Princeton University Press. LIONEL ROBBINS: Dejiny ekonomického myslenia – Prednášky na LSE. 1998. Prednáška č. 25 : Marx (pokračovanie) – List a historická škola

Prečo to teda Marx urobil? Existuje totiž dôkaz v liste adresovanom Engelsovi – ktorý neskôr objavil profesor Baumol –, že Marx si bol vedomý toho, že práve k tomuto záveru napokon dospeje. Pokiaľ však ide o jeho motív, ten pre mňa zostáva otáznikom. O myšlienkových pochodoch, ktoré sprevádzali vznik Marxovho monumentálneho diela, toho veľa nevieme, a tak táto otázka naďalej pretrváva. Považoval prvý diel len za – povedzme – prvú aproximáciu, podobne ako prvý odsek prvej kapitoly Ricardovho diela *Zásady*? Ak áno, v prvom diele naň kládol značný dôraz. No ako vravím, odpoveď nepoznám. Chcem len upriamiť vašu pozornosť na túto záhadu a na jej prípadné riešenie, ktoré sa uberá zložitejšími cestami.

Samozrejme, musíme zájsť hlboko do histórie, aby sme nenarazili na argumenty týkajúce sa ochrany začínajúcich odvetví (tzv. *infant industry*). Literatúra z obdobia merkantilizmu je plná výziev adresovaných vládam, aby podporovali rozvíjajúce sa priemyselné odvetvia na vlastnom území. Hoci Adam Smith pripúšťal, že za mimoriadne rizikových okolností spojených so zahraničným obchodom môže byť potrebný určitý zásah štátu, v zásade bol proti nemu. Štvrtá kniha jeho diela *Bohatstvo národov* je v istom zmysle kritikou štátneho intervencionizmu zameraného na podporu konkrétnych priemyselných odvetví a obchodných podnikov.

Tieto myšlienky vyvolali odozvu u Smithových súčasníkov; táto reakcia našla vynikajúce a v mnohých ohľadoch presvedčivé vyjadrenie v slávnej správe Hamiltona – jedného zo zakladateľov Spojených štátov a spoluautora *Federalistu* (diela, ktoré podľa môjho názoru predstavuje najlepšiu knihu o politológii a jej širších praktických aspektoch napísanú za posledné tisícročie). Hamiltonova *Správa o priemysle* (Report on Manufactures) z roku 1791 je sčasti obhajobou ochrany priemyslu v začiatkoch existencie Spojených štátov pred nekalou konkurenciou zo strany vyspelejších britských výrobcov. Hoci si trúfam tvrdiť, že k nekalej konkurencii občas skutočne dochádzalo, ťažiskom jeho argumentácie bol istý „strach z neúspechu v nevyskúšaných podnikoch“ [Hamilton, 1791, s. 203] v komunitách, kde sa mal rozvíjať priemysel podobný tomu vo Veľkej Británii či v častiach kontinentálnej Európy – teda priemysel, ktorý bol v týchto oblastiach už vyspelejší. Hamilton predostrel veľmi presvedčivé argumenty, ktoré neskôr akceptoval aj John Stuart Mill – hoci ten neskôr ľutoval, že jeho myšlienky prijali a zneužili zástancovia extrémneho protekcionizmu v rôznych častiach sveta. Išlo o argumentáciu, ktorú prijali aj Sidgwick a Marshall …názor priaznivý pre vytvorenie rozsiahlejšej zóny voľného obchodu v Nemecku – počiatky Zollvereinu, čiže colnej únie – a zároveň systematizoval svoje názory na ochranu začínajúcich odvetví v diele namierenom proti Adamovi Smithovi s názvom – existuje anglický preklad, ktorý nájdete v knižnici – *Národný systém politickej ekonómie* [1841].

Jeho kritika Adama Smitha mala v hrubých rysoch tri roviny. V prvom rade Smithovi vyčítal, že za predmet svojej politickej ekonómie nepovažoval záujmy národa, ale záujmy sveta. To je však prinajmenšom sporné. Adam Smith bol síce nepochybne kozmopolitne zmýšľajúci, no jeho kritika merkantilistického systému bohatstva vychádzala z presvedčenia, že tento systém škodí britskému národu. Možno len hádať, ako by Smith reagoval, keby ho niekto upozornil na to, že národný záujem a celosvetový záujem sa môžu niekedy dostať do vzájomného rozporu. V prípade Johna Stuarta Milla je však situácia o niečo jasnejšia.

