžu získať a iní stratiť.

Planéta je v nebezpečenstve. Ropa, plyn, uhlie, betón, plasty – zoznam hrozieb je nekonečný; to isté sa nedá povedať o technologických riešeniach. V diskusiách na túto tému sa vždy spomína lítium, sivý, nevzhľadný kov. Ak predpokladáme, že batérie sú hlavnou technologickou prekážkou prechodu na plne elektrické vozidlá, kľúčovú úlohu tu zohráva lítium.

Tak ako pri každom obmedzenom zdroji, aj v prípade lítia sú porazení a víťazi. Jeho hodnota má totiž potenciál dramaticky zmeniť geopolitickú situáciu – alebo ju prinajmenšom vychýliť smerom k Južnej Amerike a Číne.

“Nové palivo”

Lítiové batérie, na rozdiel od ich olovených predchodcov s nízkou hustotou, sú našou budúcnosťou. Komerčne debutovali začiatkom 90. rokov s videokamerou CCD-TR1 od spoločnosti Sony. Teraz sa používajú všade, od elektrických zubných kefiek a mobilných telefónov až po vojenské drony.

Svetová banka minulý rok uverejnila správu, v ktorej sa uvádza, že rastúci dopyt po čistej energii by bolo možné uspokojiť len zvýšením produkcie kľúčových nerastov vrátane lítia o takmer 500 % do roku 2050. Riccardo Puliti, riaditeľ banky pre energetiku a ťažbu, povedal: “Ambiciózne klimatické ciele povedú k výraznému zvýšeniu dopytu po nerastných surovinách.”

Dokonca aj Ilon Musk ich nazval “novým palivom”. A vie, o čom hovorí. Batéria pre Tesla Model S používa 12 kg lítia. Musk a mnohí ďalší dúfajú, že do roku 2030 budú elektromobily predstavovať 60 % všetkých predaných áut. To sa však nezaobíde bez lítia.

Za desať rokov vzrástol celkový dopyt po lítiových batériách z 0,5 gigawatthodín na 526 gigawatthodín (údaje z roku 2020). Odborníci očakávajú, že do roku 2030 sa zvýši 17-násobne. Na to, aby samotné USA mohli do roku 2030 plne prejsť na elektrické vozidlá, by sa výrobná kapacita musela zvýšiť o 200-300 %. Rastúca krivka dopytu nepochybne ovplyvní aj cenu. V roku 2021 vzrástla cena lítia za jeden rok takmer o 500 %. Kto teda zarába na tomto závratnom zhromaždení?

Čína na vzostupe

Pre väčšinu je Tesla nesporným príkladom prechodu na plne elektrické vozidlá. Paradoxne sú však čínske spoločnosti v tomto smere oveľa úspešnejšie ako americkí giganti inšpirovaní slobodným podnikaním.

Len päť spoločností je zodpovedných za približne tri štvrtiny svetovej produkcie lítia. Pôsobia vo všetkých fázach výrobného reťazca – od ťažby, rafinácie a recyklácie až po výrobu a recykláciu batérií. Z 200 megatovární, ktoré sa majú postaviť do roku 2030, bude 148 v Číne.

Podobne ako pri ťažbe ropy a zemného plynu môže byť hojnosť zdrojov požehnaním aj prekliatím.

Prvenstvo Číny vo výrobe lítia nie je v žiadnom prípade náhodné. Na prelome tisícročí, ešte predtým, ako sa ekologický prechod stal trendom, sa administratíva krajiny rozhodla agresívne rozvíjať výrobu elektrických vozidiel a súvisiaci dodávateľský reťazec. Táto stratégia priniesla ovocie.

Podľa IEA sa Čína podieľa 60 % na celosvetovej výrobe lítiových chemikálií. To je impozantný výsledok, najmä ak si uvedomíme, že na území krajiny sa nachádza len 25 % svetových zásob lítia.

Bude trvať roky, ak nie desaťročia, kým sa ostatným krajinám podarí dobehnúť ich náskok. Hoci mnohé vlády chápu a berú do úvahy význam kovov, ako je lítium a v menšej miere grafit a kobalt.

