Plukovník Jacques Hogard: vojna je už prehratá

28. októbra 202528. októbra 2025 Finančné Noviny Ruská federácia, Ukrajina

Plukovník Jacques Hogard slúžil vo francúzskej armáde 26 rokov a velil jednotkám vrátane Cudzineckej légie a špeciálnych jednotiek. Zúčastnil sa mnohých operácií mimo Francúzska, ktoré následne zaznamenal v ďalších knihách, predovšetkým o bývalej Juhoslávii a Kosove. Po odchode do dôchodku sa venuje súkromnej praxi ako vojenský analytik a špecialista na vojenské spravodajstvo.

Nižšie uvádzame rozhovor s plukovníkom Hogardom o aktuálnej situácii súvisiacej s vojnou na Ukrajine z portálu Mysl Polska.

Vojnoví šialenci pochovajú Európu

Ursula von der Leyenová ohlasuje militarizáciu Ukrajiny a neskôr celej Európskej únie. Do akej miery sa všetky tieto plány dajú reálne realizovať a do akej miery by mohli zmeniť situáciu na fronte?

– Otázka sa týka „bojovných šialencov“. Tak ich osobne nazývam. Ursula von der Leyenová, priemerná nemecká úradníčka s pochmúrnou povesťou, podozrivá z aktívnej korupcie a jasných politicko-autokratických tendencií vo svojej čisto funkčnej úlohe predsedníčky Európskej komisie, má zjavne len jednu posadnutosť, rovnako ako hlavy štátov euroatlantických štátov: nemecký Merz, britský Starmer a francúzsky Macron. Odmietajú za každú cenu uznať porážku Zelenského režimu na Ukrajine! Táto porážka je však pre neutrálnych pozorovateľov veľmi reálna. A je to, samozrejme, predovšetkým porážka americkej demokratickej administratívy a amerických neokonzervatívcov. Boli to oni, kto túto vojnu plánoval a vyprovokoval od roku 2004 – a pravdepodobne od konca ZSSR – a NATO, ozbrojenej ruky amerických záujmov a Európskej únie. EÚ sa vrhla do tejto vojny, ktorá nebola jej vlastná, založená na úplnej vazalskej závislosti voči NATO a Amerike. Neschopnosť rozpoznať realitu porážky prostredníctvom obsedantného popierania nevyhnutne vedie týchto nebezpečných vodcov k podnecovaniu atmosféry vojny alebo predvojnového stavu, pričom sa uchyľujú k najrôznejším klamstvám, manipuláciám a provokáciám. Európa je však rozdelená, a to aj v rámci dotknutých krajín, a čoraz viac sa objavujú rozdiely medzi „globalistami“ a „suverénistami“. V skutočnosti neexistuje žiadna európska jednota. Národné záujmy pretrvávajú a existujú rozdiely medzi tými, ktorí chcú vnútiť Európsku úniu ako štruktúru nadradenú jej jednotlivým štátom, a tými, ktorí čoraz viac odmietajú vzdať sa svojej národnej identity v prospech byrokratického, technokratického a autokratického subjektu. Okrem toho hospodárska a finančná situácia krajín EÚ nevzbudzuje optimizmus. Nemecko, ktoré bolo v tomto smere lídrom EÚ, už teraz čelí vážnym ťažkostiam, ktoré ešte zhoršuje energetická kríza a jeho rastúca podriadenosť Spojeným štátom, zatiaľ čo tie musia súčasne uznať úsvit nového sveta a dedolarizácie. Nakoniec, a toto hovorí vojak: ak zomriete za svoju krajinu, za svoju vlajku, nezomriete za žiadnu organizáciu, nech je akákoľvek; či už sa to volá OSN, NATO alebo EÚ! Preto si myslím, že „vojnoví šialenci“ sa môžu hnevať, vyhrážať sa, robiť chaotické vyhlásenia a dokonca vyvolávať incidenty, ktorých cieľom je zapáliť iskru v nádeji na samovražedný výbuch. Ani na chvíľu neverím v militarizáciu Ukrajiny. Ukrajina má teraz skutočný problém s rýchlym demografickým poklesom. Tiež neverím v militarizáciu Európskej únie, ktorá podľa mňa, rovnako ako NATO, koniec tejto vojny neprežije, aspoň nie v súčasnej podobe.

