Pohľad Milana Stana na profesiu knihovníka

BRATISLAVA – Neopakovateľná vôňa farieb, ktorá sa šír z maliarskej palety v mnohom pripomína vôňu novej knihy z tlačiarne Obe sa prelínajú a bezprostredne spájajú u všestranného výtvarníka – maliara, grafika, neúnavného kresliara, ilustrátora a v neposlednom rade vydavateľa a aj spisovateľa Milana Stana.

Tohto rodáka z obce Kálnica pri Novom meste na Váhom sprevádzala ceruzka a papier už od útleho detstva. Kresil všade kde sa dalo, najmä pod vplyvom množstva kalendárov s ilustráciami Mikoláša Aleša (1852 – 1913), Josefa Ladu (1887 – 1957) a detskými knihami s ilustráciami Vincenta Hložníka (1919 – 1997), Jána Antonína Hálu (1890 – 1959).

Svoju zručnosť verejne vyskúšal v škole, keď zobrazoval svojich spolužiakov a učiteľov na tabuli. V kreslení sa zdokonaľoval v novomestskej ľudovej školy umenia a neskôr pokračoval v štúdiu grafiky v Strednej škole umeleckého priemyslu. Počas štúdia začal navrhovať rôzne diplomy, plagáty, kreslil pre denníky Pravda,  Smena a Hlas ľudu, pre týždenník Kultúrny život, aby si trochu prilepšil na život v hlavnom meste.  Aké boli jeho cesty?

V tvojich spomienkach som našla zmienku, že ti učarovali drevorezby. Čo bolo tým prvým impulzom?

Čo iné ako kniha. Bola to moja obľúbená kniha Slovenských ľudových rozprávok, ktorú zdobili drevorezby Ernesta Zmetáka (1919 – 2004). Veľmi sa mi tie zvláštne obrázky páčili a neskôr som sa rozhodol, že si túto techniku osvojím.  Považoval som ju za takú správnu, „chlapskú“.

S mojim vzorom Ernestom Zmetákom som sa náhodne stretol v jednej bratislavskej „rámarni“.. Následne sa zrodilo priateľstvo na celý život. Tento vzácny umelec spočiatku korigoval moje práce, usmerňoval ma, učil a nabádal, aby som sa nerozptyľoval a plne sa venoval maľbe a kresleniu. Povedal mi: „Talent je základ, ale ostatné je práca, drina, a odriekanie.“  Dnes viem, že je to do písmena pravda.

Usiloval som sa, aby z mojich obrazov bolo cítiť harmóniu, pokoj. Naučil som sa maľovať za každého počasia v každom ročnom období, pokým farba chytala na plátno. Keď som už nevládal v teréne maľovať, nahradil som ho výborným relaxom – čítaním. Všade som vozil sebou knihy, čo mi zostalo dotaraz.

Maľovanie však  dnes neznamená pre teba všetko. Ako si sa dostal k tým ďalším aktivitám?

Veru nič nebýva jednoduché. Po roku 1989 som zistil, že z obrazov a grafík nevyžijem. Musel som sa poobzerať okolo seba a začal som sa venovať humoru, ktorý mi vždy bol blízky – od mladi som zbieral vtipy, anekdoty a kreslil som k nim veselé obrázky. Pochopil som však, že ak sa tomuto žánru, musím na sebe pracovať a o humore vedieť čo najviac. Vtedy som sa spoľahol na pomoc knižníc a v tichu študovní som pátral, inšpiroval sa a intenzívne študoval.

Môžem povedať, že som mal v ruke všetky ročníky našich humoristických časopisov od roku 1861, kedy vydal Viliam Paulíny Tóth (1826 – 1877) prvý humoristický časopis Černokňažník.

S plnou nošou informácií a entuziazmu som sa rozhodol, že budem tiež vydávať humoristický časopis, lebo tento žáner silno obsadený.  V tak v máji 1990 uzrel svetlo sveta humoristicko-satirický časopis Kocúrkovo, ktorý vychádza doteraz. Vydávanie ma zaujalo natoľko, že som sa stotožnil, že začnem vydávať knižnú edíciu vtipov a humoru.  V roku 1971 vzniklo Štúdio Humoru a satiry. V ňom som doteraz vydal vyše päťdesiat titulov.  Väčšinu z nich som ilustroval a tak humor je nielen v texte, ale aj obrázkoch.