Druhý bod, ktorý uviedol – a ktorý podľa mňa takisto vychádzal z nesprávneho chápania Adama Smitha – spočíval v tom, že Smith sa mýlil, pokiaľ išlo o skutočný cieľ politickej ekonómie z národného hľadiska. List tvrdil, že Smithovo dielo *Bohatstvo národov* sa zameriavalo na rast bohatstva a na to, aby bola výroba v konečnom dôsledku podriadená spotrebe (v širšom zmysle), zatiaľ čo on sám kládol dôraz na význam národnej hospodárskej sily. Podľa môjho názoru však aj toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu Smithových myšlienok. Ako iste viete – ak ste aspoň trochu vnímali to, čo som o Adamovi Smithovi hovoril –, jeho druhá kniha je venovaná akumulácii; a aký iný účel by mala mať akumulácia než práve náležité zvyšovanie národnej sily? Z analytického hľadiska teda List podľa mňa podstatu veci značne míňa. Jeho tretím bodom však bolo uznanie opodstatnenosti národného voľného obchodu po tom, čo krajina prekoná štádium počiatočného rozvoja. Vyčítal britskej vláde, že neprešla na voľný obchod, hoci prostredníctvom merkantilistického systému a svojej vtedajšej politiky už dostatočne podporila rozvoj priemyslu vo Veľkej Británii.

Domnieval sa, že Veľká Británia dospieva do štádia, keď by bol voľný obchod v jej národnom záujme. Tento poznatok zovšeobecnil a tvrdil, že po dosiahnutí určitého stupňa vývoja je voľný obchod tým správnym krokom, no dovtedy by bol nerozumný.

Táto kniha mala obrovský vplyv v Amerike i v Nemecku a značný vplyv mala aj v niektorých častiach rozvojového sveta. Pokiaľ ide o intelektuálny vplyv – a vezmime si napríklad Spojené štáty americké –, treba povedať, že ešte dlho po tom, ako sa tieto „začínajúce odvetvia“ rozrástli na gigantov, sa ich existencia stále obhajovala práve argumentom o ochrane začínajúceho priemyslu. To je však už iný príbeh. John Stuart Mill uznával teoretické opodstatnenie podpory začínajúceho priemyslu formou štátnej pomoci. V liste priateľovi vyjadril hlbokú ľútosť nad tým, ako zástancovia ciel – najmä v Austrálii – zneužili jeho argument; uviedol, že dnes by už uprednostnil názor, podľa ktorého by sa v prípadoch, keď je argument o začínajúcom priemysle relevantný, mala poskytovať skôr priama dotácia než ochranné clo. Nuž, myslím si, že v tejto fáze je to k čisto ekonomickej stránke ekonomického nacionalizmu všetko.

Druhým smerom, na ktorý by som chcel upriamiť vašu pozornosť, je – ak to tak možno nazvať – historická škola; tá bola svojím spôsobom (prinajmenšom v Nemecku) do značnej miery vedľajším produktom zmeny v nazeraní na svet, ku ktorej došlo na rozhraní 18. a 19. storočia a ktorou som túto časť prednášky začal.

Historickú školu možno – aspoň v jej nemeckej podobe – istým spôsobom považovať za vedľajší produkt akademického nacionalizmu. Prejavovala sa rozličnými spôsobmi a najmä v oblasti práva a histórie priniesla významné intelektuálne výsledky. Či už tento trend, ktorého bola súčasťou, ľutujete (tak ako ja), alebo ho považujete za nevyhnutný (ako mnohí iní), prípadne ho dokonca vnímate ako obohatenie ľudských dejín, musíte uznať, že jej intelektuálny vplyv bol značný.

Výrazne sa prejavila v dejepisectve. Vznikli pozoruhodné historické diela, ktoré upriamovali pozornosť na národné dejiny a premeny národných záujmov – na rozdiel od 18. storočia (predstaviteľmi boli napríklad Voltaire či Gibbon), keď sa historický záujem sústreďoval skôr na vývoj ľudského nazerania na svet.

Po druhé sa tento smer prejavil v právnej vede. Dôraz sa už nekládol na právo vo všeobecnosti – čiže na prirodzené právo –, ale skôr na právo národné: nemecké, britské (respektíve anglické či škótske) a podobne.

Ďalej sa to prejavilo v jednej z veľkých vymožeností devätnásteho storočia – vo filológii. Ľudia začali brať veľmi vážne rozdiely medzi jazykmi. Ako viete, v stredoveku prebiehala komunikácia vzdelaných ľudí v latinčine. Postupne, ako sa menila spoločnosť, získaval prevahu jazyk, ktorým medzi sebou komunikovali bežní ľudia – nie učenci či štátni úradníci. Vznikla národná literatúra, ktorej súčasťou sú tie najslávnejšie výtvory ľudstva – diela Danteho, Shakespeara či Racina. Akademický záujem sa však zameral na rozdiely medzi jazykmi a filológovia dosiahli obrovské úspechy pri skúmaní vývoja jazykov v rôznych častiach sveta.