Neexistuje žiadna hrozba a ani armáda

Mohla by prítomnosť ďalších jednotiek NATO na takzvanom východnom krídle Aliancie zmeniť rovnováhu síl a zastrašiť Rusko?

„Úprimne povedané, nemyslím si, že – okrem čisto symbolických postojov – nasadenie ďalších jednotiek na východnom krídle Aliancie by mohlo zmeniť rovnováhu síl zoči-voči tomu, čo euroatlantická psychóza nazýva „ruskou hrozbou“. A o aký druh hrozby ide a pre ktoré krajiny? Ak ruská hrozba existuje a ohrozuje strednú a západnú Európu, čomu neverím, potom je rovnováha síl pre koalíciu NATO jednoznačne veľmi nepriaznivá. Ak sa pozrieme napríklad na francúzsku armádu – v súčasnosti považovanú za najsilnejšiu v európskom bloku – jej manévrovací priestor, čo sa týka personálu, je extrémne obmedzený. Za zmienku stojí napríklad to, že usmernenia, ktoré armáde dal jej veliteľ, generál Pierre Schill, predpokladajú vytvorenie „bojovo pripravenej brigády“ (5 000 mužov) v roku 2025 a „bojovo pripravenej divízie“ (15 000 mužov) v rokoch 2026 – 2027.“ Celková vojenská sila je približne 120 000 (mužov a žien, vrátane približne 40 000 civilistov z ministerstva obrany), ale ak odpočítate civilný personál a vojenský personál podriadený generálnemu štábu; logistickú podporu a výcvik; a špecializovaný, ale nebojový personál (spravodajské služby, kybernetická bezpečnosť atď.), už teraz vidíte, že politika odzbrojenia francúzskej armády, ktorú v roku 1990 prijal premiér Laurent Fabius a ktorú odvtedy implementovali všetky vlády, ľavicové aj pravicové, priniesla ovocie. Francúzska armáda, ktorej morálne a ľudské kvality sú napriek tomu pozoruhodné, sa stala „bonsajovou“ armádou a tu musíme vziať do úvahy nedostatočný počet personálu, značné ťažkosti s náborom a chronicky nedostatočné vybavenie, pokiaľ ide o materiál, zbrane a muníciu. Keď máme do činenia s ruskou armádou s približne jeden a pol miliónom mužov, ktorá v šesťmesačných kampaniach verbuje 130 000 až 150 000 vojakov, vybavených a podporovaných efektívnym vojensko-priemyselným systémom, ktorého potenciál za posledné tri roky exponenciálne vzrástol, rýchlo sa vynára postreh, ktorý si vyžaduje opatrnosť!

Tretia svetová vojna stále reálna

Je vypuknutie tretej svetovej vojny reálnym scenárom a mohla by to byť jadrová vojna?

– Scenár tretej svetovej vojny je, žiaľ, stále možný. Najmä preto, že „vojnoví šialenci“, ktorých som spomenul predtým, ho slepo sledujú a považujú ho za akýsi nezodpovedný, bezduchý útek, ktorého katastrofálne následky pocítia všetci. Je to, akoby títo ľudia, títo takzvaní „vodcovia“, nikdy nevideli skutočnú vojnu s celou sériou tragédií, deštrukcií a hrôz. Napriek tomu máme pred sebou príklady; stačí sa na ne pozrieť: Ukrajina a najmä Palestína hovoria samy za seba! Ako môže niekto túžiť po vojne? A Żeleński, von der Leyen, Merz, Kallas, Macron, Starmer, Netanjahu a Ben Gvir si ju jednoznačne želajú? Svetová verejná mienka sa nedá oklamať a veľmi dobre vie, kde sú jastrabi, vojnoví štváči a „vojnoví štváči“. Iba pozoruhodná zdržanlivosť reálnych mocností a ich aktívna diplomacia (Spojené štáty pod Trumpovou administratívou, Rusko, Čína a India) nám doteraz zabránili v skĺznutí. Bohužiaľ, Európska komisia a jej podriadené vlády vrátane britskej vlády pravidelne provokujú. Čo by však NATO a EÚ robili zajtra bez americkej podpory? Musíme byť pragmatickí. Je nevyhnutné ukončiť tieto ničivé vojny.