Nevydával som len anekdoty a vtipy, ale tiež knihy o maliaroch, folkloristoch, hudobníkoch, spomienky umelcov, dramatikov, životopisné črty, ale aj príbehy a povesti, rozprávky o strašidlách, zbojníkoch, autách a podobne.

Nakoniec som začal písať a vydávať aj vlastné knihy, ako napríklad Chvála  krajiny, Kálnické príbehy, Veselá kronika, Dva životy Rudolfa Schustera, Maľba, Grafika, či  Putovanie za obrazmi.

Ako si vnímal knižnice a knihovníkov kedysi a dne, aké máš skúsenosti?

Už ako malý chlapec som chodil do našej dedinskej knižnice v Kálnici. Knihovníčkou bola stará pani učiteľka Hrušovská, ktorá bola veľmi prísna a pri kontrolovaní kníh aj kontrolovala, či kniha nie je poškodená, čo na nej nie sú somárske rohy – zahrnuté rožky na stránke., či tam nie je niečo podčiarknuté alebo zamastené.

Bolo to dobré, lebo sme sa tak naučili, ako mať úctu ku knihám.  V knižnci ma zaujala knižka o dobrom vojakovi Švejkovi, lebo ju ilustroval môj obľúbený ilustrátor Josef Lada.  Knihovníčka mi ju nechcela požičať, že to nie je kniha pre deti. Mal som vtedy asi 12 rokov. Zaklamal som, že to je pre rodičov. Potajme som ju číta a zabával sa pri nej.

Mnohým veciam som nerozumel, ale to mi neprekážalo. No musel som ju predčasne vrátiť na ulici a pýtala sa, ako sa jej Švejk páči. Mama len od prekvapenia otvárala oči a tak som musel knihu odniesť späť do knižnice.

Keď som začal chodiť do výtvarného krúžku do Nového Mesta na Váhom, tak som tam navštevoval aj mestskú knižnicu. Našiel som tam knihy o výtvarnom umení, tie vám veľmi  zaujali. Boli to knihy o Mikolášovi Alšovi, Josefovi Mánesovi (1820 – 1871), Juliusovi Eduardovi Mařákovi  (1832 – 1899), Michelangelovi Buenarottim (1475 – 1563) i Iľjovi Jefimovičovi Repinovi (1844 – 1930), o mojich obľúbených krajinách.

Knihy mi otvárali oči, rozširovali obzor, hltal som ich, pokazil aj zrak a musel som nosiť okuliare. Keď som začal študovať v Bratislave, hneď som sa prihlásil do Univerzitnej knižnice: Musel som si navyknúť na vtedajší systém., keď som hľadal v úzkych šuplíkoch, kde boli na lístočkoch údaje o autoroch, názve knihy a evidenčné číslo titulu. Knihy boli však k dispozícii až na druhý deň a veľa razy iba polovica z tých, čo som žiadal.

Lepšie to bolo v Slovenskej Pedagogickej knižnici, kde boli knihy k dispozćii hneď a mohol som sa v nich do vôle prehrabávať. Výborná bola i čitáreň. Tam som našiel skoro všetky noviny a časopisy, ktoré u nás vychádzali. K nim by som sa sotva inak dostal.

Získal som z nich celkom slušný prehľad o dianí vo vtedajšom Československu v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Vtedy som už kreslil karikatúry, vedel som kde ich uverejňujú a tam som ich buď nosil do redakcie, alebo posielal, ak boli mimo Brtaislavy. V tom čase som sa i platonicky zaľúbil do krásnej knihovníčky v Univerzitnej knižnici. Mal som šestnásť rokov. Vždy ma potešilo, keď som sa na ňu usmial a ona mi úsmev opätovala. Flirtovali spolu a zrazu zmizla, než som sa na niečo zmohol.  Až po štyridsiatich rokoch sa mi prihovorila na jednej čitateľskej besede v Senci.

Väčšinou si na knihovníkov spomínam dobre. Boli ochotní, poradili mi. Samozrejme našli sa aj takí, čo boli nevšímaví, nevrlí  a nepomohli mi.  Ale na tých som zabudol. Veľmi dobre vychádzam s s knihovníkmi a s knižnicami, lebo tam robím čitateľské besedy o mojich knihách. V poslednom čase je to Verejná knižnica Michala Rešetku v Trenčín, ktorá organizuje aj veľa besied s rodákmi z Trenčianskeho kraja, kde sa vďaka nim, stretávam so svojimi kolegami – spisovateľmi a krajanmi.

S Milanom Stanom besedovala Ľudmila Čelková