Nemecko v roku 1941 vierolomne napadlo ZSSR

22. júna 202422. júna 2024 Finančné Noviny Barbarossa

Operácia Barbarossa (Unternehmen Barbarossa) je kódové označenie pre inváziu vojsk Osi do ZSSR, ktorá otvorila východný front a začala vojenskú kampaň označovanú taktiež ako Veľká vlastenecká vojna.

Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v ťažkých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, pretože Sovietsky zväz utrpel katastrofické porážky a ťažké straty, ktorého pripravili o najsilnejšie armádne celky, čím bola jeho schopnosť viesť vojnu silne naštrbená, išlo o nemecké víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, keďže Veľkonemecká ríša a jej spojenci (hlavne Rumunsko, Taliansko, Maďarsko) si dlhodobú vojnu nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať. Bojové operácie však rovnako podlomili bojaschopnosť Sovietskeho zväzu. Krajina sa z ťažkých porážok leta a jesene 1941 a ich dôsledkov spamätávala až do roku 1943, kedy sa sovietskym vojskám podarilo definitívne získať iniciatívu nezvratne na svoju stranu.

Nacistické Nemecko bolo od začiatku ideologickým nepriateľom Sovietskeho zväzu. Tento fakt sa prejavil napríklad už počas občianskej vojny v Španielsku. Nebolo tomu tak ale po celú dobu. Medzivojnová nemecká Weimarská republika nemohla prevádzkovať plnohodnotnú armádu. V roku 1922 však došlo k podpisu tzv. Rapallskej zmluvy medzi oboma krajinami. V tajných dodatkoch k zmluve obe krajiny spolupracovali na vývoji zbraní. Na sovietskom území mohli nemecké sily testovať tanky a cvičiť letcov, čo im priamo zakazovala Versailleská zmluva. Spolupráca Nemecka a Sovietskeho zväzu bola však výhodná obojstranne. Sovietski inžinieri aj fabriky získali pri spolupráci na vývoji tankov veľa vlastných skúseností, nehovoriac o skúsenostiach dôstojníkov, ktorí si mohli vymieňať poznatky so svojimi nemeckými kolegami.

Vzájomné vzťahy sa postupne ochladzovali po Hitlerovom nástupe k moci. Krátko pred koncom leta 1939 však Stalin a Hitler našli spoločnú reč v zahraničnej politike a v priebehu krátkej doby pripravili spoločný plán útoku na Poľsko a rozdelenie sféry vplyvu vo Východnej Európe (takzvaný pakt Ribbentrop-Molotov). Obe krajiny sa od tejto dohody a najmä jej tajných dodatkov postupne odkláňali.

Dňa 18. decembra 1940 vydal Hitler tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Ruska. Ospravedlnením mal byť fakt, že sa ich Červená armáda chystá napadnúť a drží v blízkosti hraníc 190 divízií. To, či boli prípravy na útok na Nacistické Nemecko skutočným dôvodom sústredenia sovietskych vojsk na Sovietsko-Nemeckých hraniciach, dodnes nebolo celkom dokázané. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na životný priestor nemeckého národa (nemecky Lebensraum). Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a železnú rudu na Ukrajine, či úrodnú pôdu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho geopolitického a ideologického nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných národov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.

Spočiatku nebol Hitler a generálny štáb (OKW) zajedno ohľadom cieľov operácie. Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových jednotiek, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť obkľúčené a zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Po čom mala nasledovať postupná likvidácia zvyšku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk – Volga – Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.

Sovietske najvyššie velenie na čele so Stalinom ignorovalo všetky varovania, že sa ho Nemecko chystá napadnúť. Tupo sa spoliehal na pakt, ktorý s Nemeckom uzavrel Molotov v auguste 1939 a akékoľvek spravodajské informácie považoval za dezinformáciu a britskú propagandu. V súlade so Stalinovým názorom potom napr. považoval za dezinformáciu všetky správy o nepriateľskej činnosti aj veliteľ rozviedky červenej armády gen. Golikov. V tomto ho podporovali aj nemecké dezinformácie, ktoré napr. tvrdili, že nemecké jednotky sa presunuli do Poľska, aby boli mimo dosahu britského letectva. Rovnako tvrdili, že ide o krycí manéver pred útokom na Britské ostrovy.

Dňa 5. marca 1941 sovietsky špión Richard Sorge zhotovil a zaslal do ZSSR fotokópie prísne tajných Ribbentropových telegramov nemeckému veľvyslancovi Ottovi v Tokiu o plánovanom útoku Nemecka proti ZSSR v druhej polovici júna. O niečo neskôr, 19. mája Sorge oznámil do Moskvy presné správy o sústredení 150 nemeckých divízií na západných hraniciach ZSSR. 15. júna, týždeň pred nemeckým útokom dokázal napriek veľkému nebezpečenstvu a ohrozeniu vlastného života zaslať krátku správu, ktorá hovorila, že Nemci zaútočia 22. júna. Na presvedčenie Stalina to však nestačilo. Nestačilo ani to, že od októbra 1940 do júna 1941 narušilo západné štátne hranice ZSSR 185 nemeckých lietadiel. Tieto lietadlá zámerne prenikali nad územie Sovietskeho zväzu, aby fotografovali vojenské objekty. Len v máji a júni 1941 sovietski pohraničníci zadržali 461 narušiteľov hraníc. Nemci navyše vysadzovali na sovietskom území diverzné skupiny so zbraňami a rádiostanicami. Jeden deň pred vpádom do krajiny informoval pohraničné jednotky o pláne vpadnúť do krajiny nemecký dezertér, komunista Alfred Liskow (zajatca onedlho sovietske orgány na Stalinov príkaz zlikvidovali). Ale po tom, čo podobné informácie podal aj špión na nemeckom veľvyslanectve v Moskve, napokon Stalin na nátlak generálneho štábu nariadil bojovú pohotovosť, ale s poznámkou, že možno ide iba o provokáciu. Táto informácia sa však dostala k jednotkám neskoro – v skorých ranných hodinách v nedeľu 22. júna. Na väčšine úsekov len niekoľko hodín pred začiatkom útoku. Pohotovosť tak pred začiatkom nemeckého útoku Sovieti na mnohých miestach fakticky nestihli vyhlásiť.