“Vlády si uvedomili, že v segmente výroby a využívania energie sa blížia veľké zmeny, ktoré sa budú jednoznačne točiť okolo novej triedy kovov,” povedal Chris Berry zo spoločnosti House Mountain Partners na konferencii Fastmarkets o dodávkach lítia.

“Myslím, že vlády si uvedomujú, že tieto kovy, najmä lítium, budú skutočne základom energie novej generácie.”

Zatiaľ čo v ropnej politike sa dynamika ponuky a dopytu dlho sústreďovala na Blízky východ a západný svet, najmä USA, súčasná štruktúra priemyslu lítia sa sústreďuje na Južnú Ameriku a Čínu.

Nové príležitosti, staré problémy

V Južnej Amerike sa nachádza približne 75 % známych svetových zásob lítia, pričom Argentína, Čile a Bolívia tvoria súčasť tzv. “lítiového trojuholníka”. Tieto krajiny už diskutovali o možnosti vytvorenia vlastnej verzie OPEC pre výrobu lítia a očakáva sa, že táto diskusia bude pokračovať, pretože preteky o suroviny sa zintenzívnia. Zvýšenie produkcie lítia je však oveľa ťažšie, ako sa zdá.

V Bolívii už došlo k oživeniu nacionalizmu v oblasti zdrojov. V Čile sa požaduje vytvorenie štátnej spoločnosti na ťažbu lítia. V Argentíne vláda uplatňuje liberálny prístup: malá účasť štátu, minimálna byrokracia a nízke dane. Medzitým v Mexiku, kde si je vláda až príliš vedomá zásob lítia, tento rok úplne zakázala súkromným ťažobným spoločnostiam rozvíjať ložiská.

Napriek tomu má “lítiový trojuholník” určité výhody oproti zvyšku sveta. Prinajmenšom sa tu nachádza najlacnejší zdroj uhličitanu lítneho na svete. K tomu treba pripočítať skutočnosť, že ťažba v soľanke je pravdepodobne šetrnejšia k životnému prostrediu ako ťažba v tvrdých horninách, pretože sa pri nej používa menej škodlivých chemikálií a menej energie.

Napriek všetkým výhodám je pred nami ešte dlhá cesta k vytvoreniu účinného systému, aký sme videli v Číne. Neexistuje žiadna záruka, že niektorý z členov “lítiového trojuholníka” bude schopný rýchlo zvýšiť ťažbu, aby znížil nedostatok dodávok, alebo že ich vlády budú dosahovať mimoriadne zisky, kým budú ceny vysoké. V súčasnosti tieto krajiny nemajú jednotný prístup k výrobe lítia. A nebude, kým budú medzi nimi existovať politické rozdiely.

Napriek týmto ťažkostiam viedla popularita elektromobilov a rýchlo rastúci dopyt po lítium-iónových batériách k tomu, že globálna mocenská štruktúra rozhodne nie je západná. Samozrejme, lítium je len jedným z faktorov v sieti prekrývajúcich sa a konkurenčných dynamík. Je však jasné, že tieto krajiny dokážu zarobiť peniaze.

Podľa Pulitiho “tieto krajiny budú profitovať zo zvýšeného dopytu po nerastných surovinách, ale zároveň musia zvládnuť materiálovú a klimatickú stopu spojenú so zvýšenou ťažbou”. Podobne ako pri ťažbe ropy a zemného plynu môže byť hojnosť zdrojov požehnaním aj prekliatím.

Skúška zdrojov

Koncentrácia zdrojov znamená, že akékoľvek lokálne fyzické alebo politické otrasy budú mať neprimeraný vplyv na globálnu dostupnosť nerastných surovín, a tým aj na ich ceny. Dôsledky pre životné prostredie a pre miestne obyvateľstvo však budú mať za následok, že globálny dopyt bude mať negatívny vplyv na obyčajných ľudí. Podľa IEA “viac ako polovica dnešnej produkcie lítia pochádza z oblastí s vysokým nedostatkom vody. Niektoré hlavné produkčné regióny, ako napríklad Austrália, Čína a Afrika, sú tiež náchylné na extrémne horúčavy alebo záplavy, čo vytvára ďalšie výzvy na zabezpečenie spoľahlivých a udržateľných dodávok.”

