NKÚ: na Slovensku je školstvo bez vízie a kontroly

BRATISLAVA –  Hoci štát pred takmer dvadsiatimi rokmi zveril do správy Vyšším územným celkom (VÚC) časť školstva a zdravotníctva, zodpovednosti za výkon týchto dvoch kľúčových verejných politík sa nemôže zbaviť. Samosprávne kraje nemajú dostatok kompetencií, aby mohli ovplyvniť napr. zriaďovanie škôl, lebo kľúčové slovo má v tejto otázke ministerstvo. Konštatuje to správa Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Financie, ktoré kraje dostávajú od štátu, pokrývajú len nutnú prevádzku škôl a neumožňujú ich rozvoj. Podobne v zdravotníctve, VÚC nemôžu rozhodovať o rozmiestnení ambulancií, pretože kľúčovú funkciu majú zdravotné poisťovne. Štát priamo neprispieva krajom na správu kompetencií v zdravotníctve. Kontrolóri zistili nedostatky aj na samosprávnych krajoch, ktoré nemali jasné stratégie napr. v tom, aké študijné odbory sú žiadané na trhu práce či ako rozvíjať sieť nemocníc.

 Školstvo a zdravotníctvo bezprostredne vplývajú na kvalitu života občanov. Samosprávne kraje však v týchto oblastiach nemajú žiadne reálne kompetencie a len vykonávajú úlohy zverené štátom. Ministerstvá školstva a zdravotníctva ale podľa zistení kontrolórov krajské samosprávy v ich činnosti neusmerňovali, a ak komunikovali, tak len v minimálnej miere. NKÚ SR preto považuje za nevyhnutné zlepšiť komunikáciu medzi ministerstvami a VÚC. „Pri tvorbe a realizácii politík zameraných na tieto oblasti by sa mali príslušné ministerstvá a samosprávne kraje vzájomne vnímať ako partneri, ktorým ide o spoločnú vec, a nie ako nechcené dvojičky,“ povedal predseda NKÚ SR Karol Mitrík.

Výsledky kontroly ukazujú, že verejné politiky v oblasti školstva a zdravotníctva na úrovni VÚC nemajú jasné ciele a merateľné ukazovatele, chýbala aj kontrola ich realizácie. Hoci samosprávne kraje chcú v školstve i zdravotníctve dosiahnuť kvalitu, nikde ju nemajú zadefinovanú, vecne popísanú aj s merateľnými ukazovateľmi. Kvalita vzdelávania sa totiž nedá merať len počtom škôl, žiakov či vydanými metodickými usmerneniami. Rovnako to platí v prípade zdravotníctva. Úroveň zdravotnej starostlivosti nie je možné merať počtom pacientov, či počtom kamenných ambulancií.

 ŠKOLSTVO BEZ VÍZIE A KONTROLY

Za regionálne školstvo zodpovedali jednotlivé kraje, no posledné slovo napríklad pri financovaní, zaraďovaní odborov či rušení škôl má rezort školstva. Platí to tiež pri určovaní počtu žiakov v prvých ročníkoch stredných škôl. Ministerstvo ich pre školský rok 2019/2020 navýšilo v porovnaní s rozhodnutiami VÚC takmer o dvetisíc žiakov, čo je takmer päť percent v porovnaní s predchádzajúcim školským rokom. Národná autorita pre oblasť externej kontroly upozorňuje, že z dôvodu klesajúcej demografickej krivky sa v niektorých prípadoch obsadenosť škôl dostala na úroveň na 30 až 60%. Kraje nemajú zadefinované jasné kritériá na zriadenie či rušenie škôl a v ostatných piatich rokoch neprebehla ani žiadna väčšia racionalizácia siete stredných škôl.

