Profesor Samuel Brečka: dvaja z jednej fabriky
BREZNO – Štúdium historických materiálov prináša kopu zaujímavých príbehov. Takým bol aj príbeh dvoch robotníkov z podbrezovských železiarní.
S mesačným oneskorením sa 1. decembra 1918 konalo v Brezne veľké ľudové zhromaždenie, na ktorom účastníci prijali Martinskú deklaráciu a prihlásili sa k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Boli na ňom aj dvaja robotníci z Podbrezovej Ján Bečko a František Slameň. Jeden ako legionár a druhý ako bojovník proti Maďarskej republike rád.
Ján Bečko patril k niekoľkým rečníkom, ktorí prehovorili k päťtisícovému davu. Hovoril najmä o dôsledkoch vojny a o čestnej úlohe, ktorú v tejto vojne zohrali česko–slovenské légie. Po jeho prejave kapela z Podbrezovej zahrala Marseillaisu a mládež oduševnene spievala „Vzkyp otrocká krv, horami“. František Slameň bol v tom čase ešte mladý, mal len 22 rokov a na tribúny ešte nechodil. To až neskôr.
JÁN BEČKO pochádzal z Jasenia (necelých 20 km od Brezna), kde sa narodil 16. 11. 1889. V roku 1904 sa vyučil za zámočníka v podbrezovských železiarňach, kde pracoval do roku 1920. Následne sa stal predsedom Bratskej revírnej pokladnice v Banskej Bystrici a v rokoch 1921–1922 študoval na obchodnej akadémii v Banskej Bystrici.
V medzivojnovom období pracoval v Československej sociálnodemokratickej strane, najprv ako funkcionár v Podbrezovej a od roku 1920 ako člen jej ústredného výboru a v rokoch 1920–1939 aj ako poslanec Národného zhromaždenia. V rokoch 1938–1945 bol v emigrácii a v rokoch 1939–1945 aj členom česko–slovenskej vlády v Londýne. Najprv pracoval ako tajomník na ministerstve sociálnej starostlivosti,
v rokoch 1941–1942 ako minister poverený vedením Najvyššieho účtovného a kontrolného úradu a nakoniec ako minister sociálnej spravodlivosti a zdravotníctva.
Po oslobodení sa vrátil na Slovensko a bol povereníkom zdravotníctva, riaditeľom Československých štátnych kúpeľov na Slovensku a v rokoch 1945–1948 poslanec Slovenskej národnej rady. Po Februári 1948 odišiel z politického života a v roku 1950 do dôchodku. Zomrel v roku 1972 v Bratislave.
FRANTIŠEK SLAMEŇ sa narodil 3. decembra 1896 v Hornej Lehote, kde vychodil 6 tried cirkevnej ľudovej školy. Potom ako 14-ročný nastúpil do učňovky v podbrezovských železiarňach, kde sa vyučil za sústružníka. V roku 1919 sa prihlásil ako dobrovoľník do armády, aby bojoval proti maďarskej červenej armáde, ktorá ohrozovala Slovensko. Získal hodnosť desiatnika. Od roku 1920 bol členom
Slovenskej ľudovej strany a o dva roky neskôr sa stal členom výboru Okresnej organizácie HSĽS v Brezne. Roku 1929 ho ako rodobranca zatkli, pretože ho podozrievali, že vo svojom dome prechováva zbrane, ktoré mali poslúžiť ako kompromitujúci materiál v procese s Vojtechom Tukom. Pre nedostatok dôkazov ho prepustili. Zato ako presvedčený ľudák sa v tom roku stal členom okresného zastupiteľstva. Vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1929 sa dostal na kandidátku za poslanca v novozámockom volebnom kraji a tiež do krajinského zastupiteľstva. Zvolený nebol, ale bol zvolený za predsedu Okresnej organizácie a za člena výkonného výboru v Prahe. Od roku 1924 pracoval v robotníckom hnutí HSĽS.
V roku 1938 bol ako jediný robotník zvolený do snemu Slovenskej republiky. Dva dni pred vypuknutím Slovenského národného povstania ho v Brezne údajne zastrelili
partizáni.
Jeho smrť zostáva dodnes záhadou. Ľudácka tlač ju považovala za zákernú vraždu, niektorí odporcovia SNP za dôkaz, že ani partizáni neboli „anjeli“ a pre ľudáckych publicistov dôvod na tvrdenie, že cieľom partizánov bolo len vraždenie.
Čo sa vlastne stalo? Pár dní pred povstaním partizáni a s nimi aj slovenskí vojaci v nevídanom počte chodili voľne po dedinách Breznianskeho okresu a verbovali mužov do partizánskych oddielov. Ani v samotnom Brezne, kde bola vojenská posádka a žandárska stanica, nebola situácia odlišná a predseda Okresného súdu v Brezne dr. Denk lamentoval nad pasívnou rezistenciou vojska a žandárstva. Okrem iného v žiadosti o pomoc na Krajský súd v Banskej Bystrici písal: „Pod vedením býv. preds. komunistickej strany v Čier. Balogu Gottiera došli 27. aug. predpoludním do Brezna komunistické živly. Bývalý zaistenec v Ilave Děděček jazdil 26. aug. po Brezne na motocykli, majúc na chrbte ruský automat. pištoľu na 70 rán. Nik ho nezadržal.“
O pár hodín Pavla Denka zaistili partizáni z brigády Za slobodu Slovanov, ktorí prišli do Brezna na dvoch nákladných autách. Spolu s ním aj zástupcu vládneho komisára Samuela Dolňana, vedúceho notára Alexandra Bothára, obchodníka Štefana Valentínyho, učiteľa Júliusa Plška, tajomníka HSĽS Lukáša Žiaka a poslanca HSĽS Františka Slameňa. Pri odvoze z Brezna smerom na Banskú Bystricu sa podľa
prameňov z roku 1965 (Brezno sedemstoročné) „strhla prestrelka, pri ktorej mnohí zahynuli“. Bodka.
Jozef Jablonický, najväčší znalec SNP, ponúka viac: „Za mestom niekto viackrát vystrelil na auto so zaistencami, pričom zasiahol vodiča, ktorý riadenie auta nezvládol a narazil na elektrický betónový stožiar. Partizáni to považovali za útok, paľbu opätovali a do nemilosti padli aj odvážaní ľudácki exponenti. V prestrelke boli štyria zastrelení“. Medzi nimi aj František Slameň. Bola to vražda alebo nešťastná
náhoda?
Na fotografiách: 1) Hlavní účastníci a rečníci na zhromaždení 1. decembra 1918 v Brezne v strede s Jánom Slabeyciusom. 2) Autonomisti, prepustení z väzenia pred okresným súdom v Brezne, zaistení v rámci vojenského puču v noci z 9. na 10. marca 1939, počas ktorého prezident Emil Hácha dal českým generálom na Slovensku príkaz zatnúť ľudáckych exponentov v snahe zabrániť úplnému rozpadu Československa. V strede okresný náčelník Vojtech Beňuš, vedúci notár Ján Snopko a okresný veliteľ Hlinkovej gardy a poslanec František Slameň.