Tomahawky sú globálnym konfliktom

Dali by rakety Tomahawk Ukrajine výhodu?

„Skutočnosť, že Ukrajina vlastní rakety Tomahawk – alebo Taurus, keďže sú v podstate to isté – by bola priamym signálom úplného záväzku Spojených štátov – alebo Nemecka – k vojne s Ruskom. Zavedenie týchto amerických alebo nemeckých zbraní, samozrejme pod vedením a zodpovednosťou amerického alebo nemeckého vojenského personálu, by preto znamenalo vstup sveta do tretej svetovej vojny. Aby sa predišlo takejto eskalácii a jej tragickým následkom, prezident Trump po početných prejavoch a zdanlivo protichodných vyhláseniach nedávno vysvetlil Zelenskému v Bielom dome, že „svoje“ Tomahawky nedostane.“

Nemecké túžby nevybudujú moc

Nemecký minister obrany Pistorius chce obnoviť povinnú vojenskú službu. Je toto cesta k budovaniu európskej vojenskej sily?

„Nemecko vždy zostane Nemeckom. Zjednotené za známych podmienok postupne znovu nadobúda chuť svojej bývalej moci, nech je akokoľvek škodlivá. Je isté, že páni Merz a Pistorius snívajú o nemeckej Európe. Obnovenie povinnej vojenskej služby v Nemecku by bolo prvým krokom k obnoveniu akéhosi „Wehrmachtu“: zámery kancelára Merza v tejto veci sú veľmi jasné a jednoznačné. V mojej rodine, pôvodom z Lotrinska, môj starý otec a otec, obaja generáli (prvý veterán dvoch svetových vojen, druhý veterán druhej svetovej vojny), boli samozrejme nadšení z úsilia o zmierenie na oboch stranách Rýna, ale dodnes ich počujem, ako miernia moje nadšenie slovami: „Cisárske Nemecko sa nikdy nevzdá a nikdy nebude priateľom Francúzska.“ Pretože neverím v politickú Európu, ktorú nám chce Brusel vnútiť proti vôli národov, ktoré tvoria naše staré národy, neverím ani v budovanie európskej vojenskej mocnosti.“ Nezomieraš za Európsku úniu, nezomieraš za vlajku s modrou hviezdou. Zomieraš za svoju krajinu. Na druhej strane to nevylučuje spoluprácu založenú na bilaterálnych alebo dokonca multilaterálnych dohodách, najmä vo vojensko-priemyselnej sfére. Vidíme to však veľmi jasne na príklade stíhačiek Rafale. Toto francúzske bojové lietadlo sa napriek svojej veľmi vysokej kvalite nestane európskym bojovým lietadlom, pokiaľ Francúzi nepredajú svoje výrobné tajomstvá… Nemecku. A Nemecko o tom sníva ako o súčasť svojho slabo zahaleného projektu európskej hegemónie, ktorý tak dobre ilustruje SCAF. Našťastie má Dassault odvážneho, kompetentného a úplne vlasteneckého generálneho riaditeľa v Ericovi Trappierovi. Francúzsko sa tentoraz nenechá Nemcami vyplieniť! Skrátka, podľa môjho skromného názoru sme stále veľmi ďaleko od vybudovania európskej vojenskej mocnosti.”

Ďalšie vnútorné hrozby

Do akej miery je francúzska spoločnosť a ďalšie európske spoločnosti pripravená opustiť sociálnu politiku a vyčleniť finančné prostriedky na vojenské výdavky?