Slovo „árijský“ má dnes negatívny nádych, pretože ho zdiskreditovali Hitler a nacisti, no árijská jazyková skupina – ktorá bola v tejto súvislosti najviac skúmaná – vykazuje mimoriadne spoločné znaky vývoja. Vývoj jazyka – ktorý pútal pozornosť už Adama Smitha (jeho vynikajúca esej o jazyku ako takom zvykne vychádzať ako dodatok k dielu *Teória mravných citov* z roku 1792) – nie je riadený štátom; žiadny autoritatívny orgán neurčuje, ako sa majú ľudia medzi sebou rozprávať, a predsa je tento proces predmetom vedeckého skúmania. S árijskou jazykovou skupinou som sa stretol už v chlapčenskom veku, keď som študoval takzvaný Grimmov zákon.

Či Grimmov zákon obstál v kritike za posledných približne tridsať rokov, neviem posúdiť, no dosiahnuté poznatky boli zaujímavé a dôležité. V istom zmysle vzbudzuje úvaha o vývoji jazyka takmer taký úžas ako biologická evolúcia či vývoj hviezdnej oblohy nad nami. Toľko však na úvod ako nevyhnutné pozadie.

Nemyslite si teraz, že tu do toho vnášam štipku nacionalizmu. Nerád by som, aby ste si to mysleli, no ako nezaujatý historik vám musím povedať, že značná časť toho, čo tvorilo historickú školu ekonómie – a nie všetko z toho bolo zlé – sa nachádza v diele anglického duchovného, ​​ktorý pôsobil ako profesor politickej ekonómie neďaleko odtiaľto, na King’s College na ulici Strand. Táto škola, ako viete, vznikla z iniciatívy vojvodu z Wellingtonu a jeho spolupracovníkov ako protiváha k University College. University College založili filozofickí radikáli – stúpenci Benthama, Jamesa Milla, Grotea a ďalších – a keďže nevyžadovala príslušnosť k Anglikánskej cirkvi, prezývali ju „bezbožná vysoká škola“. Vďaka tomu – hoci toto už nepatrí do dejín ekonomického myslenia – má University College pravdepodobne najvýznamnejších absolventov spomedzi všetkých vysokých škôl v krajine, azda s výnimkou Trinity College v Cambridgei. Na University College mohol študovať ktokoľvek, no King’s College na ulici Strand vznikla ako reakcia na túto „bezbožnú“ školu a vždy bola úzko spätá s teológiou.

Práve tam pôsobil ako profesor Richard Jones. Žil v rokoch 1790 až 1855 a napísal inštitucionálnu štúdiu s názvom *O rozdeľovaní bohatstva* (On the Distribution of Wealth, 1831). Išlo v nej najmä o analýzu inštitúcie vlastníctva pôdy v rôznych obdobiach dejín a v rozličných častiach sveta. Svojím spôsobom to bola výčitka voči tomu, ako sa niekedy bezvýhradne a plošne aplikovali detaily Ricardovej analýzy. Jeho dielo *Distribution of Wealth* (Rozdeľovanie bohatstva) vyšlo v roku 1831. Po jeho smrti jeho *Literary Remains* [1859] – pričom „Literary Remains“ (Literárna pozostalosť) je, ako viete, viktoriánske označenie pre súbor esejí (v jeho prípade išlo o dve dovtedy nepublikované eseje) – redakčne pripravila taká významná osobnosť, akou bol veľký historik a filozof, rektor Trinity College, Whewell. Práve vo svojej inauguračnej prednáške na King’s College, ktorá bola neskôr zahrnutá do jeho *Literary Remains*, Jones otvorene vystupuje s kritikou klasického systému. Tvrdí, že skôr, než začneme zovšeobecňovať poznatky o výrobe a rozdeľovaní bohatstva, musíme vziať do úvahy inštitucionálny rámec. Musíme skúmať právne normy, ktoré v rôznych častiach sveta i v rozličných dejinných obdobiach upravujú procesy výroby a rozdeľovania, dôsledky týchto hypotéz, ktoré následne – v súlade s modernými názormi – podrobujete skúmaniu z hľadiska ich falzifikovateľnosti alebo ich predbežnej aplikovateľnosti.

Celkovo vzaté, považujem Jonesa za človeka, ktorý si zaslúži úctu, a jeho inauguračná prednáška obsahuje takmer všetko, čo by sme ocenili aj v oveľa ambicióznejších dielach samotnej historickej školy.

Dnes sa síce k záveru tejto témy nedostanem, no historická škola v pravom zmysle slova nepochybne prekvitala a bola prejavom silného nacionalizmu, ktorý v tom období charakterizoval univerzity a univerzitných pedagógov v strednej Európe. Burke povedal – a mal veľkú pravdu –, že nikto nemôže vzniesť obžalobu proti celému národu; nechcel by som, aby ste si mysleli, že kritické poznámky, ktoré vzápätí vyslovím na adresu nemeckej historickej školy, majú akýmkoľvek spôsobom znevažovať celkový prínos Nemecka k tradícii západného myslenia.