Nemecké sily

Nacistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 divízií, ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 2255 až 3664 bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východzích postaveniach. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v relatívnej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk okupantom.

Nemecké velenie organizovalo svoje sily do troch silných skupín, ktoré útočili z Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. Menšia skupina útočila z oblasti Fínska a Nórska. Veliteľom nemeckých vojsk na bojisku bol maršal Walther von Brauchitsch.

Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk. Tvorila ho skupina armád Sever, ktorej velil poľný maršal von Leeb. Tvorila ju 16. armáda generála Buscha, 18. armáda generálplukovníka von Küchlera a 4. tanková skupina generálplukovníka Hoepnera, pozostávajúca z 2 mechanizovaných zborov pod vedením generálov von Mansteina a Reinhardta. Zo vzduchu úsek frontu zaisťovala 1. letecká armáda generálplukovníka Kellera.
Stredný, najsilnejší smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom; primárnym cieľom útoku bolo zničiť sovietske jednotky v trojuholníku Brest – Vilnius – Smolensk, následne sa mali tieto vojská stočiť na Moskvu a k rieke Volge. Skupine armád Stred velil poľný maršal von Bock. Útočnú päsť tvorila 2. tanková skupina generálplukovníka Guderiana, 3. tanková skupina generálplukovníka Hotha, 4. armáda maršala von Kluge, 9. armáda generála Straussa a 2. letecká armáda poľného maršala Kesselringa.
Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebojovať až k Astrachani, na pobreží Kaspického mora od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare. Skupine armád Juh velil poľný maršal von Rundstedt. Mal k dispozícii 6. armádu maršala von Reichenaua, 17. armádu generála von Stülpnagela a 1. tankovú skupinu generála von Kleista, vzdušný priestor zabezpečovala 4. letecká armáda pod velením generálplukovníka Löhra.
Z polárnych oblastí Nórska smerom na Murmansk útočil zbor generála von Falkenhorsta podporovaný 5. leteckou armádou generála Stumpffa.

Sovietske sily

Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 divíziách na bojisku necelé 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 9 917 vojenských lietadiel a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej skoro desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Navyše takmer polovica strojov bola v nevyhovujúcom technickom stave. Na nové stíhacie stroje Jak-1, či MiG-3, ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombardovacími a bojovými Pe-2 a Il-2. Základom boli nemoderné I-16, alebo ešte zastaranejšie I-153.

Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankmi BT-5, BT-7 a hlavne T-26. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom PzKpfw II, PzKpfw 35 a PzKpfw 38, takisto väčšine starších typov PzKpfw III. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to, že pred vojnou Stalin zlikvidoval väčšinu dôstojníckeho zboru Červenej armády. Tankové, či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pechotné divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých strmhlavých bombardérov.

Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. Chýbala kvalitná protitanková munícia. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal prakticky žiadne skúsenosti s vedením operácií veľkého rozsahu, striktne sa pridržiaval nezmyselných smerníc a príkazov vyššieho velenia, ktoré nemalo v prvých dňoch bojov dostatok presných informácií o dianí na fronte. Pod neúspechy v počiatočných fázach bojov sa podpísala i slabá koordinácia vojsk, spôsobená okrem chýb velenia aj nedostatkom rádiostaníc, veľmi pálčivým najmä u tankových jednotiek.

Takzvaná Stalinova línia, ktorú ZSSR budoval začiatkom 30. rokov na svojich západných hraniciach nebola pri nemeckom vpáde taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku 1939 a 1940, tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným protiútokom vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Neúspešná realizácia tohto plánu vyšla Sovietsky zväz v lete 1941 veľmi draho.

Sovietske sily čeliace vpádu vojsk osi na hraniciach boli rozčlenené do šiestich frontov v troch smeroch:

Severný front vedený generálplukovníkom M. M. Popovom bránil oblasti hraničiace s Fínskom. Zahrnoval jednotky 14., 7. a 23. armády ako aj množstvo menších jednotiek.
Severozápadný front spadal pod velenie generálplukovníka F.I. Kuznecova bránil oblasť pobaltských republík. Tvorilo ho 34 divízií 8., 11. a 27. armády.

Oba fronty brániace severný smer boli podporované severnou a baltskou flotilou.

Západný front pod velením generála D. G. Pavlova pozostával z 3., 4., 10. armády a veliteľstva 13. armády, pod ktoré spadali ostatné samostatné jednotky. Celková sila frontu bola 45 divízií.
Juhozápadný front generálplukovníka M. P. Kirponosa tvorilo 45 divízií 5., 6., 12. a 26. armády ako aj rad menších jednotiek.
Južný front pod velením generála I. V. Ťuleneva bol vytvorený až 3 dni po útoku 25. júna 1941 z jednotiek 9. a 18. armády s 2. a 18. mechanizovaným zborom, mal celkovú silu 26 divízií.

Do bojov pri Čiernom mori zasiahla aj sovietska Čiernomorská flotila.

V zálohe sovietskeho vrchného štábu sa okrem toho nachádzala 16., 19., 20., 21., 22. a 24. armáda, ktoré boli neskôr označené ako Záložný front.