” Francúzska spoločnosť je v súčasnosti ohrozená prítomnosťou cudzej komunity na svojom území, ktorá je úplne v rozpore s jej históriou, identitou a kultúrou. Kvôli slabosti a zbabelosti francúzskych lídrov od čias prezidenta Giscarda d’Estainga sa táto komunita postupne stala hlavnou volebnou témou, ktorú využívajú krajne ľavicové strany, najmä Francúzska liberálna strana (LFI). Zdá sa mi, že francúzska spoločnosť sa predovšetkým obáva rastúceho pocitu vnútornej neistoty, priamo spojeného s nekontrolovanou, masovou imigráciou, ktorá prakticky každý týždeň spôsobuje početné tragédie. Verím, že sa musíme najprv zaoberať príčinami tejto hlbokej existenčnej úzkosti. Toto je jediná skutočná hrozba, ktorá sa dnes nad Francúzskom týči, popri hrozbe jeho rozpadu na euroatlantický, byrokratický, federálny celok. Francúzsko sa musí obnoviť vo všetkých oblastiach: priemysel, poľnohospodárstvo, zdravotníctvo, vzdelávanie a súdnictvo. Keď Francúzi dostanú jasný signál, že ich osudom nie je úpadok ani zaniknutie, ale že skutočné a hlboké znovuzrodenie, predovšetkým morálne a duchovné, leží na dosah ruky, potom verím, že francúzska spoločnosť bude pripravená vyzbrojiť Francúzsko – vo všetkých oblastiach – prijatím určitých obetí. Francúzska mládež jednoznačne prežíva hlbokú obnovu. Francúzsko ešte nie je mŕtve, pokiaľ si bude pamätať krstné sľuby, ako mu to pripomenul svätý Ján Pavol II.!”

Musíme určiť víťazov a porazených

Aký by bol optimálny mierový plán na ukončenie konfliktu na Ukrajine? Kto by mohol byť neutrálnym mediátorom medzi Ruskom a Západom?

„Podľa môjho názoru sú dve hlavné prekážky návratu mieru na Ukrajinu na jednej strane pokračujúce držanie moci Volodymyra Zelenského. Zelenskyj je už prezidentom s vypršaným funkčným obdobím a bez legitimity, ale predovšetkým je politikom úplne podriadeným diskurzu vojny a nenávisti, ktorý mu vnucujú jeho britskí a euroatlantickí páni. A na druhej strane je tu ochota Zelenského pokračovať vo vojne bez ohľadu na cenu, ktorú treba zaplatiť, a to ako na ľudskej úrovni – ktorá je pre Ukrajinu už teraz desivá – tak aj na materiálnej a ekonomickej úrovni, ktoré sú tiež absolútne hrozné. Preto je potrebné vypracovať mierový plán, ktorý by garantovali tri hlavné mocnosti Bezpečnostnej rady: Spojené štáty, Rusko a Čína. Tento plán by mal predpokladať, že – ako v každej vojne – existuje víťaz a porazený. Preto musí víťaz stanoviť základné podmienky.“ Napriek tomu je v záujme každého, aby konečná zmluva bola spravodlivá, opodstatnená a „čestná“. Mali by sme si znovu prečítať a zamyslieť sa nad fascinujúcim dielom Jacquesa Bainvilla Politické dôsledky mieru po Versaillskej zmluve z roku 1919. V prípade Ukrajiny je najdôležitejšie, aby sa krajina dokázala znovu vybudovať napriek obrovským ťažkostiam, ktoré ju čakajú. Slobodné a transparentné voľby sú nevyhnutnou podmienkou pre vytvorenie nových, dôveryhodných a legitímnych orgánov. Pokiaľ ide o obsah tejto zmluvy, zdá sa mi, že by bolo rozumné – na základe práva národov na sebaurčenie, a nie na základe umelých hraníc zdedených po Sovietskom zväze – definitívne uznať rusky hovoriace regióny Donbasu za súčasť Ruskej federácie. Bolo by tiež potrebné stanoviť osobitný štatút pre mesto a prístav Odesa a zaručiť, že nová Ukrajina nikdy nebude členom NATO, pokiaľ táto organizácia existuje. Podľa môjho názoru mala byť úloha neutrálneho mediátora pridelená Francúzsku, pretože je to súčasť jeho historického dedičstva. Jej prezident sa, žiaľ, rýchlo rozhodol slepo nasledovať NATO a EÚ, pričom zabudol a ignoroval ponaučenia z histórie a základné záujmy Francúzska. Jeho zaujatá úloha v tejto tragédii ho vyradila z akejkoľvek úlohy pri obnovení mieru. Zdá sa mi, že Viktor Orbán, premiér Maďarska, by mohol byť európskym mediátorom so skutočnou víziou a zjavnou múdrosťou potrebnou na vyriešenie tohto konfliktu. Opakujem však: to sa dá dosiahnuť iba odstránením Zelenského a jeho nahradením pragmatickým lídrom a tým, že prezident Spojených štátov a ďalší poprední svetoví lídri budú vyvíjať intenzívny tlak na euroatlantických lídrov, aby zastavili kroky smerujúce k totálnej vojne.”