Nikto predsa nemôže tvrdiť, že by bol Immanuel Kant nakazený silným nacionalizmom – veď bol nielen autorom jedného z najslávnejších filozofických diel v dejinách, ale aj človekom, ktorý sa vášnivo zasadzoval za medzinárodný mier, medzinárodné právo a podobne. Hoci v tom čase nepochybne existovali univerzitní pedagógovia či filozofi, ktorí zastávali opačný názor, treba povedať, že nemecká historická škola – prinajmenšom v neskoršom štádiu svojho vývoja – predstavovala podľa môjho názoru nešťastný prejav romantického nacionalizmu, takého príznačného pre obdobie, o ktorom hovorím.

Vývoj historickej školy zahŕňa dve fázy. Existuje prvá, čiže raná historická škola, za ktorej hlavného predstaviteľa treba zrejme považovať Roschera – ekonóma, ktorý bol podľa môjho názoru na svoju dobu veľmi schopný. Hoci sa v jednej či dvoch prednáškach a predslovoch uberal v podstate rovnakou cestou ako Jones – neviem, či Jonesa vôbec poznal –, domnievam sa, že Roscher si zaslúži rovnakú úctu ako Jones. Mimochodom, Roscherovo dielo *Zásady politickej ekonómie* (Principles of Political Economy, 1854) – hoci tým z vás, ktorí neovládajú nemčinu alebo ju čítajú s ťažkosťami, neodporúčam púšťať sa doň v tejto fáze štúdia – vyšlo v americkom preklade, takže je dostupné aj v angličtine (1878).

Druhým mužom spájaným so staršou historickou školou bol Knies; písal vynikajúce práce o peniazoch a bankovníctve, ako aj o ich histórii [1885]. Venoval sa však aj náročnejším úvahám o metodológii spoločenských vied [1853]. Jeho dielo v tejto oblasti je mimoriadne zložité. V mladosti som ho celé prečítal – zabralo mi to veľa času –, no som rád, že som tak urobil, pretože diela Roschera i Kniesa sú predmetom slávnej eseje Maxa Webera, ktorý bol – bez ohľadu na to, či s ním súhlasíte, alebo nie – nepochybne najvýznamnejším sociologickým mysliteľom svojej doby. Zomrel začiatkom 20. rokov minulého storočia.

Nemali by ste byť len ekonómami; na spoločenské vedy by ste sa mali pozerať širšou optikou. A každý, kto berie spoločenské vedy vážne – aj keď napokon nemusí súhlasiť s mnohými ich závermi –, by sa mal oboznámiť s dielom Maxa Webera.

Roscher a Knies sa istým spôsobom búrili proti britskej tradícii klasickej ekonómie – najmä Roscher, ktorý bol zdatným historikom ekonomického myslenia a napísal monografiu o dejinách ekonomického myslenia v 17. storočí [1851]. Roscher do svojho diela zahrnul značnú časť toho, čo považoval za platné v rámci tradície klasickej ekonómie. Potom prichádza na rad neskoršia historická škola; musím však podotknúť, že hoci k Roscherovi a Kniesovi prechovávam sympatie a pristupujem k nim s rešpektom – aj keď nie vždy súhlasím s ich názormi –, k neskoršej historickej škole, ktorej dominoval slávny Schmoller, mám oveľa menej pochopenia.

Pokiaľ ide o historicizmus – ak si napríklad spomeniete na Popperovu slávnu knihu *Bieda historicizmu* [1960] –, v častiach, kde sa Popper venuje ekonomickému aspektu historicizmu, je jeho terčom práve Schmoller. A Schmoller bol nesmierne vplyvnou osobnosťou. V istom období dejín zjednoteného Nemecka bolo ťažké získať profesúru, no profesúra vtedy v Nemecku niečo znamenala – „pán profesor doktor ten a ten“.
V časoch mojej mladosti stačilo – aj keď ste boli len britským cestovateľom –, aby ste sa do hotelovej knihy hostí zapísali ako „profesor“, a okamžite s vami zaobchádzali ako s členom kráľovskej rodiny. Ako mi vtedy povedal jeden nemecký študent, ktorý prišiel na London School of Economics: „Keď človek stretne svojho profesora na ulici, je len vecou náhody a okolností, že si pred ním nepadne na kolená a neobetuje mu kadidlo a myrhu.“ Nuž, to všetko sa odvtedy zmenilo. Od skončenia vojny sa oslovujeme krstnými menami a máme, zjednodušene povedané, ľudskú tvár. Schmoller však bol mocnou osobnosťou [a vtedajšie obsadzovanie profesúr v Nemecku podliehalo jeho obrovskému vplyvu].3 K jeho názorom sa však vrátim zajtra.