Je to dôležité, pretože ťažba lítia, a najmä metóda, ktorá sa najčastejšie používa v lítiovom trojuholníku, si vyžaduje veľké množstvo vody. Bolívijská baňa San Cristobal údajne spotrebuje 50 000 litrov vody denne a spoločnosti ťažiace lítium v Čile sú obviňované z vyčerpávania životne dôležitých zásob vody. Horšie je, že nedostatok spoľahlivých správ o tejto problematike znamená, že je ťažké sledovať skutočné množstvo spotrebovanej vody.

V jednej zo správ neziskovej organizácie BePe (Bienaventuradors de Pobres) sa tiež uvádza, že voda je vážnym problémom pri ťažbe lítia. Vplyv ťažby lítia na vodné zdroje nie je úplne známy a “činnosti by sa mali zastaviť, kým sa nevykonajú štúdie, ktoré spoľahlivo určia rozsah škôd”. V ďalšej správe organizácie Priatelia Zeme sa uvádza, že “so zvyšujúcim sa dopytom po lítiu má ťažba čoraz väčší vplyv na komunity, v ktorých sa táto škodlivá ťažba uskutočňuje, a ohrozuje ich prístup k vode”.

Čelíme situácii, ktorá je známa mnohým krajinám súťažiacim na trhu s energiou. Na jednej strane prudko rastúci dopyt núti krajiny bohaté na zdroje, aby posúdili potenciálne zisky. Na druhej strane by však nadprodukcia mohla ohroziť obyvateľov týchto krajín, či už znečistením, zničením životného prostredia alebo vysídlením.

Koncentrácia zdrojov znamená, že akékoľvek lokálne fyzické alebo politické otrasy budú mať neprimeraný vplyv na globálnu dostupnosť nerastných surovín, a teda aj na ceny. Dôsledky pre životné prostredie a pre miestne obyvateľstvo však budú mať za následok, že globálny dopyt bude mať negatívny vplyv na obyčajných ľudí. Podľa IEA “viac ako polovica dnešnej produkcie lítia pochádza z oblastí s vysokým nedostatkom vody. Niektoré hlavné produkčné regióny, ako napríklad Austrália, Čína a Afrika, sú tiež náchylné na extrémne horúčavy alebo záplavy, čo vytvára ďalšie výzvy na zabezpečenie spoľahlivých a udržateľných dodávok.”

Je to dôležité, pretože ťažba lítia, a najmä metóda, ktorá sa najčastejšie používa v lítiovom trojuholníku, si vyžaduje veľké množstvo vody. Bolívijská baňa San Cristobal údajne spotrebuje 50 000 litrov vody denne a spoločnosti ťažiace lítium v Čile sú obviňované z vyčerpávania životne dôležitých zásob vody. Horšie je, že nedostatok spoľahlivých správ o tejto problematike znamená, že je ťažké sledovať skutočné množstvo spotrebovanej vody.

V jednej zo správ neziskovej organizácie BePe (Bienaventuradors de Pobres) sa tiež uvádza, že voda je vážnym problémom pri ťažbe lítia. Vplyv ťažby lítia na vodné zdroje nie je úplne známy a “činnosti by sa mali zastaviť, kým sa nevykonajú štúdie, ktoré spoľahlivo určia rozsah škôd”. V ďalšej správe organizácie Priatelia Zeme sa uvádza, že “so zvyšujúcim sa dopytom po lítiu má ťažba čoraz väčší vplyv na komunity, v ktorých sa táto škodlivá ťažba uskutočňuje, a ohrozuje ich prístup k vode”.

Čelíme situácii, ktorá je známa mnohým krajinám súťažiacim na trhu s energiou. Na jednej strane prudko rastúci dopyt núti krajiny bohaté na zdroje, aby posúdili potenciálne zisky. Na druhej strane by však nadprodukcia mohla ohroziť obyvateľov týchto krajín, či už znečistením, zničením životného prostredia alebo vysídlením.

Vyhliadky na výrobu lítia sú preto… sú komplikované. Zdravý dopyt a vysoké ceny sú priaznivé pre tieto tri krajiny, ktoré doteraz mali len malý vplyv na rozhodovanie v oblasti energetiky vo svete. Je zrejmé, že Čína bude v roku 2022 lídrom vo výrobe, ale kto bude kontrolovať budúcnosť? A čo je možno dôležitejšie, za akú cenu?