Samosprávne kraje sú pri financovaní regionálneho školstva závislé od štátneho rozpočtu. Napríklad za rok 2018 tak krajské samosprávy získali viac ako 400 miliónov eur v normatívoch, tie však pokrývali len základnú prevádzku a údržbu, neumožňovali investície do rozvoja a modernizácie škôl. S výnimkou košického kraja ostatné VÚC nemali zanalyzované, aký objem verejných zdrojov potrebujú na rekonštrukcie či modernizáciu škôl. Kraje tiež nedisponovali stratégiami cielenej podpory duálneho vzdelávania a študijných odborov, ktoré sú žiadané na regionálnom trhu práce. Do duálneho vzdelávania je zapojených menej ako päť percent stredoškolákov. Najviac žiakov zapojil Trenčiansky, Nitriansky a Žilinský kraj, najmenej Bratislavský, Banskobystrický a Prešovský (graf č. 1).

ZDRAVOTNÍCTVO BEZ ZÁUJMU ŠTÁTU

Slovensko dnes nemá ucelenú víziu, ako by malo fungovať zdravotníctvo v prenesenom výkone štátnej správy na krajské samosprávy. Kontrolóri identifikovali riziko, ktoré súvisí napr. s neuhrádzaním všetkých nákladov zo strany rezortu zdravotníctva krajským samosprávam na riadenie regionálnych zdravotníckych zariadení. Viditeľne to pociťoval trenčiansky a žilinský VÚC, ktoré spravovali nemocnice vo vlastnej réžii. Kraje, ktoré odovzdali svoje nemocnice do súkromných rúk, sa obmedzili len na vydávanie rôznych povolení a na splácanie záväzkov po bývalých nemocniciach. Jedinou možnosťou, ako mohli samosprávy ovplyvňovať kvalitu v zdravotníctve bol dozor nad poskytovaním zdravotnej a lekárenskej starostlivosti. Vnútorné kontroly v tejto oblasti však kraje nevykonávali.

Demografická krivka sa negatívne prejavuje aj v slovenskom zdravotníctve. Na jednej strane rastie počet pacientov hlavne z dôvodu starnutia obyvateľstva, na druhej strane na trhu čoraz akútnejšie chýbajú noví, mladí lekári. VÚC nemajú reálne nástroje, ako tento problém riešiť, pretože rozhodujúcu úlohu tu zohrávajú zdravotné poisťovne. Kontrolný úrad upozorňuje, že už od roku 2008 požadovali krajské samosprávy zmenu štátom definovanej minimálnej siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pretože nevyhovuje aktuálnym potrebám. VÚC nemajú právomoc priamo ovplyvniť rozmiestnenie všeobecných či odborných ambulancií, ktorým síce môžu kraje vydať povolenie, ale len zdravotné poisťovne môžu rozhodnúť s kým v konečnom dôsledku zmluvu podpíšu a v akom rozsahu.

CHÝBA KONTROLA A SPOLUPRÁCA ŠTÁTU S VÚC

 Podľa zistení kontrolórov na ôsmych VÚC a dvoch ministerstvách, zodpovedné rezorty nespolupracujú s krajmi pri definovaní kľúčových stratégií a ani nekontrolujú, ako krajské samosprávy plnia zverené kompetencie. Kým rezort školstva má zo zákona povinnosť nielen riadiť, ale aj kontrolovať výkon štátnej správy, kontrolná pôsobnosť ministerstva zdravotníctva v tejto oblasti nie je právne zakotvená. Za smerovanie stredného školstva či za výkonnosť regionálneho zdravotníctva nemôžu byť podľa kontrolórov zodpovedné len VÚC, ale tiež príslušné ministerstvá. Existujúca legislatíva, ktorá upravuje kompetencie krajov a štátu je prežitá, nereflektuje na výzvy doby a vyžaduje si zmenu. Štát musí participovať na tvorbe a hodnotení politík v oblasti vzdelávania, zdravia a musí realizátorom týchto verejných politík poskytnúť udržateľné financovanie z verejných zdrojov.